Čerstvý sedemdesiatnik sa netají tým, že sa mu žije dobre. Na rozdiel od kolegov má dosť peňazí, milujúcu rodinu, aj príležitosť uplatňovať svoje herecké umenie. Jediné, čo ho trápi, je pamäť. So smiechom priznáva, že čo bolo, keď mal osemnásť, si pamätá do detailov, ale čo mal včera na večeru, z neho nevytiahne nikto.
Tohtoročné okrúhle narodeniny oslávil pred dvoma týždňami. Namiesto niekoľkých malých osláv sa rozhodol pre jednu veľkú, na ktorú si pozval všetkých, ktorých má rád.
„Urobil som oslavu tak, že som si zavolal mojich starších kolegov Mariána Labudu, Hafiho Haverla, spolusúputnikov z politiky Ferka Mikloška, Čarnogurského, potom mladších hercov z Novej scény, čo som ich učil a aj tých, ktorí teraz so mnou účinkujú v Búrlivom víne. Bol to taký mišung. Trošku som sa aj bál, či si tí ľudia porozumejú, ale všetko bolo v poriadku,“ spomína herec.
Na oslave sa zišla slušná spoločnosť, žiadne výstrelky sa nekonali. Roman sa dokonca smeje, že sa nikto neopil ani nepohádal a všetci boli k sebe milí.
„Zišli sme sa o siedmej a odchádzali o tretej ráno. Mal som z toho naozaj príjemný pocit.“
Dojímavé prekvapenia
Vybrať zaujímavý dar pre sedemdesiatnika, ktorý má dosť prostriedkov, aby sa potešil každý deň, je viac než zložité. No hosťom sa to predsa len podarilo. Oslávencovi darovali leporelo, ktoré zachytáva všetky dôležité momenty v jeho živote.
„Bolo tam všetko. Fotografie z obdobia, keď som ešte pôsobil v rozhlase, s Oldom Hlaváčkom, ktorý mi robil prvého šéfa v dnes už neexistujúcom divadle Horizont, cez moju svadbu, manželku, vnukov... Veľmi ma prekvapili aj starší kolegovia, ktorí mi prišli zaspievať niečo z muzikálov, ktoré som kedysi inscenoval. To bolo veľmi milé prekvapenie.“
O ďalší dojímavý moment sa postarala rodina.
„Vnuk, ktorý študuje vo Švajčiarsku, dostal zákaz pricestovať. Keďže som ho nevidel deväť mesiacov, veľmi mi chýbal. Na druhý deň po oslave zazvonil pri dverách a hodil sa mi do náručia. To bolo fantastické.“
Pozdravy dostal aj od podporovateľov z celého Slovenska.
Pracujúci penzista
Ľubo Roman je síce Bratislavčan, ale už roky žije aj na Záhorí v dedinke Sološnica. Zrekonštruovaná teheľňa sa stala jeho hlavným stanom.
„Mám tam rybník, záhradku, teraz som prikúpil pozemok a vysádzam tam les. Všetci sa čudujú, mysleli si, že tam chcem stavať,“ vysvetľuje herec.
Kedysi, keď boli jeho dvaja synovia malí, tam mal dokonca menšiu zoo.
„Chceli sme, aby deti videli živého psa, kozu. Dnes ich už nemáme, je to veľká zodpovednosť a ja som už dôchodca.“
Kým iní umelci na dôchodok ani len nepomyslia, aby sa na nich náhodou nezabudlo, Roman je na svoj status hrdý.
„Som penzista, ktorý sa zabáva hraním v seriáli.“
Zákerák
Práve seriál Búrlivé víno mu dal možnosť po dlhom čase ukázať sa v hereckej úlohe. Rola Eugena Baxu však nie je žiaden prototyp milého pána.
„Ponúkli mi zápornú úlohu a ja nie som z tých mladých hercov, ktorí by sa jej báli. Som vo veku, keď hľadám iné výzvy. Moja postava je taká výrazná, že aj keď nie som na obraze, je o nej reč. To je ako s prezidentom, nemusí sa ukazovať a stále sa o ňom hovorí. Najmä dámy hovoria: Pán Roman, naozaj musíte hrať také niečo? Dokonca som už počul: Teda, vy ste v tom seriáli pekná sviňa!“ zabáva sa Bratislavčan.
Staršej generácii hercov, ktorá bola zvyknutá na pomalšie tempo pri natáčaní, robieva často problém rýchlosť, akou sa tieto seriály točia. Ľubo Roman sa na toto nesťažuje, skôr frfle na svoju starnúcu pamäť.
