Predala vyše milión kníh a doposiaľ vydala 26 titulov. Narodila sa síce v českom Chomutove, no od štyroch rokov žije v Bratislave, takže ju máme za svoju. Zástupy ženských čitateliek hltajú jej knihy na posedenie a nevedia sa dočkať ďalších. Táňa Keleová-Vasilková to skrátka vie a z piedestálu najpredávanejšej autorky ju len tak ľahko nik nezosadí. V pondelok oslávi okrúhlu päťdesiatku.
Niekto možno len ťažko chápe, čo na jej tvorbe fascinuje toľko žien. Autorka v tom má jasno.
„Dávajú ženám nádej. A niekedy vraj aj návod, ako riešiť svoje problémy. Ja sa na to občas aj zlostím, nemyslím si, že moje knihy by mali byť receptom na šťastie a dobrý život. Ten si musí predsa nájsť každý sám. Nechcela by som, aby sa náhodou niekto riadil vo svojom živote podľa môjho knižného príbehu a potom, ak to nevyjde, v duchu - a možno aj nahlas – nadával, že tá Vasilková to celé nejako zle vymyslela,“ konštatuje dáma, ktorej literárne začiatky neboli vôbec také ružové, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Húževnatá
Pri prvých rukopisoch ju všetci odmietali.
„Spätne vôbec nerozumiem tomu, ako som to dokázala. Že keď ma všade odmietali, tak som aj tak išla ďalej a ďalej a ďalej. Možno som niekde vnútri cítila, že to má význam a že by bolo dobré, keby moje rukopisy vyšli. Ale že by som bola nejaká prehnane ctižiadostivá, to nie. Možno to bola len otázka presvedčenia, že som cítila, že tie knihy stoja za to. Okrem toho v čase, keď som začala s písaním, tu slovenskí autori neexistovali. Viac-menej okrem Hany Zelinovej, ktorá už končila. Boli sme pohltení prekladovou americkou a inou literatúrou, čo nám vtedy bolo vzácne, a ten literárny zahraničný boom nám po revolúcii vyhovoval. Ale zrazu som mala pocit, že tých zahraničných kníh je veľa a chýba tu niečo slovenské. Tak som sa na to dala a dnes som rada.“
Tvrdohlavá
Keď šla na trh so svojou prvou knihou Cena za nežnosť, kázali jej ju skrátiť, prerobiť, vynechať vnútorné monológy i opisy krajín.
„Nesúhlasila som s tým. Predsa kniha tvorí určitý celok – a patria do nej aj opisy, aj vnútorné monológy. Predstavte si život bez vnútorných úvah. Pre mňa je to nepredstaviteľné. Vychádzala som z toho, že ak je to súčasť nášho života, patrí aj do kníh.“
Napokon jej pomohol manžel. Prvé knihy totiž vydala len v malom náklade (prvá kniha v počte 500 ks) s jeho pomocou.
„Verí mi, lebo som taká úžasná? Alebo to urobil, pretože ma má rád? Ja si myslím, že keď videl, aká som nešťastná, lebo ma odmietali rôzni vydavatelia, chcel mi pomôcť. A zrejme aj veril, že kniha, ktorú som napísala, stojí za to. Ja sama som cítila, že by mala vyjsť. Nie kvôli mne, ale aby urobila iným ľuďom radosť.“
Keď si predstavujete, že ako románové spisovateľky titulov z ružovej knižnice pobehuje po dome v ružovom župane a papučkách a čaká na múzu, ste na omyle. Pri dvoch dcérach, synovi, manželovi a psovi si čas na písanie musí prísne vymedzovať.
„Na múzu môžu čakať len chlapi. Majú viac času. Ja musím písanie vtesnať medzi to všetko, čo chcem ešte urobiť. Je však pre mňa dôležité, aby som písala. Myslím, že to nie je otázka programovania, ale chcenia.
Chcem písať a chcem písať každý deň. Viem však, že keď nebudem disciplinovaná a neutrhnem si na to čas, nedopadne to dobre...“
To sa však nestáva, pretože ako nám prezradila, neexistujú dni, kedy by nenapísala ani čiarku.
