Štátnu filharmóniu Košice (ŠfK) si bez neho milovníci vážnej hudby dokážu predstaviť len ťažko. Jedna z najvýznamnejších postáv košického hudobného života, Karol Petróczi, v nej totiž na poste 1. koncertného majstra pôsobil od roku 1969 do roku 2011. Málokto však už vie, že umelec obdivuje bonsaje a vrabce, ako študent skončil od vyčerpania na psychiatrii a keď si dá frak, zabúda na okolitý svet.
KOŠICE. Okrem pôsobenia v ŠfK bol dlhoročným zbormajstrom Košického speváckeho zboru učiteľov, s ktorým spolupracuje aj v súčasnosti, a telesa Collegium Technicum. Pôsobil aj v Cairo Symphony (Egypt), Camerata Helvetica či Orquesta Symfonica de Asturias (Španielsko). Množstvo koncertov absolvoval ako sólista a komorný hráč v Európe, ale aj v Afrike.
Precestoval toho teda dosť a istý čas dokonca pracoval ako externý profesor na detašovanom pracovisku tokijskej univerzity v Toyame.
„Mal som dvanásť študentov na individuálne štúdium a zároveň som pôsobil ako docent komornej a orchestrálnej hry. Obrovský rozdiel je evidentný v tom, že japonský študent je fanatik. Nemám odpoveď, či je to jeho vnútorné založenie, alebo jednoducho vie, že má využiť vložené prostriedky na čo najdokonalejšie získanie znalostí. On skrátka pracuje toľko, koľko sa cez deň pracovať môže,“ konštatuje hlavný rozdiel medzi našimi a japonskými nádejnými hudobníkmi.
„Ráno od siedmej do jedenástej som mal vyhradený čas pre seba. Keď zistili, že cvičím, prichádzali za mnou s prosbou, či by som sa im nemohol venovať.“
Samotné Japonsko si však až tak užiť nestihol.
„Neunikla mi však ich nápadná skromnosť. Japonec je skromný na svoj plat a maximalista na svoj výkon. Keďže som fanatik ľudskej vlastnosti, ako je presnosť, tak som sa v Japonsku cítil mimoriadne dobre. Okrem toho ma tam fascinovali bonsaje. Na tejto zdrobnenine totiž vidíte každú deformáciu, každé ihličie, ohnutý konárik. Dodnes si nenechám ujsť žiadnu výstavu bonsajov,“ priznáva umelec.
Pred hudbou niet úniku
Napriek všetkému je však jeho svetom v prvom rade hudba.
„Pravdepodobne je to však jediná oblasť umenia, pred ktorou niet úniku. Galériu možno obísť, Éluarda si nekúpiť, hudba je však neodbytná. Možno je to najdokonalejší prejav ľudského ducha vznášajúci sa v absolútnom nehmotne, hold génia harmónii stvoriteľa...?“
Hoci to dotiahol vysoko, začínal ako tisíce iných detí. „Kúpili mi husle, a to z pragmatického dôvodu – boli lacnejšie ako klavír. A keďže mama je pôvodom Nemka, pokiaľ bol v dome hudobný nástroj, muselo sa naň hrať.“
Už vtedy však bol údajne zväčša na strane tých, ktorí radili, nie tých, ktorí nejakú činnosť vykonávali.
„Takže keď deti hrali futbal, ja som radil, ako sa to má robiť.“
Fanatizmus ho dohnal do nemocnice
Keď ho ako trinásteho z trinástich prijali na konzervatórium, nastal uňho zvrat.
„Čo platilo dovtedy, že ma rodičia museli na hodinu zavrieť do izby a počuť, že hrám, sa otočilo v presný opak – stal som sa fanatikom svojho rozhodnutia. Došlo to až tak ďaleko, že som sa v treťom ročníku ocitol na psychiatrii – pozbierali ma na chodbe konzervatória. Dôvodom bola totálna prepracovanosť. Pracoval som aj 24 hodín denne – veľmi nerozumne, konštatujem dnes – ale tomuto fanatizmu vďačím za to, že som svoju nevýhodu, ktorú som mal pri nástupe do školy, dohnal.“
Túžba po dokonalosti
Dôvodom jeho chorobnej pracovitosti bol jednoduchý fakt, že túžil odjakživa všetko robiť dokonalo.
