Darí sa mu v práci i súkromí. Keď už s manželkou Katkou prestali veriť, že sa im bez odbornej pomoci podarí mať bábätko, príroda nesklamala. Hanka má dva mesiace a obaja rodičia sú z nej celkom paf. V rozhovore Robo Opatovský otvorene rozpráva nielen o tom, ako doma zvládali chvíle, keď nebolo všetko ružové, ale aj o živote bez mamy, ktorá ho v detstve opustila.
Turné propagujúce váš nový album bolo naplánované veľmi krátko po narodení Hanky. Musí pre vás byť nesmierne ťažké opustiť milovanú bytosť aj na päť dní...
- Áno, je to tak. Moji priatelia v zahraničí si dokonca berú dovolenku a zamestnávateľ im umožní byť s bábätkom pokojne aj mesiac. Pri mojej profesii to však nie je možné. Veď okrem Hanky mám ešte ďalšie „dieťa" - môj nový album. Po jeho vydaní sme sa s muzikantmi dohodli, že ho pôjdeme fanúšikom predstaviť na turné. Jeho termín vyšiel na obdobie krátko po Hankinom narodení, nechcel som ho už meniť.
Manželka nebola proti?
- Práveže ma v tom podporila. Mám z toho radosť, lebo inak by sa to asi nedalo. Ak by som mal ženu, ktorá by bola žiarlivá, sekírovala ma a diktovala, čo môžem a nemôžem robiť, asi by sme spolu dlho nevydržali. Našťastie som sa výborne oženil! Dobrá atmosféra je preto nielen na koncertoch, ale aj v našej domácnosti. Aj keď som na cestách po Slovensku, zostávam v neustálom kontakte s rodinou, Katka mi pravidelne posiela fotografie a videá dcérky. Vidím, ako sa mení každý deň.
Zaujalo ma, že v rámci krstu vám album krstili rôzne živly a Katka predstavovala oheň. Pôsobí však skôr pokojne a uvedomelo, tak prečo tento živel?
- Už v dávnoveku uznávali ľudia oheň ako živel, ktorý ich zohrieval. Vďaka nemu mohla fungovať rodina, prinášal pokoj, bol symbolom domova. Aj ja ho tak vnímam. Katka vie byť navyše veľmi „ohnivá", dokáže svoj názor povedať naozaj razantne. Aj to sa mi na nej, okrem mnohých iných vecí, páči.
Aktuálny album je zatiaľ najosobnejší a už deň po narodení dcérky ste nahrávali dve pesničky. Nemali ste náhodou vyspávať „opicu"?
- Stihol som aj jedno, aj druhé. Pesničku s názvom Milovaná som pôvodne naspieval ešte pred pôrodom, no krátko po ňom som cítil, že ju musím nahrať nanovo. Emócia, ktorú som prežil, v nej predsa musí byť zachytená. Hanka prišla na svet 3. februára a ja som naozaj hneď na druhý deň šiel znova do štúdia a skladbu Milovaná prespieval.
Vy ste si na Hanku s manželkou dosť dlho počkali...
- Áno, trvalo to tri roky.
Nebolo to teda jednoduché. Páry to predsa len to neznášajú ľahko, kto u vás teda koho podržal a čo vám pomáhalo nestratiť vieru, že sa to podarí?
- Priznávam, že naozaj sme začali premýšľať nad tým, či tomu nejako nepomôžeme. Podnikli sme už aj prvé kroky, no napokon to prišlo samo. Ak sa tým človek začne zaoberať, ak si povie, že konečne vyhľadá odborníka, ktorý vie pomôcť, prestane na to úporne myslieť a zrazu sa to podarí! Jednoducho, netreba vždy tlačiť na pílu. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Keď som začínal ako spevák, veľmi som chcel uspieť a ukázať svetu, čo všetko je vo mne. Práve vtedy sa mi vôbec nedarilo tak, ako sa mi darí napríklad dnes. Už sa viem pozrieť na svet a moje miesto v ňom zrelo, a s nadhľadom. Pochopil som, že aj neúspech je dôležitý, lebo aj ten ma posúva dopredu. Zrejme aj keď sa žena prestane intenzívne zapodievať myšlienkou na otehotnenie, tak práve vtedy sa to podarí.
To je však ťažké, ak nie priam nemožné.
- V našom prípade to zafungovalo. Naozaj je dôležité, aby žena nežila len pocitom, že chce dieťa. Je lepšie, ak tomu dá voľný priebeh. Katka kedysi pracovala v hektickom a stresovom prostredí, no keď sme sa z mesta presťahovali na vidiek, zmenila zamestnanie. Učí detičky na základnej škole. Veľmi jej to prospelo. A možno napomohlo aj tomu, že otehotnela.
Čo teraz ďalej? Budete pracovať na rozrastaní rodinky?
- Hneď po pôrode som Katke položil podobnú otázku. Bol som pripravený na to, že mi povie, aby som počkal aspoň dva-tri roky, preto ma jej reakcia veľmi prekvapila. Povedala, že by si na ďalšie dieťa trúfla hoci aj hneď. Po pár týždňoch, čo máme Hanku doma, sa však na to pozerá o čosi racionálnejšie. Veď je v permanentnej pohotovosti, ak dcérka v noci buntoší, je aj Katka hore. Sú noci, keď Hanka spí perfektne, no sú aj také, ktoré preplače. Katke sa to trochu rozložilo v hlave a už vraví, že jej mám dať pokoj minimálne dva roky. Mať dieťa je v každom prípade úžasné. Považujem za obrovské šťastie, keď môžem sledovať, ako sa zo dňa na deň mení, ako reaguje, ako sa usmeje. Dojíma ma to. Priznám sa - pri jej narodení som plakal.
