Juraj Nvota: Film by mal byť dielo lásky a nádeje

Placho pôsobiaci chlapík si svojimi filmami získal zaslúženú pozornosť a priazeň verejnosti a treba povedať, že i žien. Hoci nie je žiadnym prototypom zvodcu či nezodpovedným vetroplachom, z troch manželstiev má tri deti.

Okrem troch vlastných ratolestí vychovával aj Dorotu Nvotovú, dcéru Anky Šiškovej a Jara Filipa, a syna aktuálnej manželky Samka. Rozdiely medzi deťmi sa snaží nerobiť a zároveň im dopraje spoločný kontakt.

„Môj otec vravieval, že najlepšie sa vychováva príkladom. Takže som ich nejako špeciálne nevychovával. No chcel som, aby dokázali rozoznať dobro od zla, čo nie je vonkoncom jednoduché, a aby videli aj pod povrch vecí. Aby sa naučili ísť do hĺbky a nezostávali na povrchu,“ objasnil nám pred časom skromne pôsobiaci oslávenec, ktorý sám seba označuje za výrazne otcovský typ.

„Českí kamaráti mi hovoria: „Ty jsi takovej věčnej táta.“

Láska neláskavá

Manželstvo s Ankou Šiškovou, ktoré verejnosť vnímala najintenzívnejšie, sa rozpadlo kvôli jej nevere.

„Ja som na to vôbec nemala, nedokázala som nazbierať silu ukončiť to. Ale je pravda, že som mala chlapa, čo som mu, samozrejme, hneď povedala, ja na seba všetko vykecám, takže on mal dôvod odísť. Nikoho iného som však cielene nehľadala, proste som sa zamilovala – skrátka som sa v manželstve už necítila šťastná,“ povedala pre český magazín Marianne.

Dodnes spolu, žiaľ, nemajú priateľský vzťah. „Veľmi by som si priala, aby sme sa s Jurajom dokázali baviť aspoň teraz, po pár rokoch. Je to škoda.“

Snaží sa vidieť svoje zlyhania

Najmladšia dcérka, ktorú má Nvota s treťou manželkou, sa narodila v čase, keď už boli ostatné deti dospelé.

„Teraz si to veľmi vážim. Mladý človek totiž hazarduje a priveľmi povyšuje prácu nad ostatné veci. Neviem, či je to zo stresu a strachu, lebo chce obstáť, ale fakt je ten, že ju má v hierarchii hodnôt zbytočne vysoko. A to nestojí za to. Nič nie je vyššie ako rodina. Musí stáť na prvom mieste.“

Našťastie sa dokáže poučiť zo svojich omylov a posledné otcovstvo si poriadne vychutnáva.

„Beriem život tak, ako šiel, snažím sa vidieť svoje omyly, svoje zlyhania a nerobiť si ilúzie. A ešte ma hádam aj niečo čaká. Chcel by som byť účastný zrenia mojich detí, byť im priateľ a nejakým spôsobom platný,“ naznačil šesťdesiatnik, ktorý má na rebríčku hodnôt hneď pod rodinou prácu.

„Vo filmoch je pre mňa najzaujímavejšie dotknúť sa života. Lebo filmu veľmi pristane skutočný život a pravdivý herecký výraz. Vo filme sa nedá štylizovať.“

Diváka netreba podceňovať

„Svojich“ hercov vníma pomaly rovnako, ako rodinu.

„Náš profesor na škole, Miloš Pietor, nás učil, že čo režisér nepovie cez hercov, tak nemá ako povedať. Režisér má skrátka strašnú radosť, keď má rád svojich hercov, rozumie im a oni mu to opätujú. Je ako tréner.“

Keď sedí na premiérach svojich filmov, vždy s napätím pozoruje reakcie divákov.

