Milovníci klasických dramatických diel si ho vážia ako skvelého divadelného herca, filmoví fanúšikovia zase oceňujú jeho kvality, ktoré preukázal pred kamerami. Iní ho absolútne "žerú" ako smiešneho Fera Boborovského z televíznych Profesionálov a ďalších bavia reklamy, ktoré nakrúca... Nuž, pravda je taká, že Ľuboš Kostelný má skutočne mnoho hereckých tvárí.

Počas rozhovoru pre Pohodu ženám však ukázal ešte jednu - tvár veľmi sympatického chlapíka, ktorý má svoje názory, s ktorým sa dá rozprávať ako so starým známym. A to aj napriek tomu, že sa nám priznal, aký je hanblivý a ostýcha sa vždy a všade.

Hovorí sa, že televízne seriály sú dobré aj preto, že vrátili ľudí do divadiel, že sú skrátka zvedaví, ako hráte „naživo". Je to tak?

- V Slovenskom národnom divadle, kde hrávam, sa zmenilo jedine asi to, že sa v hľadisku výska, keď príde Koleník... A ja mám potom dosť práce, keď hráme niečo vážne. Divákom dlhšie trvá, kým si zvyknú a musím byť naozaj presvedčivý, aby zmenili svoj postoj voči mne a neočakávali, že všetko bude len smiešne.

Napriek všetkému stále zostáva divadlo vašou srdcovkou?

- Ani nie že srdcovka. Ale aj na škole, kde učím, tým deckám hovoríme, že gro ich práce je divadlo. V prvom rade sme divadelní, herci a to ostatné síce patrí k robote, ale je to akoby naviac.

Ale z divadelného krúžku ste kedysi ušli...

- Nie, mňa vyhodili. Ja som chodil na strašne veľa krúžkov a nechcelo sa mi tam chodiť, tak som to nejako flákal, a tak ma vyhodili.

No keby sa točilo viac a dobrých filmov, kamera by nedostala prednosť pred divadlom?

- Určite nie. Ale zase keby to bola nejaká fakt veľká ponuka, tak by som vedel na chvíľu odísť z divadla, no ak by sa dalo, vždy by som hľadal spôsob, ako to zladiť. Nikdy by som sa nechcel úplne vzdať divadla. Aj keď to tam vôbec nie je také perfektné, ako to možno vyzerá, ale oplatí sa to robiť.

Svoje herecké skúsenosti už odovzdávate aj novej hereckej generácii na VŠMU. Tam nebolo ťažké získať si ich autoritu, napríklad aj vzhľadom k veku?

- Ale ja ani nechcem mať nejakú vážnu autoritu a odstup. To je vysoká škola a tam sme partneri, nie v pozícii nadriadený, podriadený.

Nemáte chuť ich varovať, že to bude poriadne ťažký chlebík, nech si to zavčasu rozmyslia?

- Ja im to hovorím furt. To je zvláštne, že na tú školu sa hlási vždy rovnaký počet ľudí, no pritom nie je každý rok rovnaký počet detí. Na toto možno aj vplývajú seriály... Napríklad prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov boli tie najpočetnejšie ročníky a vtedy sa na VŠMU hlásilo asi 300 detí. A teraz sa ich hlási stále rovnako, no pritom sú populačne najslabšie ročníky. Takže to herectvo sa asi veľmi spopularizovalo, a tým, že sa uvoľnil školský zákon, sa všade pootvárali hlupácke stredné školy - konzervatóriá. Sú aj dve, tri v jednom meste, no pritom kedysi bolo jedno v Bratislave a druhé v Košiciach a aj to otváralo prvý ročník každý druhý rok. A už to bolo veľa detí, ktoré to vyštudovali zbytočne. Ja som tiež konzervatorista a viem, že úroveň vzdelania je mizerná, a tie deti nevedia nič okrem toho, že vedia zle tancovať a zle spievať. Potom nemajú ísť na akú vysokú školu, nemajú v ruke remeslo a každé konzervatórium vyprodukuje ročne aspoň 20 nešťastných detí, ktoré nemajú uplatnenie. Tie pekné dievčatá sa možno dobre vydajú.

Keď ste na konzervatórium chodili vy, bolo to lepšie?

- Aj vtedy to bolo zlé. Ale nás bolo 10 v ročníku a z nich sme sa uplatnili možno piati, šiesti. Veď na Slovensku je málo divadiel...

Keď ste sa rozhodli, že idete na herectvo, mali ste nejaké predstavy a očakávania?

- Nemal som žiadne predstavy. Mňa si ten osud nejako sám vybral. Moji rodičia ma vždy podporovali vo všetkom, či už išlo o školu, ale aj čo sa týka celkovo života. Až tak nepochopiteľne dobrých rodičov mám.

A ste aj rovnako dobrý syn?

- Ja neviem. To asi ani nie. Ale naozaj moji rodičia boli vždy oporou. Totálne. A to bolo veľmi dôležité.

Takže keď ste nemali žiadne predstavy, neprišli ste o ilúzie...

- Nie, neprišiel som o ilúzie. Ale nikdy som netlačil na pílu. Mal som 11 rokov, keď si ma Peter Mankovecký vybral v divadelnom krúžku, že budem hrať v jeho predstavení v profesionálnom martinskom divadle a už som tam zostal. A zrazu som nejako prirodzene šiel na konzervatórium, potom na výšku a ten Manky tiež rozhodol o tom, že ako 30-ročný som začal učiť.