Zasnívaná
Aj sama však pôvodne mala pomerne skreslenú predstavu o autorkách ženských románov.
„Dokonca som si myslela, že spisovatelia žijú na pobreží mora, v takých tých domčekoch s terasou, ktorá ide až nad vodu, chodia na prechádzku so psom, čo im tam behá popri nohách, zbierajú mušličky a pritom píšu knihy.
Lenže nie. Ja periem, varím, žehlím, behám, nakupujem... Všetko robím, ale je to krásne a ja si takýto život vážim. Ja ho mám rada.“
Svojská
Priznáva, že jej spôsob tvorby nie je celkom tradičný.
„V škole nás učili vymyslieť si najprv úvod, jadro a záver, ale ja som v tomto smere zlým príkladom. Keď začnem písať, vytvorím si len predstavu o hlavnej hrdinke. Niekoľko dní – väčšinou pritom upratujem – si ju v duchu vytváram. Usilujem sa skĺbiť jej vlastnosti tak, aby sa stotožňovali s jej výzorom, potom k nej pridávam meno.
Vytvorím si ju do detailov, až kým sa pre mňa nestane reálnou – potom si k nej postupne vymýšľam príbeh.
Nikdy neviem, ako sa kniha skončí. To je na tom to krásne, inak by ma to nudilo. Musím pri písaní cítiť dobrodružstvo.“
Praktická
Aby ste získali presnejší pohľad na to, ako vyzerá jej pracovný deň, pokúste sa predstaviť si nasledovné. Poctivo píše približne trištvrte hodiny a potom ide utrieť prach, alebo povysávať. Potom zase píše a medzitým rozvešiava bielizeň.
„Tieto moje prestávky mi krásne vyčistia hlavu. Koniec koncov, aj v škole sme mali prestávky...“
Poväčšinou končí o piatej popoludní, keď prichádzajú deti, varí večeru, ide si zašportovať či stretnúť sa s priateľmi.
„Keď som doma, tak si čítam. Inak strašne pobehujem po byte, športujem, chalupárčim a medzitým lyžujem, bežkujem, korčuľujem a všetko, čo sa dá.“
Polarizujúca
Keďže jej tvorbu niekto zbožňuje a niekomu naopak logicky nevonia, dá sa povedať, že patrí k autorkám, ktoré spoločnosť v istom zmysle slova polarizujú.
„Áno, toto je presné. Podľa mňa však neexistuje delenie na ženskú a neženskú literatúru. Podľa mňa je literatúra zlá a dobrá, alebo lepšia a horšia, aby sme neboli veľmi prísni. A ide skôr o to, že čítajú skôr ženy ako muži. Keď si tak robím prieskum v teréne, tak na sedem žien čitateliek pripadá jeden chlap... A to som možno ešte optimistická.“
Sama však už „ženské“ romány nečíta.
„Ja ich píšem, a to mi úplne stačí... Poviem vám na rovinu, že som prečítala toľko ženských románov, až som sa dostala do bodu, keď mi už pripadajú všetky rovnaké. Keďže príbehy sama píšem a viem fabulovať, v štvrtke knihy už začínam cítiť, ako to skončí. A toto ja nepotrebujem, uberá mi to čas. Takže som sa vrhla na sci-fi a fantasy a je to úžasné. Sú to vlastne rozprávky pre dospelých. Ako dieťa som mala rozprávky vždy veľmi rada a teraz v tom pokračujem.“
Profil
- narodila sa v rodine slovenského publicistu a cestovateľa Františka Keleho
- ako štvorročná sa presťahovala s rodičmi do Bratislavy, kde odvtedy žije a pôsobí
- vyštudovala gymnázium a žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
- v rokoch 1987 – 1991 pracovala ako redaktorka v časopise Osvetová práca
- od roku 1991 je spisovateľkou na plný úväzok
- zatiaľ jej vyšlo 26 kníh, takmer za všetky dostala ocenenia Zlatá či Platinová kniha
- je vydatá a je matkou troch detí, s ktorými žije v Devínskej Novej Vsi
nit
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
