Miluje divadelné pódiá a film, ale i hru na husliach, vôňu benzínu, autá a pilotnú kabínu. Je to človek pevných morálnych zásad, ktorý patrí k hereckým legendám. Jeho životnou partnerkou je tiež herečka Jana Hlaváčová. Luděk Munzar vo štvrtok oslávil 81 rokov.
Detstvo má herec spojené s rádiom, ktoré mali jeho dedko s babičkou. Práve kvôli rozhlasovému vysielaniu u nich vraj často spával.
„Som skoro taký starý ako rádio,“ vravieva s úsmevom umelec, ktorému sa detstvo spája aj s kúpaním v studenej vode. „Teplú sme totiž mali len raz za týždeň.“
Vo štvrtok oslávil 81 rokov, no vek radšej nerieši.
„Som rád, že som sa toho dožil, ale to číslo je strašné,“ priznal vlani pre dennik.cz.
Vášeň pre kúpanie v studenej vode ho však po celý život neopustila.
„Rodina si kvôli tomu zo mňa robí srandu. V zime si do ľadu v bazéne vysekám krompáčom dieru, aby som sa mohol kúpať a pani susedka mi volá sanitku. To však nemení nič na tom, že sa v ľadovej vode kúpem v zime dvakrát denne. A keď sa ma doktori pýtajú, ako to robím, že tak dobre vyzerám, hovorím im, že to robí práve tá studená voda.“
Kľučky nikdy neleštil
Keď sa ho teda niekto opýta, ako sa má, odpovie vždy, že výborne.
„V divadle už síce nehrám, ale aktivít mám viac než dosť.“
Najväčšiu radosť mu však robí zlepšený stav jeho manželky, herečky Jany Hlaváčovej, ktorú už roky trápi Parkinsonova choroba.
„Jej zdravotný stav sa našťastie neustále lepší, čo mi robí, samozrejme, veľkú radosť. Opäť chodí do školy a učí. Takže som asi celkom šťastný človek,“ zveril sa v rozhovore pre tyden.cz.
Obaja s manželkou sú u našich českých susedov považovaní nielen za herecké legendy, ale i morálne autority.
Divákom prinášajú radosť v mnohých nezabudnuteľných úlohách a zároveň nikdy nezľavili zo svojich morálnych zásad.
V roku 1990 napríklad odišli z Národného divadla, pretože nesúhlasili so smerom, ktorým sa uberala činohra. A to pritom Národné divadlo obaja nesmierne milovali. K odchodu z neho sa preto herec v spomienkach nerád vracia.
„Nechcel som hrať divadlo s ľuďmi, ktorí tam prišli, pretože ich názory boli diametrálne odlišné od mojich. Môj vzťah k Národnému divadlu bol obrodenecký, národovecký a oni tam začali hrať ako v malom sklepnom divadle.
Národné divadlo však nie je len budova, je to súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Ak niekto túto tradíciu ironizuje a posmieva sa jej, tak sa posmieva svojim predkom,“ rozohnil sa nedávno v rozhovore pre denník Právo.
Nevracia sa tam už vraj ani ako divák, pretože predstavenia sú mu proti srsti.
„Nevadí mi, ak sú Rómeo a Júlia v džínsach, keď sa hrá téma, ktorú autor zamýšľal. Nie je to o tom, že by som bol staromódny, ale predstavenie musí mať logiku. Nielen kŕčovitú snahu byť zaujímavý a iný za každú cenu.“
Za svojím si stopercentne stojí. „Za komunistov som neleštil kľučky, teraz ich nebudem leštiť dupľom. Navyše by sa mi nechcelo vyliezť na javisku na rebrík, dať si na hlavu vedro, namiesto rozprávania len kukať a hovoriť tomu alternatívne divadlo.“
Trojitý kopaný výkrut
Práve v Národnom divadle pritom strávil L. Munzar svoje najlepšie roky a pôsobil v ňom 33 rokov. Najradšej spomína na rolu Merkucia v Shakespearovom Rómeovi a Júlii. Vtedy si vraj uvedomil, že ho ľudia poznajú.
„Raz neskoro v noci som išiel po Národnej triede a oproti mne skupina výrastkov. Začali sa okolo mňa zoskupovať a mal som celkom strach. Odrazu jeden z nich povedal: Pán Munzar, podpíšte sa nám a napíšte tam Psie rody! To boli posledné slová umierajúceho Merkucia. Ukázalo sa, že to nie sú žiadni chuligáni, ale že boli na danom predstavení v Národnom divadle niekoľkokrát.“
Spomínaná rola mu však v roku 1968 nepriniesla len popularitu, ale aj lásku manželky. Zaujal ju však aj ako Trofimov vo Višňovom sade či ako Don Juan. Spolu žijú už takmer päť desaťročí a vychovali dve dcéry, z toho jednu spoločnú. Iskra však preskočila pri skúškach drámy Ich deň.
