Ešte pred pár rokmi o ňom nikto nevedel. Keď sa objavil po prvýkrát v seriáli Panelák ako majiteľ baru, ženy zbystrili pozornosť. Čo je zač ten sympatický mladý muž? Dnes jeho minulosť, pracovnú aj vzťahovú, pozná každý. Vyštudoval herectvo aj operný spev. S rovnakým úspechom sa objavuje v úlohe speváka ako seriálového herca a svoje súkromie si stráži ako oko v hlave. Občas sa síce (ne)chtiac "prekecne", ako naposledy s fotografiami svojej partnerky Nely Pociskovej z dovolenky v Benátkach. Ale inak je jeho súkromie chránené viac ako štátne tajomstvo.
Počas svojich 36. narodenín (1. február) ste boli zavalený prácou. O deň neskôr ste stáli na pódiu košického Štátneho divadla so svojím koncertom. Žiadny žúr sa nekonal, len samá práca?!
- Skutočne to bola taká pracovná oslava, alebo skôr by som povedal, že žiadna. Dali sme si skúšku s orchestrom a potom som sa sústredil na koncert.
Skutočne? Tridsaťšesť rokov predsa nie je ešte vek na takéto seriózne „oslavy". Či oslava narodenín nestojí za reč?
- Stojí za reč, ja si myslím, že treba oslavovať, ale nie je to nič hysterické, ani nič nasilu. Keď je robota a sú povinnosti, tak oslava počká.
Musíte dodržiavať režim operného speváka?
- Musím. Čo sa toho režimu týka, vždy je to iné. Keď sú letné prázdniny a nespieva sa, a keď je človek v sezóne a hrozia predstavenia. Nie je dôvod nejako zbesilo žúrovať a bolo by to aj vrcholne nezodpovedné.
Ako sa líši život operného speváka od života inak zarábajúcich ľudí?
- Je to istá životospráva. Každý operný spevák má iný rituál toho, čo robí pred koncertom alebo počas prípravy. Pred koncertom sa snažím menej hovoriť, v ten deň už vôbec. Je to o tom oddychu, upokojiť sa, skoncentrovať, čítať si, pozerať si texty, noty. Už sa len nasmerovať na ten koncert.
Ani za tie roky sa z toho nestala rutina?
- To sa nedá nikdy tak povedať, v tom je tá opera a všeobecne umenie, operné či divadelné, zaujímavé, že je to vždy iné. Vždy to je inak, vždy je to čaro toho okamihu. Každý je prekvapením, že ako reagujú ľudia, čo sa môže všeličo stať, keďže to nie je playback, nie je nič natočené. Skutočne to nie je žiadna rutina, taká tá zdravá tréma, možno obava alebo očakávanie je vždy namieste.
Máte nejaké rituály pred koncertom, ktoré kým nevykonáte, na pódium sa nepostavíte?
- No asi nemám. Aj keď sa snažím si v deň predstavenia okolo obeda ľahnúť. Aspoň sa nejako tak upokojiť na hodinku. Dám si kávičku, ananásový džús. To je môj najväčší rituál.
Ste herec spievajúci operu. To nie je bežná kombinácia. Radšej stojíte na pódiu spievajúc operu, alebo sa zvŕtate pred kamerou?
- Ja som skončil na konzervatóriu herectvo, až potom som išiel na operu. Ja to tak nevnímam, čo prevažuje, čo sa s čím bije, čo ma viac baví. Ale tak opera... vyštudoval som ju na vysokej škole, takže ja som operný spevák, to je „nadumenie". Aspoň ja to tak vnímam.
Takže skôr opera...
- Herectvo je úplne iné ako opera. Herectvo ma baví, je to zabávnejšie, uvoľnenejšie, veľa vecí tam vzniká. Máte oveľa viac možností, môžete hrať v seriáloch, v divadle, môžete hocičo. Nie je to až také striktné ako je spievanie, kde je omnoho viac ľudí, ktorí na vás pracujú. V tom dobrom zmysle. Ale inak by som to nerozdeľoval.
Možno je lákavá aj možnosť improvizácie. Predsa len, vo väčšine opier asi priestor na voľnosť nie je.
- Práve to je na tom to naozaj úžasné, že napriek tomu, koľko to má rokov, to je stále zaujímavé a krásne. A neprekonané.
Ako to momentálne vyzerá s vašou seriálovou kariérou?
- Vlastne neviem. Táto práca je nevypočítateľná, kde nás zaveje a čo budeme robiť. Akurát čo viem je, že v seriáli Búrlivé víno som v base a neviem, kedy odtiaľ vyjdem.
