Oslovenie majstre by s ľahkým rumencom na tvári zdvorilo odmietol. Zdeněk Svěrák si na takéto veci nepotrpí, chce len pokojne pracovať a aby mu slúžilo zdravie. Pritom by po desiatkach filmov, textov a scenárov mohol byť nepríjemný a vzhľadom na vek aj ufrflaný grobian. To však skutočne nehrozí. Pán umelec v piatok oslavoval narodeniny a zatiaľ čo iní premýšľajú, ako už mať pokoj, so Svěrákom šijú všetci čerti. Našťastie len umeleckí.
Zdeněk Svěrák by mal osláviť sedemdesiate ôsme narodeniny, no najprv by na to musel mať chuť. Tento pán filmár, scenárista, spisovateľ a v neposlednom rade aj dramatik si na oslavy nepotrpí.
„Nie som oslavovací typ. Chlapcom v divadle som povedal, aby sa nehnevali, že nebude žiadne mecheche. Samozrejme, niečo mi dať môžu, ale tie zástupy gratulantov a prianí veľa zdravia a nech žiješ do sto rokov... Čo majú tí chudáci stále hovoriť? To naozaj nemusím,“ nechal sa počuť Svěrák.
Ustráchaný náhradník
Svěrákov život je ako ten najlepší filmový scenár. S patričnými vzostupmi a pádmi, láskavými anjelmi strážnymi, milujúcimi rodičmi aj láskami a štipľavými bulvárnymi titulkami. Na svet prišiel necelé štyri roky pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Mamička sa starala o domácnosť a otec pracoval v elektrárni. Presne ako vo filme Obecná škola, ktorá je obrazom Svěrákovho detstva.
„Prišiel som na svet ako náhradník za svojho zosnulého brata, a preto sa ku mne rodičia správali veľmi opatrne, aby sa mi náhodou niečo nestalo, tak ako bratovi. Ošetroval ma ten istý doktor, ktorý nezachránil prvého Zdeňka,“ zveril sa Svěrák a priznal, že to veľmi ovplyvnilo jeho detstvo.
„Malo to za následok, že som bol ustráchané dieťa, ktoré písalo z letných táborov zúfalé listy. Do školy som chodil nerád, na gymnáziu som v niektorých predmetoch tak tápal, až ma to budilo zo spánku.“
Podľa vzoru Jiráska
Slohové práce mu však išli odjakživa. Ako každý autor sa tešil z uznania už v školských laviciach.
„Pamätám si, aký som prežíval pocit blaha, keď sa mi podarila slohová práca a pán učiteľ alebo učiteľka ma vyzvali, aby som ju prečítal nahlas a trieda sa na niektorých miestach zasmiala. Vtedy som si hovoril, že humoristické poviedky by mi mohli ísť,“ spomína neraz na časy, keď sa rodil základ jeho budúceho povolania.
Rýchlo pochopil, že toto by mohla byť cesta k úspechu. S jemnou odbočkou v podobe štúdia učiteľstva na vysokej škole aj bola.
„Jirásek bol učiteľ a čo–to stihol po práci napísať. Vyštudoval som teda český jazyk a literatúru. Lenže na škole kvôli horám diktátov a slohov veľa času na písanie nebolo, takže som po troch rokoch rád prijal ponuku stať sa rozhlasovým redaktorom,“ spomína.
Osudové stretnutia
Predstavte si Svěráka ako učiteľa, napríklad takých prváčeniec. Radosť chodiť do školy, aj na rodičovské združenia. Za katedrou však pobudol sotva štyri roky, v roku 1961 sa stal redaktorom Českého rozhlasu, ktorý vysielal jeho reláciu o imaginárnej vinárni U Pavúka. Jeho ďalším zamestnávateľom boli legendárne filmové štúdiá Barrandov, kde pôsobil ako scenárista.
No väčšiu úlohu ako zvuční zamestnávatelia zohrali vo Svěrákovom profesijnom živote spolupracovníci. Legendárnu a na diela plodnú dvojicu vytvoril s Ladislavom Smoljakom, ale aj Jaroslavom Uhlířom. Práve s druhým menovaným rozbehol kariéru aktívneho textára.
„Naša prvá pesnička bola Strašidielko Emílek. To bol ešte Jarda vojak základnej služby Československej ľudovej armády a ja som bol redaktor Československého rozhlasu, armádnej redakcie,“ spomína Svěrák.
Táto dvojica vytvorila stovky piesní, medzi inými legendárny Holubí dům, ktorý Svěrák otextoval pod pseudonymom Emil Synek.
Otec najslávnejšieho Čecha
Od pesničkových textov stačilo len nakuknúť za roh. Tam už čakal Ladislav Smoljak. Sprvoti nie s otvorenou náručou. Keďže ešte na škole pri prijímaní do divadelného krúžku vyhlásil Svěrákovi, že má príliš zastretý hlas, čo nebolo myslené ako lichôtka. No osud sa po prvotnej nepriazni otriasol a zariadil to inak.
