S Lenkou Čvirikovou Hriadeľovou je radosť robiť rozhovor. Je prirodzená, milá a ohromná pohoďáčka. Nepotrebuje sa zviditeľňovať škandálmi, nevymetá večierky, aby, ako sa hovorí "bola na očiach". Aj bez toho si získala priazeň divákov a udržiava si ju naozaj roky rokúce, čo moderuje športové spravodajstvo na Jojke. A úprimne sa priznala, že z novej rannej relácie, ktorú bude čoskoro moderovať, má tak trochu stiahnutý žalúdok. Svoju prácu sa však snaží robiť najlepšie ako vie a verí, že sa úspešne popasuje aj s touto novou veľkou výzvou.

Šport síce moderujete už celé roky, ale športovým výkonom, ktorý ste predviedli nedávno v dokrútke pre anketu OTO, padli sánky aj viacerým chlapom. Ako ste zvládli ten bežiaci pás na vražedných podpätkoch?

- Sama neviem, lebo keď mi povedali, že by som to mala odbehať na vysokých topánkach, trošku som sa toho obávala. Trošku dosť. Predsa len ide o zdravie. To nie je až taká sranda ako sa zdá. A dokonca, keď som prišla na "miesto činu", kde sa to nakrúcalo, aj režisér mi povedal, že keď nechcem, nemusím to zabehnúť v tých vysokých topánkach. No keďže ja som súťaživý typ a mám rada výzvy, povedala som si, že sa s tým popasujem. Tak som to dala, ako sa len dalo. (úsmev) Ale keď mi fitness tréner pridával rýchlosť a už bolo veľmi namáhavé aj bežať, aj dýchať a ešte aj hovoriť tak, aby mi bolo rozumieť, vyriešila som to tým, že som to ukončila a vyskočila na kraj pásu. To tiež nečakali. (smiech)

A vtedy ste ukázali, že my ženy si vieme poradiť v každej situácii...

- Presne tak, že aj v krátkej sukni a vysokých topánkach vieme odbehať, odrozprávať, aj zastaviť.

Vy behávate pravidelne?

- Práveže nie. Ja neholdujem behu. Odmalička beh nemusím. Ale keď som v posilke, tak, samozrejme, idem na pás, no väčšinou preferujem rýchlu chôdzu ako beh. Ale keď už idem veľmi rýchlo, tak si hovorím: „Lepšie ti bude pomaly bežať, ako rýchlo chodiť!" Takže to dám ešte trošku rýchlejšie a už si bežkám, ale len tak pomaličky.

Vysoké podpätky sú však pre vás príznačné. Koľko zvyčajne mávate centimetrov, keď moderujete?

- No väčšinou je to 13 centimetrový podpätok. Ono sa v tom ťažko stojí a nie to ešte chodí. A už vôbec sa v nich nemôže behať.

Veru, také topánky majú len špeciálny účel – stoj a reprezentuj...

- Tak nejako. Ale vysoké podpätky sú veľmi ženské a predĺžia postavu. Ľudia si myslia, aká som ja vysoká, no pritom mám len 1,64 metra. Ale chcem byť vysoká a tieto topánky mi to umožňujú. No naozaj v nich nie som nejako extrémne dlho, takže sa to dá zvládnuť. Teraz robíme s Vladom Voštinárom novú reláciu Varí vám to a keďže ja stále chcem byť vysoká, tak aj tam som celý deň vo vysokých topánkach. Bože môj a tam musím pobehovať a robiť veci na čas! Večer si potom hovorím ja blbá, blbá, blbá, nič mi nie, je len nohy ma bolia. Zajtra si určite zoberiem na nízkom. No aj na druhý deň si vezmem vysoké. (smiech)

Nosievate štekle vždy a všade aj v súkromí?

- Áno. Ale už som sa v tomto smere trochu zmenila, nech tie nohy oddychujú, aspoň keď nie som na obrazovke. Musím sa však stále presviedčať, že to vyzerá dobre, aj keď mám nízke topánky. A stále sa na to pýtam aj muža a on ma uisťuje, že to je dobre. Takže potrebujem takúto terapiu. (smiech)

Keď už sme spomínali anketu OTO, nebolo vám trochu ľúto, že tento rok ste nerozšírili zbierku šiestich sošiek, ktoré už doma máte?

