Naskakuje vám ešte aj dnes husia koža, keď sa povie 1. máj? Aj Milan Markovič a Eva Pavlíková spomínajú na povinné sprievody s nechuťou. Na oslavách nikdy nechýbali. Poctivo vyzbrojení mávatkami, s úsmevom na perách a plánom ako sa najrýchlejšie vytratiť sa zhodli na tom, že prežiť sa to dalo.
Eva Pavlíková, rodená Košičanka, si na 1. máj spomína s poriadnou nechuťou. Nielenže musela ostošesť mávať, dokonca z balkóna s papalášmi za chrbtom a mikrofónom v ruke vítala nadšené pracovné kolektívy.
„Kedysi to bolo povinné v rámci školy. Niekoľkokrát som dokonca stála na balkóne oproti Tescu. Recitovala som básne a rozprávala ,Práve prechádzajú pracovníci Východoslovenských železiarní‘,“ smeje sa dnes Pavlíková.
Dejiny pod oknami
Z okna bytovky, kde bývala s rodičmi, dokonca mala výhľad na celé zhromaždenie.
„Bývala som na Komenského, tam mali všetci zraz. Už od ôsmej rána tam bolo strašne veľa ľudí a vyhrávala dychovka, ktorú ja bytostne nenávidím. Normálne bol urobený plán a tie kolektívy škôl a podnikov boli zoradené hádam po štadión Lokomotívy.“
Na povestné teplé pivo a studené párky si Pavlíková nespomína „asi preto, že ani jedno nemám príliš rada“.
V živej pamäti má však zväzácke uniformy: „Ako strašne mi to nepristalo. Sukňa a košeľa boli hnusnej modrej farby, ešte tá zväzácka kravata, k tomu dychovka a ja sa celkovo nerada organizujem v niečom. No nemala som tento deň rada,“ úprimne priznáva herečka.
Taktika bola dôležitá
Radosť z osláv práce našla až v Nitre, kde nastúpila po škole ako herečka tamojšieho divadla. „Sprievod sme rýchlo absolvovali a potom sme zašli do krčmy pod hradom. Bolo to hrozne fajn, niečo sme aj popili a niektorí kolegovia museli byť domov odnesení. Takže sme prácu oslavovali takýmto zaujímavým spôsobom.“
Obdobné spomienky na masové oslavovanie má aj Milan Markovič.
„Bola to vždy príšerná otrava, ale keďže to bolo vždy veľmi kontrolované, nedalo sa tomu vyhnúť. Nuž a keď sme si už boli istí, že si nás 'zodpovední' všimli, rozchodu nič nebránilo, nikdy sme nedošli až po tribúnu. Dôležité bolo nenechať si vnútiť do ruky nejaký väčší transparent či dačo podobné, lebo ten bolo treba aj vrátiť, čo znamenalo, že sa prakticky nedalo zdúchnuť domov.“
Na tvorivosti ľudí sa zabáva dodnes
Politický satirik si neskôr na prvých májoch zgustol vo svojich reláciách, to by sa dalo považovať za jedinú pozitívnu skúsenosť, je tu však ešte jedna: „Ešte na zoradišti sme si zorganizovali akýsi happening. Pozdravili sme sa s kolegami a známymi, s ktorými sme sa dávnejšie nevideli. Tým sa ale to 'niečo dobré' aj skončilo.“
Prvomájové lahôdky sa vyhli aj jemu, za to si s úsmevom spomína na 1. máj 1968: „Skrutky už boli náležite uvoľnené. Bolo skvelé sledovať tú tvorivosť ľudí, ktorí sa prezentovali nádhernými 'vynálezmi'. Napríklad, tak ako desaťročia predtým sa nosili ksichty Lenina, Marxa, Engelsa a spol., dali sa vidieť svojpomocne vyrobené celkom iné podobizne, často aj celkom neznámych tvárí. Skrátka ľudia nosili v sprievode fotografie svojich rodičov či kamarátov. To sa mi zo všetkých tých noviniek páčilo najviac a mám to dodnes v živej pamäti,“ smeje sa Markovič.
Keby bol sprievod dnes, Milan Markovič by do neho šiel. „Náhodou by to mohla byť skvelá zábava.“
Foto: veja
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
