Po tom, čo v piatok Putin podpísal zákon o pripojení Krymu a ukrajinský Jacenjuk v Bruseli asociačnú zmluvu s EÚ, sa odtiaľ vrátil do Bratislavy predseda Fico a predniesol na margo udalostí tradičnú znôšku nezmyslov a kydov. Či zostane premiérom, či z neho bude prezident, treba povedať jedno: S pozíciou „zdravý rozum zvíťazil" či „sankcie sú nezmyselné" hodil rukavicu všetkým domácim politikom, aby sa vyhranili a zaujali alternatívny, principiálny postoj.
„Zdravý rozum" je u Fica to, že národní lídri sa nedohodli na sankciách proti Rusku. Resp. dohodli na akomsi minimálnom prieniku, čím sa rozumie zmrazenie účtov a zákaz vstupu niekoľkých režimových prominentov, čomu sa Putin vzápätí schuti vysmial. V situácii, keď všetci - od Nemecka po Maltu - sa boja bumerangového efektu sankcií, ktorý by zasiahol európske ekonomiky, si únia nechala aspoň (kvázi)otvorené vráta na sprísnenie. Teda pre prípad, že by sa ukázalo, že Rusom Krym nestačí a majú zub i na ďalšie regióny východnej Ukrajiny. Pričom sa všetci úpenlivo modlia, aby medveďovi Krym stačil a zlé svedomie si hoja jednostranným uvoľnením colného režimu s Kyjevom.
Slovensko s týmto Ficom nevytŕča zo zvyšku EÚ tým, že zastáva pozíciu, ktorej sa od Mníchova hovorí „politika appeasementu". (Kto nepočul, nech si vygoogluje.) Potiaľ sú na tom rovnako. Fico vytŕča tým, že verbalizuje najodpudivejšiu formu politiky ústupkov. On totiž ani nepredstiera nejaké rozpaky alebo vnútorný boj „pragmatizmu" s princípmi, k čomu sa uchyľujú (simulujú) iní lídri, ktorí súčasne nevylučujú zmenu v čase. Fico rovno na plnú hubu hovorí, že ustupovať násiliu a akceptovať agresiu je to správne riešenie („zdravý rozum"!), lebo dôležitejšie sú naše materiálne záujmy. („Nezmyselné sankcie by nás neuveriteľne poškodili".) Tak tomu sa hovorí mníchovčan par excellance. Alebo hommage a´ Chamberlain & Daladier.
Aby bolo jasné. Nový analytický konsenzus sa utriasa na tom, že nikto nevie, kde sa Putin zastaví. Vie sa toľko, že vnútorné pnutie v Rusku ho ženie kanalizovať nespokojnosť expanziou. A skutočnosť, že polovicu ruského rozpočtu tvoria európske peniaze za ropu a plyn, neznamená nič menšie než to, že my sami, Európa, sponzorujeme ruskú armádu, ktorá by bez eurových príjmov umrela hladom. Tú armádu, ktorej zábor Krymu práve nastoľuje novú geostrategickú realitu. Ukrajinská lúpež Putina totiž končí éru svetového poriadku, pre ktorú platilo, že pripojenie cudzieho územia silou je medzinárodný zločin, ktorý sa trestá. Éra sa končí, pretože západná neochota akceptovať bolesť spôsobuje, že trest odpadá. Porušovateľ poriadku dostal voľnú ruku.
Kým ostatní lídri sa aspoň snažia zakrývať, že to tak nie je a vyhlasujú energetické a bezpečnostné „prezbrojovanie", hlúpy a na vlastné brucho zahľadený Fico, ktorého Slovensko môže byť čoskoro na rane, sa ešte rozplýva, že ako je to dobre. A na dôvažok, na rozdiel od všetkých ostatných Európanov sa netají ani prvoplánovou averziou k režimu v Kyjeve.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