- Určite nie. Práveže je to obrovský úspech, že som každý rok v najužšej trojici nominovaných. Keď tú sošku získam, tak to je naozaj už len tá čerešnička na torte, ale tá torta sa dá jesť aj bez toho, bez tej čerešničky. A som vďačná všetkým ľuďom, ktorí si vždy dajú námahu a pošlú mi hlas.

Šport úspešne moderujete už veľmi dlho. A stále vás to baví?

- Samozrejme. To je absolútne moje hobby a je úplne fantastické, keď vaša práca je aj vašim hobby. Mňa to baví a šport zbožňujem. Ak by mi niekto dal na výber, buď budeš moderovať šport, alebo niečo iné, a teraz sa rozhodni, jednoznačne si vyberiem šport. Keď mi niekto povie, moderuj šport a ešte máme navyše aj niečo také, vtedy áno rada, idem do toho. Ale športu sa naozaj nechcem zbaviť, dokiaľ to bude možné.

A keďže od budúceho týždňa budete na Jojke moderovať novú rannú reláciu a naďalej zostávate v športovej redakcii, evidentne ste nemuseli riešiť túto dilemu.

- Našťastie. Pozvali ma na kamerové skúšky do Dobrého rána a vybrali ma. Tak som rada. Len sa obávam, ako sa zmení môj biorytmus a vnímanie sveta. Netvrdím, že vstávam neskoro, naopak ja vstávam každý deň o siedmej, ale je niečo celkom iné vstávať o 3,45 hod. Pre mňa je napríklad úplný vrchol celého dňa o ôsmej večer, takže vôbec netuším, ako bude moja hlava pripravená fungovať ráno o šiestej. V tomto smere sa vôbec nepoznám. Takže toto je pre mňa nenormálna výzva a veľmi ťažké. Idem do niečoho celkom neznámeho. (smiech) Bude to nové a náročné, ale popasujem sa s tým.

Čo vás ráno zaručene prebudí? Litre kávy, ľadová sprcha?

- Určite káva. To je môj základný životný nápoj. (smiech) Už som kolegom povedala, že hneď ako ráno prídem, musí pre mňa rozvoniavať fantastická káva so škoricou, lebo škoricu milujem. To je nápoj, ktorý ma skvelo prebudí.

A možno vás dostatočne preberie aj adrenalín, keďže je to nová relácia, neviete ako dopadne, či sa u divákov uchytíte...

- Presne tak. Ja sa poznám a viem, že pred prvým vysielaním ani nebudem spať. Len si to predstavte, že ja v nedeľu večer odvysielam šport, prídem domov okolo deviatej hodiny a o 3,45 budem musieť vstať. Takže ja určite nebudem spať, budem v jednom kuse v strehu a vlastne sa nemusím ani odlíčiť, len rovno zo športu prejsť do ranného vysielania. (smiech) No uvidíme čo to bude.

Ste „stresmenka", ktorá sa pred niečím novým nerváči, má spotené dlane a sucho v hrdle?

- Nie, to nie je nejaký stres, len pocit, zodpovednosti, aby so to zvládla. Chcem byť v pohode, hovorím si, že sa do toho dostanem a že tu nejde o život, len o to, či dokážem prekročiť nejaké svoje hranice.

Veľký zásah to však bude aj pre vašu rodinu, keďže máte dvoch školopovinných synov Samka a Maxima, ktorí sú asi ráno zvyknutí na mamičkin servis, čo?

- Tak ten preberie manžel s mojou mamou. Už teraz si to trošku trénujú a pomaličky ich učím samostatnosti. Lebo ja som úplne strašná a v tomto ich nenormálne rozmaznávam. Hoci idem do práce až poobede, vstávam ráno ako prvá a kým oni ešte spia, idem von, zistím, aké je počasie, idem do ich izieb, pripravím im oblečenie, odchádzam do kuchyne, pripravím jedlo, desiaty, pitie, potom ich pánov zobudím a ešte ich aj do školy odveziem. Veru, dosť som ich v tomto smere rozmaznala, no teraz asi zistia, čo je realita a že život nie je iba „peříčko." Ale som rada, musia sa trochu osamostatniť.

Veru, musia, lebo inak na vás budú nevesty raz nadávať.