„Videl som len tie jej veľké oči, čiernu kučeravú hlavu a krásne pery. Trochu som sa zdráhal, bol som v tom čase ženatý a ako mi bolo ľúto, že som ženatý! Potom s nami život urobil trojitý kopaný výkrut, čo je v leteckej akrobacii veľmi zložitá figúra, pri ktorej sa väčšinou zaspí. A keď som sa prebudil, tak som ju mal vedľa seba a už som ju nechcel pustiť. Sme spolu od roku 1965.“
Nielen on však mal za sebou už iný vzťah. Jana Hlaváčová bola vydatá za kolegu z Divadla Josefa Kajetána Tyla v Plzni Jiřího Michného a narodila sa im dcérka. Keď však mala dva roky, manžel zomrel na roztrúsenú sklerózu.
A prvá manželka Luďka Munzara zase emigrovala aj s dcérkou do Nemecka, z čoho sa dlho nevedel spamätať.
Hlúposťami si manželstvo neničia
To však je už dávna minulosť a dvojica patrí k najukážkovejším manželstvám šoubiznisu. Recept, ako spolu žiť, aby to klapalo, si však trúfať nedáva.
„U nás to bol vzťah, ktorý vznikol z priateľstva. Obaja sme si na začiatku prešli veľkými životnými otrasmi, takže nad nejakými hlúposťami, kvôli ktorým by sa iní do krvi hádali, sme len mávli rukou,“ poznamenala jeho polovička, ktorá na ňom najviac obdivuje nielen to, že je to múdry chlap, ale chlap, ktorý nikdy nezľavil zo svojich mravných zásad.
A on jej komplimenty štedro vracia.
„Ktorá ženská by vydržala všetky tie kraviny, ktoré som v živote robil? Nikdy mi nič nezakazovala. A nebolo to pre ňu jednoduché, keď som ráno odchádzal na letisko a nevedela, či sa večer vrátim. Sľúbil som síce, že nebudem robiť akrobaciu, ale to je, akoby som jazdil na kolobežke. To isté na automobilových pretekoch. Jana bola pri tom, keď som na Nürburgringu 200 metrov pred cieľom narazil o mantinel a vletel do piesku.“
Zažil éru bardov
„Už som na svete dlho a žijem spomienkami. A mám od Pána Boha to šťastie, že mám na čo spomínať. Vlastne ešte ako chlapec, pokiaľ nepočítam roky v škole, som sa z dediny dostal rovno do Národného divadla. Zažil som slávnu éru bardov, ktorá sa rodí raz za tristo rokov a ja som mal to šťastie, že som s nimi mohol stáť na javisku. Každý z nich zanechal v mojom srdci hlbokú stopu,“ skonštatoval umelec.
A hoci mu práca chýba, všetky ponuky striktne odmieta.
„To viete, že za mnou za posledných dvadsať rokov chodili s ponukami... Lenže každý máme pridelené určité kvantum síl. A ja som sa v živote neflákal. Ono to ani pod takými režisérmi ako Alfréd Radok, Otomar Krejča, Jaromír Pleskot či Mirek Macháček nešlo. Na konci života som prišiel na pár maličkostí, ako sa to má robiť, ale už neboli vhodné príležitosti.“
Našťastie neprepadá pesimizmu.
„Mám radosť zo svojej vnučky Andulky a zo svojej dobrej ženy. Viac si ani neprajem. Len aby mi to ešte chvíľu chodilo. Starnúť v tejto spoločnosti slušne a dôstojne je totiž veľmi ťažké.“
Profil
Narodil sa 20. marca 1933 v Novej Včelnici pri Kamenici nad Lipou
V rokoch 1952 až 1956 študoval herectvo na pražskej DAMU
33 rokov pôsobil v Národnom divadle v Prahe
Úspešne a výrazne sa presadil v dabingu (Paul Newman) i televízii
Jeho manželkou je vyše štyroch desaťročí herečka Jana Hlaváčová
Televíznym divákom je známy najmä vďaka hlavnej úlohe Dietlovho seriálu Synovia a dcéry Jakuba Sklára či vďaka dramatizácii Falladovho románu Ubohý pan Kufalt
nit
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