Dvojica Smoljak – Svěrák vytvorila kultové diela. Obaja sú rodičmi najväčšieho Čecha Járu Cimrmana. Divadlo nesúce jeho meno úspešne funguje dodnes.
„Zabávali sme sa tým, že do dejín prepašujeme človeka, ktorý tam nikdy nebol. Urobíme to tak šikovne, že to bude pravdepodobné až uveriteľné, ale čitateľ alebo divák bude dostávať neustále signály - pozor, nie je to tak, niečo tam nehrá. Netušili sme, že Cimrman bude mať takú životnosť,“ smeje sa dnes Svěrák.
Depresie liečil prácou
A od divadelných scenárov bol už len krôčik k filmu. Jáchyme, hoď ho do stroje, Traja veteráni, Vrchní, prchni, Obecná škola, Marečku, podejte mi pero, Na samotě u lesa, Kulový blesk a ďalšie. Keď pred štyrmi rokmi Smoljak podľahol dlhej chorobe, Svěráka prepadli hlboké depresie.
„Už je to preč, už je to dobré. Tie depresie boli spôsobené verejnými aj súkromnými starosťami. Odchádzali nám herci z divadla, jeden po druhom. Hovoril som už na piatom pohrebe, a to vám nepridá. To nie je nič veselé, a k tým depkám to prispieva. Ale práve prácou, písaním, sa z toho človek dostáva.“
Písanie scenárov, točenie filmov a rodina je práve to, čo robí Zdeňka Svěráka šťastným.
Vydarený tandem
Umelcova manželka je tak trochu šedou eminenciou. Poznáme jej tvár, vieme, že sa volá Boženka, ale tým to vlastne celé končí. Takmer. Boženka Svěráková učila celý život češtinu a dejepis na strednej škole, so Zdeňkom sa spoznala ešte na vysokej škole a dnes je to krásne, viac ako päťdesiatročné manželstvo.
Pre umelca je obrovskou oporou a on má v nej natoľko veľkú dôveru, že je prvým človekom, ktorý číta jeho diela.
„Máme takú tradíciu, že máme literárne večery. Keď mám niečo napísané, tak čítam nahlas.“
Manželka funguje aj ako spoľahlivý kritik. Rozhodne nepodľahla súcitu a keď sa jej niečo nepáči, povie to priamo.
Spoločne vychovali syna Jana a dcéru Hanku. Kým dcéra si vybrala dráhu prekladateľky, Jan sa „potatil“. Aj keď študoval na FAMU dokument, jeho režisérsky talent je nesporný. Tandem Svěrák a Svěrák sa stal zárukou fantastického filmového zážitku.
Svetový úspech
Prvej réžie sa syn ujal vo filme Obecná škola. Zveriť ju vtedy dvadsaťpäťročnému synovi, aj keď Svěrákovi, bol risk, ale aj zisk.
„Hovoril som si, keby to vyšlo, bolo by to fajn, ale keby nevyšlo, škoda, taký pekný scenár...“
Ďalšia spolupráca na seba nenechala dlho čakať. Oscarový Kolja je prvý český film, ktorému sa dostalo takého medzinárodného uznania.
„Bola to radosť kondenzovaná do jedného okamihu.“
Pre prípad, keby to nevyšlo, mali Svěrákovci záložný plán.
„Sľubovali sme si, že na seba budeme dobrí, aj keď toho panáka nedostaneme. Že ho jednoducho nemusíme dostať a že budeme gratulovať niekomu inému.“
S veľa neúspechmi Svěrák mladší ani starší zatiaľ bojovať nemuseli. Občas sa im za cestou k úspechu postavili len ich tvrdé hlavy.
Dvaja kohúti
Pri práci na filme Vratné lahve sa podarilo otcovi a synovi rozhádať.
„Jan mi zavolal a povedal, že už kompletne pripravený film zastavuje, pretože nie je presvedčený o tom, že je scenár naozaj dobrý. To ma, samozrejme, veľmi mrzelo a ani nemôžem povedať, čo všetko som na jeho adresu vtedy povedal. Manželka mi hovorila: Nehovor mu hajzel, je to otec tvojich vnúčat,“ spomína na nie príliš príjemné obdobie scenárista.
Dnes je už našťastie všetko v poriadku.
Rozruch nepotrebuje
Zdeněk Svěrák je na poli českej kinematografie zjav. Dodnes milý a mimoriadne ústretový pán s láskavými očami nepodľahol sláve. Nechce robiť rozruch, jediné, čo chce, je mať zázemie a dosť času na prácu a ešte zdravie.
„Mám sen, aby som bol ešte chvíľu zdravý, aby som mohol pracovať. Pre mňa je práca takou neoddeliteľnou súčasťou života, že keď mi bude znemožnené pracovať, neviem, ako sa s tým vyrovnám. Divadlo je moja oáza šťastia.“
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