- To budú a strašne (smiech) Ale u nás to máme v podstate vyrovnané, lebo v tomto smere má môj manžel autoritu. On na chalanov vie zvýšiť hlas a povedať: „Nebudeš sa tváriť ako maslo, ale postav sa a poďme urobiť to a tamto..."

Život s tromi chlapmi vie byť nádherný, ale svojim typicky chlapským pohodlným spôsobom života vedia niekedy poriadne vytočiť, nie?

- Strašne. Ja už mám ruky po zem vyťahané, cítim sa ako ťažná kobyla a je hrozné, keď viem, že mi nikto nepomôže. Že ja musím vymyslieť, čo budeme variť, musím si nakúpiť, navariť, poobede ísť do práce, a tak všetko dookola.

A kedy si naopak poviete, že život s mojimi tromi chlapmi je nádherný? V akých situáciách pocítite tú materinskú hrdosť a hovoríte si som rada, že ich mám?

- Raz sa ma spýtali, kedy mám krásne ráno, alebo čo mi ho robí lepším. Ani som nemusela dlho rozmýšľať. Je to vtedy, keď počujem, že moje deti sa smejú, že sú šťastné. Lebo človek sa zvykne smiať vtedy, keď je šťastný. A je úžasné, že sa už o siedmej ráno, napriek tomu, že idú do školy, smejú. Tento úžasný pocit ma dobíja energiou. Ja ich zbožňujem a som strašne rada, že ich mám. Sú mojim zmyslom života a všetko robím pre nich.

Vy ste dlhoročná moderátorka - šporťáčka, manžel futbalista. Aj chalani sú „poznačení" športom?

- Samozrejme, ale s manželom razíme teóriu, že deti netreba do ničoho nútiť. Neprerábať ich na svoj obraz, ak to oni nechcú. Starší syn Samko skúšal hrať futbal, ale videli sme, že ho to až tak nebaví. Veľmi sa chcel podobať manželovi, ale videla som, že tá radosť z toho tam nie je. Povedala som mu, že ak nechce, tak ho nemusí hrať. Napokon s futbalom skončil. Veď predsa každý sme iný, každý má vzťah k niečomu inému. Ja som síce moderátorka športového spravodajstva, ale ja o tom športe hlavne hovorím, no inak som umelecká duša. A tiež by som nebola rada, keby ma niekto nútil, že musím skákať o žrdi. Mladší syn chodí na futbal, baví ho a teší sa z toho. Starší chodí na krúžok fyziky. Sú veľmi odlišní a to je v poriadku.

Povedala by som, že ste takou ženou dvoch tvárí – na obrazovke šoubiznisová hviezda a keď svetlá rámp zhasnú, ste taká obyčajná mama...

- Ale ja nie som žena dvoch tvárí. Nikdy som nebola. Mám stále jednu a tú istú tvár. Nie som žiadna celebrita, som normálna žena, matka, ktorej zamestnanie je moderátorka. Ja som nikdy nechcela byť herečka ani moderátorka, lekárka. No na medicínu som nešla, lebo som bola vždy maximalista a perfekcionista a bola som vystresovaná z toho, že na základnej škole som mala na vysvedčení jedinú dvojku z matematiky. Preto som si hľadala školu, kde matika nie je a našla som – konzervatórium hudobno-dramatické umenie. Ja som sa však nezmenila. Asi najväčší kompliment, aký som dostala, bol od Mariána Čekovského, od môjho rodáka z Humenného, ktorý ma stretol asi po 10 rokoch a povedal mi: „Leni, ty si stále tá istá Lenka, akú som ja poznal v Humennom a v Košiciach. Ty si sa vôbec nezmenila."

Tie dve tváre som myslela tak, že my, diváci, vás vnímame na obrazovke ako pani moderátorku, televíznu hviezdu, no pritom tá vaša pravá tvár, je tá, ktorú nevidíme.

- To áno. Pani som, hviezda nie som, som stále normálna, len sa snažím robiť svoju robotu ako najlepšie viem, lebo mňa to skrátka baví. A chcem byť taká „vlezlá" a chcem byť v každej obývačke. Chcem byť členom rodiny. Neviem či sa mi to darí, ale robím všetko pre to. Snažím sa fakt. Ale chcem byť hlavne v pohode.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.