Kedy teda bude ďalšie bábo?
- To je v rukách Božích. Nebudeme si robiť konkrétne plány. Ak to bude skôr ako o dva roky, radi sa prispôsobíme.
Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že je Katka tehotná?
- Bol som v takej radostnej eufórii, že som zašiel do štúdia a zložil pesničku. Je trochu paradoxné, že výsledkom je smutná balada a ešte aj o nevere. Text k nej napísala Ola Záblacká, je naozaj krásny. Olinka otextovala aj pieseň Milovaná a ďalšiu novinku Odpúšťam. Je to zvláštna skladba, vyrovnávam sa v nej s mojou mamou. Žil som s ňou do piatich rokov, ale nespomínam na to obdobie v dobrom. Však ma napokon súd aj zveril otcovi, ktorý ma vychovával. S mamou som odvtedy nebol v kontakte. Chcel som sa zo všetkých pocitov, ktoré sa vo mne nahromadili, vyrozprávať a dokázať tak mame odpustiť. Ďakujem Ole Záblackej, že našla tie správne slová.
Ako sa vôbec dá odpustiť niečo také?
- Nebolo to vôbec ľahké. Dlhé roky som to vnímal ako krivdu. Až do dospelosti. Až do narodenia mojej dcéry Hanky. Zrejme nám vlastné deti otvoria akúsi novú dimenziu a ako čerství rodičia dokážeme pochopiť našich vlastných rodičov. A aj odpustiť im.
Lenže to by práve malo vo vás vyvolať pocit, že to dieťa vy nikdy opustiť nedokážete a nechápete, ako to niekto mohol urobiť vám...
- Keď som sa narodil, moja mama nebola na rolu rodiča pripravená. Bola nezrelá. Aj tak si však neviem vysvetliť, ako sa mohla vzdať svojho dieťaťa. Nech som sa to celé roky pokúšal analyzovať z akejkoľvek strany, nedokázal som to pochopiť. Viem, že ja by som to môjmu dieťaťu nikdy nespravil! Asi ťažko možno za poľahčujúcu okolnosť označiť aj jej problémy s alkoholom. V tom čase ešte neboli také rozšírené drogy, no boli lieky. Nespomínam na to rád. Môj otec sa však zachoval úžasne a vzal ma vtedy k sebe. Veď takmer hrozilo, že pôjdem do domova. Všetko napokon dopadlo dobre, otec sa druhýkrát oženil a jeho partnerka sa stala mojou skutočnou mamou, ktorá mi veľmi pomáhala. Aj vďaka nej som sa mohol vzdelávať, študovať hru na klasickej gitare. A ak sa mi náhodou nechcelo cvičiť, vedela celkom presne, ako ma presvedčiť. Som nesmierne vďačný otcovi a mojej „druhej mame." za to, že ma vychovali.
Máte s otcom možno práve vďaka tomu vrúcnejší vzťah?
- Áno, sme si veľmi blízki. Preberáme spolu všetky veci, ktoré nás trápia. Snažím sa mu pomáhať, ako sa len dá. Samozrejme, v súčasnosti je pre mňa najväčšou prioritou moja vlastná rodina. Chcem byť s ňou čo najčastejšie, chcem sa venovať dcérke, chcem byť stále vo forme, aby som nás dokázal uživiť. Muzikantské povolanie je možno atraktívne, no súčasne veľmi nevyspytateľné. Našťastie som narazil na môjho fanúšika, človeka, ktorý ma aj finančne podporil pri nahrávaní a príprave nového albumu. Znova sa potvrdilo, že ak sa niekto snaží robiť dobre iným, vráti sa mu to. Aj ja sa snažím žiť tak, aby som nikomu nezávidel, aby som každému doprial. Som naplnený láskou, milujem hudbu, že sa jej môžem venovať, považujem za dar, ktorý som dostal. Každý večer, keď si líham do postele, ďakujem tomu hore za to, že mi posiela toľko šťastia. Veľmi si prajem, aby mi vydržalo čo najdlhšie.
Vráťme sa ešte k mame. Človeka väčšinou taká vec poznačí, čo sa týka medziľudských vzťahov k ďalším ľuďom. Nemali ste možno problém dôverovať spočiatku v období dospievania ženám?
- Psychológovia by vám potvrdili, že také skúsenosti z detstva si so sebou berieme aj do dospelosti, že deti jednoducho kopírujú správanie svojich rodičov. Ja však nie som ten prípad. Na mňa to zaúčinkovalo presne opačne - moja mama fajčila, ja som v živote nemal cigaretu v ústach. Pila alkohol, a práve preto som si už vtedy ako celkom malý chlapec povedal, že to ja nikdy robiť nebudem. Zvláštne, ešte pred nástupom do školy som v tom mal úplne jasno.
Doma teraz máte vlastne tri baby. Čo Lili, (psík - pozn. red.) nežiarli?
- Nie, Lili si na Hanku zvykla a prijala ju do svojej „svorky". Spočiatku sa jej dokonca trochu bála a mala pred ňou veľký rešpekt. Teraz ju už pokojne oňuchá a chodí okolo nej.
Môžete teraz povedať, že váš život získal Hankou nový rozmer a je naplnený?
- Mám 42 rokov, no zdá sa mi, že až teraz som dospel. Mojou prioritou číslo jeden je moja rodina. Chcem, aby sme boli zdraví a aby bolo všetko v poriadku. Hudba však zostane navždy neoddeliteľnou časťou môjho života.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