„Patril som medzi žiakov, ktorí si počas celých štúdií vystačili s logikou – nikdy som sa neučil. Ďalším zaujímavým rysom u mňa bolo, že som nikomu nedal opísať úlohu, hoci som ju vždy mal. Ale každému, kto čo i len trošku prejavil náznak, že by niečo chcel vedieť, som pomáhal.“
Ani v dospelosti sa v tomto nezmenil. „Jedno viem celkom určite, že práca ako taká bola a je mojím hobby. A nikdy sa nepustím sa do veci, o ktorej predpokladám, že ju neurobím dobre.“
Ďalšou jeho pozoruhodnou črtou je skutočnosť, že miluje byť obklopený peknými vecami. Úprimne priznáva, že je to možno trošku hriešny sklon.
„A tak mám rád aj krásny nástroj. Nechal som si dokonca u svojho dvorného nástrojára a dlhoročného priateľa Karla Vávru husle postaviť, aby som bol prítomný mystériu ich zrodenia. Okrem toho sú husle mojím najvernejším priateľom. Nemôžu ma sklamať, môžem sklamať len ja ich. Tým, že sa snažím čo najviac pracovať, snažím sa ich sklamávať čo najmenej.“
Začínal v rozhlase
Paradoxné je, že jeho najmilším repertoárom nie sú husľové koncerty.
„Poznám mnoho oveľa lepšej hudby, ktorú s radosťou počúvam. Husľový koncert si pustím predovšetkým preto, aby som spoznal niekoho nového po interpretačnej stránke,“ objasňuje oslávenec, ktorý študoval aj šesť rokov formou konzultácií u profesorky Marie Hlouňovej v Prahe.
Do profesionálneho hudobného života vstúpil v dvadsiatke ako koncertný majster Košického rozhlasového orchestra.
„Pretože som sa nedostal na vysokú školu, uvítal som konkurz do rozhlasu a urobil som ho. Bol som nesmierne šťastný a aj keď zavše o tom, čo tento orchester robil, alebo ako to robil, mohli byť pochybnosti, splnil sa môj profesionálny sen nielen v orchestri hrať, ale sa aj aktívne spolupodieľať na profilovaní jeho interpretačného prejavu. Bol som jeden z mála, ktorí chodili do rozhlasu denno-denne cvičiť. Ocitol som sa ako mladý fanatik a idealista v prostredí, kde prevládala predovšetkým skúsenosť a rutina kolegov. Otvorili sa mi tam aj možnosti sólového hrania, ktoré som s potešením privítal. Nahral som tam niekoľko sólových vecí.“
Počas vojenskej služby mal následne možnosť získať ďalšie skúsenosti v opernom orchestri v Banskej Bystrici, kde ako zástupca koncertného majstra objavil iný svet ako svet mikrofónu.
Vo fraku vytesňuje nedokonalosť
V roku 1969 už jeho kroky smerovali do filharmónie.
„Bol som oslovený, aby som robil konkurz na zástupcu koncertného majstra ŠfK. V novembri som odohral konkurzný recitál v domnienke, že robím konkurz na tento post. Po skončení som však dostal angažmán ako koncertný majster.“
Keďže však podľa názoru prvého vedenia orchestra koncertným majstrom ŠFK nemohol byť nejaký neznámy huslista z Košíc, podmienkou bolo hrať recitál v Bratislave. Ešte na jeseň toho roku preto so Stanislavom Zamborským hrali celovečerný recitál v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.
Hudba je dodnes jeho životom, hoci ho pred troma rokmi na poste koncertného majstra ŠfK vystriedal Maroš Potokár.
„Som veľmi rád, že som ostal v profesii a v prostredí, kde mnou celý život lomcovala hudba a ktoré je pre mňa povznášajúce aj dnes. Každý deň, aj keď môže byť napohľad rovnaký, je tu nový. Moja profesia mi aj po toľkých rokoch stále ponúka mnoho šťastných chvíľ i pocit zadosťučinenia... Predovšetkým v hudbe nemôže byť o dokonalosti reč. Keď sa však oblečiem do fraku, zabudnem na to, že dokonalosť neexistuje. V tom momente je pódium svet, ktorý patrí mne,“ dodal koncertný majster, ktorý sa desiatkam študentov venuje bez nároku na honorár a svoju pomoc a radu neodmietne nikomu, kto o ňu stojí.
Autor: Spracovala Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
