Niekoľkonásobná majsterka sveta a Európy vo fitness. Vzrastom maličká, ale pevnou vôľou a schopnosťou zdolávať nové výzvy, neuveriteľne silná a úspešná žena. Manželka, starostlivá mama, ale aj hoteliérka, osobná trenérka a rozhodkyňa na súťažiach. Košičanka Natália Lenártová - Revajová má v súčasnosti pred sebou ďalšiu výzvu - prebojovať sa v máji na najprestížnejšiu fitness súťaž na svete - Olympiu v USA.
Ako si sa k súťažnému fitnessu vlastne dostala?
- Pred 14 rokmi ako devätnásťročné dievča som si niekde prečítala oznam, že tréner hľadá adeptky na súťaže fitness a tak som vzala plavky a išla sa ukázať do TJ Metropol. Tam som potom stretla známeho kulturistu Gabriela Práczela, ktorý ma odporučil na trénera Milana Čížeka, aby som sa mu išla ukázať, lebo bol presvedčený, že moja postava spĺňa atribúty potrebné na súťažné fitness. Tak som šla s malou dušičkou do posilňovne, v ktorej už vtedy trénovalo viacero špičkových kulturistov. Milan ma hneď schladil, že na to, že cvičím deväť mesiacov, tak nevyzerám nič moc, ale niečo sa s tým robiť dá, ak sa budem disciplinovane držať jeho rád a dodržiavať jedálniček a cvičebný plán. Bolo to príjemné stretnutie, zostavil mi plány a vzal ma do obchodu, aby mi ukázal, čo môžem jesť a ako to treba kombinovať. Hodil ma, skrátka, do vody či vydržím, alebo nevydržím. A vydržala som.... (Smiech) Drela som štyrikrát do týždňa na gymnastike, v posilňovni aj dvojfázovo a poctivo som si rátala, čo môžem a čo nemôžem zjesť, aby som dodržala odporúčané množstvá sacharidov a bielkovín, čo je vo fitnese veľmi dôležité.
Čo musia spĺňať dievčatá, ktoré by sa chceli venovať fitnessu súťažne?
- Okrem pevnej vôle a schopnosti naozaj počúvať, čo tréner hovorí, lebo on nie je terorista, ale chce nám pomôcť, aby sme boli vo výbornej forme, by mali mať symetrickú postavu. To znamená, že nesmú mať krivé nohy, nohy do o alebo x, lebo to sa na pódiu jednoducho nedá zakryť a mali by mať prirodzene úzke boky a širšie ramená.
S trénerom a prezidentom Slovenskej asociácie kulturistiky, fitness a silového trojboja Milanom Čížekom spolupracuješ už 14 rokov, čo ťa naučil?
- Dalo by sa povedať, že je čosi ako môj druhý otec. Veľmi mu za všetko ďakujem. Naučil ma držať sa pri zemi, nemať prehnané sebavedomie a nekritizovať ostatné pretekárky. Ak idú dievčatá s predstavou, že musia vyhrať a nepodarí sa to, sklamanie je väčšie, ako keď idete s pokorou, že stať sa môže všetko.
Dovtedy si športovala?
- Od základnej školy som pravidelne cvičila aerobic kvôli postave, ale až cvičenie s činkami v kombinácii s upravenou stravou dokázali moje telo úžasne vymodelovať. Tie zmeny boli také výrazné, že s obdobím predtým, keď som cvičila aerobic aj denne, sa to jednoducho nedalo porovnať. V tom čase som obdivovala pretekárky, akými boli Marieta Žigalová, Zora Czoborová, Timea Majorová či Klaudia Kinská. Mali úžasné postavy, nesmierne ma motivovali. Lenže ja som nemala za sebou ani gymnastickú, ani atletickú prípravu, takže som v 19-ich rokoch musela začať trénovať gymnastické prvky, aby som mohla predviesť súťažnú zostavu. Hendikep som dokázala celkom úspešne vyrovnať nápaditými choreografiami, kostýmami a silovými prvkami. Dôležité bolo zaujať porotcov.
Timea Majorová sa potom odsťahovala do USA, kde má profesionálny fitness lepšie podmienky i ohodnotenie. Nikdy si neuvažovala odísť za oceán?
- Na príklade Oxany Grišinej, Rusky, ktorá súťažila so mnou na amatérskych súťažiach a bola druhá, keď som ja vyhrala, je vidieť, že Amerika a úplná oddanosť športovej kariére prinesú ovocie. Ale Oxana drie už niekoľko rokov, žije tam, nemá rodinu, fitnes je jej hlavnou náplňou. Ja mám rodinu, dieťa, biznis na Slovensku a neviem si predstaviť, že by som mohla odísť do Ameriky. Navyše profesionálny fitness som začala robiť až po narodení dcérky, keď som mala 26 rokov. Dovtedy som bola amatérkou.
Aký je v tom rozdiel?
- Rozdiel je v tom, že amatérka nominovaná na šampionát má zaplatený výjazd a všetky náklady, profesionál si všetko platí sám a mal by mať sponzora, ktorý ho živí, ale je to ťažký chlebík, skôr o prestíži. A treba si uvedomiť, a nedávno to povedal aj hokejista Ľubomír Višňovský, že v Amerike musíte byť o dve triedy lepší ako ich hokejisti. Ak budete len rovnako dobrí, nevyberú vás, ale Američana.
Ktoré úspechy si najviac ceníš?