„S Mariánom Labudom sme sa minule posťažovali. Pýtal sa ma, ako sa učím texty. No, mám s tým katastrofálny problém. Tak sme sa potom pýtali Ivana Letka a ten nám odvetil, nech sa ho radšej ani nepýtame. Toto je skutočne jediný problém. Pamätám si, čo bolo, keď som mal osemnásť rokov, ale čo som mal včera na večeru, už nikto nevie.“
Šťastie na ľudí
O inom povolaní ako hereckom Roman nikdy ani len neuvažoval. Život sa s ním však nemaznal už od útleho detstva. Mamu zavreli komunisti do väzenia, tam ochorela a zomrela, krátko nato ochorel na rakovinu a zomrel aj otec. Roman mal vtedy trinásť rokov.
„Deti, ktoré ostanú odkázané samy na seba, buď vložia všetku energiu do toho, aby sa v spoločnosti presadili, alebo padnú na úplné dno. To, ako sa vyvinú, však nezávisí len od ich charakteru, ale aj od ľudí v ich bezprostrednom okolí. Možno preto, že som začal recitovať, väčšmi sa o mňa zaujímali učiteľky, neskôr mi pomáhali starší kolegovia herci. Dieťa samo sotva prekoná ťažkú životnú situáciu. Musí mať aj šťastie na ľudí okolo, ktorí mu pomôžu nájsť jeho cestu a varujú ho pred nástrahami života.“
V prípade Ľuba Romana to tak aj bolo, v živote mal na podporu ľudí obrovské šťastie.
Podriadený aj nadriadený
Svoj herecký talent začal rozvíjať v Detskej rozhlasovej družine. Neskôr vyštudoval VŠMU a naštartoval úspešnú kariéru. Vo filmoch sa začal objavovať ešte počas vysokej školy.
Epizódna rola sa mu ušla vo filme Dáždnik svätého Petra, počas filmovačky My z deviatej A stretol svoju budúcu manželku, zahral si aj v pamätných filmoch Slnko v sieti či Stratená dolina.
Úspech mu však prinieslo najmä divadlo. Na Novej scéne pôsobil neuveriteľných tridsaťpäť sezón, päť rokov dokonca stál na jej čele.
„Keď som vyhlásil, že sa stanem riaditeľom, to bol šok. Našťastie som mal z mladosti množstvo známych, čo mi pomohli priniesť zaujímavé inscenácie.“
Z politiky ochorel
Pri vyratúvaní pracovných pozícií, ktoré do dôchodku Roman absolvoval, sa dá stráviť úctyhodný čas.
„Pôsobil som aj v politike, bol som ministrom kultúry, poslancom. Politika je dosť tvrdá, aj infarkt som z nej dostal. Neskôr ma zvolili za župana. Prevádzkoval som vlastné divadlo West. Nemalo normálne hľadisko, ale stoly. Mnohí to napodobňovali, ale nedarilo sa im, pretože tam treba vymyslieť aj nejaký program,“ smeje sa multitalent, ktorý istý čas viedol aj svoju reštauráciu, tú neskôr zveril svojim dvom synom. Dnes účinkuje v seriáli Búrlivé víno a vyučuje študentov VŠMU javiskovú reč. Aj keď je už na dôchodku, zaujímavou úlohou nepohrdne.
Jediná láska
Práve dôchodkový vek dovolil hercovi poľaviť v aktivitách a celú svoju pozornosť nasmerovať na rodinu, na ktorej si mimoriadne zakladá. Manželku Ines spoznal, keď mala štrnásť.
„Filmovali sme spolu. Hrala vo filme My z 9. A, mala štrnásť a ja sedemnásť. Odvtedy bola moja frajerka,“ začína rozprávať o láske svojho života. „Moja žena bola vždy krásavica, nepotreboval som nijakú inú.“
A skutočne, Ľubo Roman tvorí so svojou manželkou stabilný pár, milostné úlety absolvoval jedine ako herec v divadelných a filmových úlohách.
„Žiť s človekom, ako som ja, zase nie je nejaká veľká zábava. Naopak, musela veľa vecí prehltnúť. Venovala sa rodine a mojej kariére. A tak to išlo,“ objasňuje zákulisie päťdesiatročného manželstva herec.
Spoločne vychovali dvoch synov, ktorí svojich rodičov už potešili aj vnúčatami. Tie Ľubo Roman bezhranične miluje.
Najlepší pod slnkom
Spoločne s vnúčatami si rád plní svoje cestovateľské sny.
„Stále vymýšľajú, kam by s dedkom mohli ísť. Pred rokom sme boli v Kambodži, v Amerike, Afrike. Hovorili mi, že im spolužiaci závidia takého skvelého dedka. Som na to hrdý, mojou ambíciou bolo, aby som bol taký starý otec.“
Z Ľuba Romana sa tak ani v sedemdesiatke nestane ufrflaný dôchodca. Aktívny životný štýl si mimoriadne vychutnáva.
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