„Veľmi mi poteší srdce, keď sa niekto usmeje, alebo keď to kino v správnom momente dýcha, alebo nedýcha. Keď mŕtve plátno predsa len vyvolá kontakt s ľuďmi a je to ako v divadle. Diváci sú strašne bystrí, netreba ich podceňovať. Ešte stále však nemajú veľkú dôveru v slovenský film, ale už sa zjavujú aj kvalitné. Napríklad snímky ako Marhuľový ostrov, Šulíkov Cigán... Je to na lepšej ceste, objavujú sa aj nové tváre a hlavne, mladí to robia úplne inak, čo je skvelé.“

Kino namiesto desatora

Nielen z dôvodov komplikovanejšieho ľúbostného života, ale i v pracovnej oblasti, stál často na križovatke medzi dvomi cestami.

„Myslím si, že sme všetci vystavení neustálemu rozhodovaniu... Istý psychiater povedal, že odkedy pre tak veľa ľudí prestalo platiť desatoro, učíme sa na chybách druhých. Preto asi aj ľudia chodia do kina, aby zažili, čo sami inak nezažijú. Aby hľadali nejaký vzor správania, ktorý im potom pomôže, keď už teda nie desatoro.“

Väčšina jeho populárnych filmov, ako napríklad Muzika či Eštebák, sú o minulosti. Nerobí to však vraj zámerne.

„Som prípad režiséra, ktorý akoby čakal na ponuku. Skrátka vyčkávam, kým ma nejaký scenárista vyzve na spoluprácu, alebo tak nejako. Nie som píšuci režisér.“

V jeho snímkach je tiež silne prítomný strach, napríklad zo spoločenského zriadenia, ktoré nútilo robiť ľudí kruté veci. Ani jemu osobne strach nie je cudzí.

„Bojím sa o zdravie blížnych. Aj o svoje. Bojím sa aj, že by som robil dajme tomu taký film, ktorý by bol nepotrebný, a pritom za veľa peňazí. A že by som zobral ľuďom dve hodiny času a vlastne by to nemalo zmysel. Toho sa bojím, preto sa modlím, aby to malo ducha a niečo im to prinieslo. Nechcem sa zúčastňovať odpadu a modlím sa, aby som sa zúčastňoval len diela lásky a nádeje.“

ŠtB či hypotéka

„Svoje“ postavy však nezvykne odsudzovať a na ich konanie sa pozerá triezvo a s nadhľadom.

„Samozrejme, že si dnes každý sám hovorí, že by do ŠtB nikdy nevstúpil. Ale tie momenty, keď sa človek dostane na križovatku a rozmýšľa, ako zabezpečí rodinu, kde bude bývať, čo jeho blízki... Existuje to dnes rovnako, ako vo všetkých epochách, a to upisovanie si treba rozmyslieť. Rovnako ako napríklad hypotéky. Aby neničili život a vzťahy.“

Vlastné zážitky

Ak si pozriete niektorý z jeho filmov, pocítite výraznú pečať jeho osobnosti. Často totiž čepá z minulosti.

„Tak napríklad, keď prišli v '68. Rusi, mal som štrnásť rokov. Prehučalo 36 tankov, zem sa triasla, ten pocit bol strašidelný. Takže som bol rád, že sa nám podarilo konvoj dať aj do filmu Eštebák. A my, malí chalani, sme vtedy odmontovali všetky tabule z ulíc, aby sme Rusov dezorientovali, keď budú niekoho hľadať. Bola to aspoň nejaká činnosť a postoj. Vniesol som to aj do filmu, takže keď sa Rusi pýtajú, kde je letisko, ukáže hlavná postava na opačnú stranu. Je to bezmocné gesto, ale predsa niečo. A použil som autentickú hudbu, ktorú som v tých rokoch počúval. Jimmyho Hendrixa a Doors... A pospomínal som si, ako som dva mesiace brigádoval, aby som si mohol kúpiť gramofón... Je tam naozaj veľa osobných skúseností, lebo som pamätník...,“ zakončil režisér.“

Autor: Spracovala: Nit

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.