- Najviac prvú výhru na majstrovstvách sveta, ale aj keď som sa stala majsterkou Európy a vicemajsterkou sveta. To sú také tituly, že viem, že som sa veľmi nadrela, lebo tá voľná zostava bola veľmi ťažká pre mňa. A potom si cením môj návrat po materskej. Po 14 mesiacoch som stála na súťažnom pódiu a stala sa vicemajsterkou sveta. Veľmi som sa tešila, že sa mi to podarilo. Mala som komplikované tehotenstvo, nemohla som cvičiť, dostávala som hormóny, dcérku som kojila poctivo 9 mesiacov popri cvičení.
Takže ani dieťa nie je prekážkou pri súťažnej kariére?
- Dieťa som si nenaplánovala, prišlo to a ja som si povedala, že je načase. V tom čase som už súťažila dosť dlhú dobu a aj telo povedalo dosť, keď som vyhrala majstrovstvá Európy a potom, keď som mala byť na majstrovstvách sveta v top forme mi naopak forma úplne odišla a vôbec som nevedela prečo. Asi som bola pretrénovaná, alebo sme jednoducho zle načasovali prípravu.
Manžel je bývalý kulturista, takže je to určite výhodou...
- Poznáme sa strašne dlho, bol mojím fanúšikom a robil kulturistiku. Občas sme vybehli na kávu a keď som bola single, nejako sme to dali dokopy. Ja sa smejem, že to využil, ale som mu veľmi vďačná za porozumenie, podporu a pomoc, pretože bez toho by som nemohla v súťažení pokračovať. Je fajn, že už nesúťaží, lebo dvaja pretekári by sa v jednej domácnosti asi povraždili. (Smiech) Veľmi mi fandí a niekedy horšie psychicky znáša, keď nevyhrávam ako ja.
Aj tak si neviem predstaviť, ako sa dá vrcholovo trénovať, dodržiavať prísnu diétu popri malom dieťati...
- Dá sa to, ale musí sa chcieť. Ľahké to rozhodne nie je. V tom čase sme kúpili hotel, o ktorý sa staral manžel, ja som bola doma sama na celú domácnosť a dieťa. Navyše malá bola veľmi uplakané dieťa a ja úzkoprsá mama, ktorá bola presvedčená, že keď zaplače, tak musím okamžite bežať a vziať ju na ruky. Takže počas dňa to bežne vyzeralo tak, že som naložila dcérku, veci pre ňu a kočík do auta, odviezla sa k mame, vyložila všetko, odišla do posilňovne a odtrénovala si, potom sa vrátila, naložila všetko do auta a domov. A tak sa to opakovalo, chcelo to logistiku, pevné nervy a vôľu. Keď je žena ochotná toto všetko obetovať, tak to ide. Veď aj som sa smiala, že ja som namiesto kožuchu dostala od manžela trenažér, ktorý simuluje beh do schodov, aby som mohla doma trénovať. Ale moja bioenergia je na vysokej úrovni a keby som nemohla byť aktívna, tak by som zomrela od nudy.
Chcela si so súťažením niekedy seknúť navždy?
- Áno. Prišlo obdobie, keď som nevedela vyhrať a bola som druhá prvýkrát, druhýkrát a to som pritom mala top formu. Dokonca som plakala na pódiu, keď mi chýbal k prvenstvu len bod od rozhodcov. Ale potom prišiel rok, keď som vyhrala majstrovstvá Európy i sveta a skúsila som ešte Arnold Classic v Amerike a dokonca aj to som vyhrala! Tak som si povedala, že ešte neukončím kariéru a skúsim ešte profesionálny šport.
Čo ťa čaká najbližšie?
- Teraz sa chystám na profesionálnu súťaž na Slovensku, ktorá bude po desiatich rokoch v Žiline. Vidím tam svoju šancu, že by som sa mohla prebojovať a postúpiť na najprestížnejšiu súťaž Olympiu, ak, samozrejme, budem mať formu, ktorá tomu bude zodpovedať. Súťaž je 4. mája a je to pre mňa veľmi veľká motivácia. Pripravujem sa poctivo, cvičím dvojfázovo, dodržiavam stravu a dúfam, že forma vyjde a bude najlepšia. Stále však hovorím, že sám pred zrkadlom je každý dobrý, ale či je skutočne dobrý, to sa ukáže, až keď sa postaví medzi konkurenciu a porovná sa. V žiadnom prípade nemôžem povedať, že idem vyhrať, lebo neviem, kto príde a v akej forme. Môže byť, že odídem s dlhým nosom. Pred domácim publikom je to však veľká motivácia a cítiť obrovskú podporu. Účasť na Olympii by bol môj vrchol a tým by som ukončila kariéru.
Ako sa vidíš v budúcnosti?
- Baví ma osobné trénerstvo a poradenstvo, ale aj rozhodovanie na súťažiach fitnes. Už som rozhodcom tretej triedy a mojím snom je stať sa medzinárodným rozhodcom. No a, samozrejme, tešiť sa z úspechov svojej dcéry a rodiny. Mám ešte jeden cieľ, na ktorý som nemala dostatok času, a to je vysoká škola, ktorú si plánujem urobiť po skončení súťaženia. Mám nadstavbu z fyzioterapie a tomu by som sa raz chcela venovať na profesionálnej úrovni. Okrem toho všetkého ma veľmi zaujíma aj gastronómia, obľubujem ochutnávať jedlá všade vo svete, kde práve som a snažím sa priniesť do našej reštaurácie to najlepšie. Aj teraz som sa v Monaku dostala až k šefkuchárovi reštaurácie, ktorá má tri michelinské hviezdičky a vytiahla som z neho veľa zaujímavých vecí, ktoré určite využijem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
