Po ankete OTO ho poznajú už aj tí, ktorí šport neobľubujú. Kým minulý rok odchádzal s troma soškami OTO, tento rok to boli dve. Dokonca sa mu podarilo obhájiť absolútneho OTA dva roky po sebe. Nespyšnel ani o kúsok, a to by sa mohol pokojne po televízii nosiť ako kráľ.
Žeby mohol Marcel Merčiak tento rok opäť obhájiť absolútneho OTA, bola trúfalá predstava. Samozrejme, je šikovný, má za sebou kvalitnú prácu, ale vody šoubiznisu víria obvykle nešportové ryby. No jemu sa to podarilo.
„Ťažko sa to opisuje. Je to niečo také, ako keď športovec niečo vyhrá. Toto je samozrejme na inej podstate, nie je to o fyzickom výkone, ale to zadosťučinenie za prácu je veľmi príjemný pocit,“ vysvetľuje po ceremónii komentátor.
Svoju slávu si užíval presne dvadsaťštyri hodín.
„Prežíval som to s vedomím toho, že po 24 hodinách skončí jediný voľný deň v týždni a od pondelka sa opäť maká na tom, aby bol človek dobrý. Čaká nás ťažký rok, nie je si kedy vydýchnuť.“
Hráč z neho byť nemohol
V Dámskom klube svojej domovskej televízie RTVS si pospomínal aj na svoje prvé kontakty so športom.
Merčiak je živým dôkazom, že ak niečo milujete, prvé neúspechy vás neodradia. V rodnom Prešove na sídlisku hrával už ako malý chlapec futbal.
„Ako panelákové deti sme žili na jednom dvore. Keď človek prišiel zo školy domov, rýchlo spravil úlohy a išlo sa von. Stále sme mastili futbal, hokej, ale v desiatich rokoch som pochopil, že u mňa futbalová cesta nie je možná. Mladšie deti boli oveľa lepšie ako ja. Tam som pochopil, že svojou ľavačkou veľa vody nenamútim,“ smeje sa Merčiak.
Začína zabúdať
Životná tragédia sa však nekonala a budúci komentátor sa zahĺbil do športových kníh.
„Strašne ma to bavilo. Tie knihy som prečítal niekoľkokrát. V osemdesiatych rokoch vychádzali skutočne kvalitné športové publikácie, tam som si vybudoval svoju informačnú základňu.“
Práve z nej sú nielen diváci športových prenosov, ale aj ľudia, ktorí ho stretávajú, v šoku. Jeho vedomosti sú priam legendárne a mať v hlave toľko mien a dátumov by si želali minimálne muži, ktorí si nie sú schopní zapamätať ani manželkine narodeniny.
„Pred osemnástimi rokmi mi Milan Michalech povedal, nech si nemyslím, že to bude stále také dokonalé. Keď príde na chrbát tretí, štvrtý, piaty krížik, začnú vedomosti pomaličky odchádzať. Mal pravdu, to musím uznať.“
Má doma futbalistu
Tento rok je bohatý na množstvo športových podujatí. Olympiáda, futbalová Liga majstrov, Majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii a mnoho ďalších. Pre Marcela Merčiaka to znamená desiatky odkomentovaných zápasov.
Na každý z nich si musí spraviť prípravu, ktorá v priemere trvá aj štyri hodiny. Nie je teda ťažké uveriť, že manželka Mirka má už takého futbalu plné zuby.
„Doma som odsúdený na kuchyňu a internet, moja manželka futbal bytostne nenávidí a ja jej nechcem odopierať sledovanie obľúbených seriálov,“ vyvracia idylickú predstavu, ako pozerá futbal rozvalený v obývačke s pivom v ruke.
Merčiak má dve deti a syn Damián už poškuľuje po futbalovej kariére.
„Už dva roky kope do lopty a na moje veľké potešenie ľavou nohou. Ľavonohých futbalistov je ako šafranu,“ usmieva sa hrdý otec.
S kamarátmi sa nestretáva
Na rodinu mu príliš času nezostáva, no nedá na ňu dopustiť:
„Posledných päť rokov sú pre mňa dve veci posvätné – rodina a práca. Neexistuje nič medzi tým, nechodím s kamarátmi do mesta, nestretávam sa s nikým. Žijeme na vidieku. Keď sa ma niekto opýta na relax, tak je to moja rodina. Deťom sa snažím dokázať aspoň cez víkend, že majú otca. Cez týždeň totiž vidím Damiána, len keď ho veziem ráno do škôlky a večer, keď ide spať.“
Autor: Spracovala:mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