Pokračuje to aj ďalej a prichádzajú k vám samé dobré príležitosti bez toho, že by ste sa niekam lakťami predierali?

- Lakťami som sa nemusel, vďakabohu, nikdy nikam tlačiť. Bolo obdobie, kedy som nemal takmer žiadnu prácu, kúpil som si byt na hypotéku, bolo ho treba zariadiť a dva mesiace som nemal čo robiť... Ale netlačil som ani vtedy. Skôr som bol vyľakaný... Ja sa neviem podliezať. Zdá sa mi, že to najdôležitejšie v živote je charakter. A snažiť sa byť láskavý voči ľuďom.

Ten osud naozaj dobre urobil, keď vám určil hereckú profesiu. Obdivujem, ako dokážete prepínať a meniť charaktery. V divadle ste skvelá Charlieho teta, inokedy Charles Bovary, potom zrazu Boborovský z Profesionálov, alebo zloduch v Búrlivom víne. A všetko vám verím.

- To je dobre...

Ale keď som vás videla, ako ste mlátili Moniku Hilmerovú v Búrlivom víne, hovorila som si, kde sa to vo vás berie?

- Mám pocit, že vtedy bola aj Monika vystrašená... Samozrejme, že by som v realite nebol toho schopný a dúfam, že sa nedostanem do takej situácie, ale viem to kdesi v sebe nájsť. No nad tými vecami nemôžete veľmi rozmýšľať, len to skrátka urobiť.

Nie je vám však trochu smutno, keď odohráte skvelé trojhodinové divadelné predstavenie, no na ulici sa ozve len „nazdar Fero, servus Boborovský"?

- Ale to je v poriadku. Málokto si uvedomuje, že to je presne to, prečo zarábame možno trochu viac peňazí ako iní. Nie je ľahké ustáť to, keď sa stanete verejným majetkom. Sú ľudia, ktorí si to vedia užívať, ale sú tí druhí ako ja, že sa izolujem. A už sa napríklad nechodievam vonku baviť.

Málokto možno vie, že v začiatkoch vašej kariéry ste boli aj spevákom, ako dieťa ste si zaspievali s Petrom Nagyom na platni Zahrajme sa na Petra. Kde zostala vaša spevácka kariéra? Skončila sa týmto detským „počinom"?

- Neviem. Ja furt viem spievať. Ale nejako to prirodzene skončilo pri herectve. Nerobím veci nasilu, ale hlavne ja som veľmi lenivý človek.

Pri tom všetkom, čo robíte, sa mi to nechce veriť.

- Ale je to tak. Ja som vorkoholik z donútenia, najlenivejší na svete.

Máte vôbec čas si vyložiť nohy a hlivieť?

- Nie...

A keď sa nejaký voľný čas nájde, tak radšej cestujete, hlavne so Zuzkou Fialovou.

- Akosi sme spolu prestali cestovať po tom výbuchu v Moskve. Ale vlani sme boli aj s ďalšími kamarátmi v Londýne. A bol som z neho prekvapený, hoci ma nikdy nelákal. Je to veľmi príjemné mesto.

Máte cestovateľské sny, ktoré by ste si rád splnili?

- Ja som mal dlhšie zostať Amerike. To, čo som sa tam naučil, som už zabudol a presne po tých troch mesiacoch sa tam začnete cítiť dobre, a to som už šiel domov. Ale neuveriteľné veci sa mi tam stali, stretol som zaujímavých ľudí, zažil mnoho vecí... New York je strašne životaschopné, rýchle, ale aj veselé a dobré mesto. Ľudia sú tu pre seba navzájom, nie každý pre seba samého.

Takže exotika, nejaký trip po Keni a podobne, to vás neláka? Skôr ten New York?

- Ako hovorím, ja som strašne lenivý aj na také dobrodružstvá.

A prejavuje sa tá vaša lenivosť aj nejako inak?

- V nedochvíľnosti. A je to nepríjemné. Hovorím si, že si treba ľudí vážiť, snažím sa tak správať, ale toto je naozaj to, čím im dávam najavo, že si ich nevážim. No aj keď sa snažím nemeškať a idem načas a do toho zastavia premávku kvôli niečomu.

Takže sa skôr považujete za dieťa šťasteny? Alebo je tam 50:50 - šťastie i vlastná snaha a schopnosti?

- Skôr cítim to šťastie ako snahu. A som za to vďačný, lebo veci, ktoré vás bavia, vás nestoja až toľko námahy.

A za ktorý dar ste sudičkám vďačný?

- Za rodičov. Rozhodne. Kto vás najviac formuje? Z veľkej časti sme odtlačky tých rodičov. Od 14 rokov, ako som začal chodiť do Bratislavy na konzervatórium, som musel byť samostatný, no bolo pre mňa strašne dôležité vedieť, že tí rodičia tam niekde sú a oni boli strašne rozumní vo výchove a v tých základných pravdách života. A vždy stáli na mojej strane.

Máte sny, ktoré by ste si chceli splniť?

- Keď som pred piatimi rokmi odišiel do Ameriky, mal premiéru môj posledný kinofilm Tri sezóny v pekle a odvtedy sa po mne v kinách zľahla zem. Toto by som bol rád, ak by sa napravilo. A mám aj osobné sny, ktoré nechcem prezrádzať, no hlavne by som chcel byť rozumný človek.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.