Bol to plán tvorcov, alebo ste o pauzu poprosili vy kvôli iným pracovným povinnostiam?
- No ja som nechcel, to všetko scenáristi.
Mohli by vás vrátiť aspoň trošku polepšeného, lebo, povedzme si pravdu, vaša postava nepatrila k pozitívnym.
- To už je všetko na nich. S tým ja nepohnem...
Ešte stále ste vášnivý golfista?
- Jasné, kým nebolo pekné počasie, tak som využíval trenažéry, tam som sa snažil. Ale musím povedať, že v poslednom období som golfu nedal príliš zabrať, ale pomaličky sa už začnem pripravovať na sezónu. Teraz ma skôr zamestnáva príprava na jeden charitatívny beh. Tí ľudia, čo môžu behať, podporia tých, čo majú problém s chrbticou. Na to som sa nechal nahovoriť, zabehnem istý počet kilometrov, ale neprezradím koľko. Je to taká ušľachtilá myšlienka.
Nepôsobíte príliš stotožnene s tým behom...
- Nerád behám. Je to pre mňa náročné, ale pre tú dobrú vec to prekonám. Zoznámil som sa s Rišom Vargom, naším olympijským triatlonistom a s tým sa tak ničíme. Teda on sa veľmi neničí, ale je motivátor vynikajúci.
Je daný počet kilometrov, ktorý musíte zabehnúť?
- To sa naplánuje. Tú métu si človek určí podľa vlastného maxima. Ide o to, aby to nebolo o život. Tým, že príliš nebehávam, tam zase nechcem umrieť za hradom Devín... Je to na osobnej báze. Našťastie, tam potom ide také zberné auto, keď nevládzete, tak vás naložia. Mŕtvoly po ceste zbierať nebudú.
Beh je teraz moderný, prečo vás nebaví?
- Nemám to spojené s ničím, len tak utekať niekde, že načo, tak to je také... ale asi je chyba aj v tom, že je to niečo masové. Tieto masovky až tak nemusím, ale nehovorím, že to nie je zdravé, že si človek nevyvetrá hlavu, vytrasie kĺby, zničí členky... Trošku fádne mi to pripadá, keby tam bola aspoň lopta, gól dať, tak tomu rozumiem. Ťažko sa motivujem, že odbehni 15 kilometrov.
Museli ste tomu prispôsobiť aj životosprávu?
- Ja už nie som ani žúrovač, ani prejedač, ani neholdujem nezdravému jedlu.
To už ma pri tom žúrovaní zaujalo.
- Keď bol človek mladší, tak samozrejme mal také obdobia. Roky, keď sme boli študenti, ale to nie je nič, čo sa vymykalo z normálu.
Pomerne rád cestujete, naposledy ste si spravili výlet do krásnych Benátok. Nejaké ďalšie romantické cestovateľské plány?
- Občas rád zmením prostredie, ale ja som taký iný cestovateľ. Ja chcem navštíviť kadečo, ale vždy to príde spontánne, keďže ten čas sa u nás veľmi ťažko zadeľuje. Neplánujem nič. Keď vidím nejakú špáru, tak si ju vyplním.
Spoločne s partnerkou?
- Svoje súkromie nekomentujem. Nebudem sa k tomu vôbec vyjadrovať.
A kde máte psíka počas takýchto výletov?
- Britušku stále niekto rád postráži. Počas košického a prešovského koncertu ju mali na starosti napríklad Tittelovci.
Tak to má skutočne prominentných pestúnov.
- Sú strašne zlatí. Zvyknem ju brávať so sebou, ale zase nemá význam trápiť ju na hoteli. Ona má rada spoločnosť.
Ako vyzerajú vaše najbližšie pracovné plány?
- Keď všetko dobre pôjde, tak by som mal v Čechách spievať budúcu sezónu Barbiera. To by bol môj ďalší vrchol kariéry. Na to sa teším. Dvoma koncertmi na východe sa splnil ďalší veľký sen. Vždy som hovoril, že by bolo úžasné zaspievať svoj koncert. Zatiaľ je to obrovská zodpovednosť, človek má pred sebou taký zdvihnutý prst. Nechcem povedať, že je to strach, skôr zodpovednosť. Košice beriem ako svoju domovskú scénu. Prvá väčšia rola prišla práve tu, keď šéfoval Peter Dvorský a ponúkol mi Čardášku (Čardášová princezná), ktorú hráme doteraz. Ja už ani neviem, koľko rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
