Keď v minulosti boli na tomto mieste – ako jedinom v slovenskom verejnom priestore - pravidelne texty či kratšie narážky na Rusko ako bezpečnostnú hrozbu, autor bol ociachovaný (na internete, esemeskami, v krčme) ako „posadnutý antirusizmom" a podobne. A vôbec, je načase dať dole klapky z očí a pozerať na svet „vyváženejšie".
Tak pozerajme. Od Ukrajiny, ktorej hranice sú garantované medzinárodnými zmluvami i tzv. Budapeštianskym memorandom, v rámci ktorého sa vzdala jadrových zbraní (čo zdedila po ZSSR na svojom území), Rusi práve odtrhli polostrov Krym. Áno, odtrhli, pretože napriek všetkým rečiam o rokovaniach, sankciách proti Moskve či dokonca ozbrojenom odpore, ktoré sa šíria z Washingtonu, Bruselu, Berlína či priamo Kyjeva, je budúcnosť Krymu už spečatená. Teda tak na 90 percent. Desaťpercentná alternatíva, že Putin sa uspokojí s posilnenou autonómiou Krymu, prichádza do úvahy vtedy, ak na akejsi budúcej medzinárodnej konferencii o UA – čo je jeden z menej pravdepodobných scenárov - si Moskva vydobyje geopolitické ústupky. Napríklad „neutrálnu" pozíciu UA, čiže ani asociačná zmluva s EÚ, ani Putinova euroázijská únia. (Čosi na spôsob rakúskej štátnej zmluvy. )
To je len príklad, variácií je mnoho. Podstatné je vidieť, že zabratie Krymu je de facto oživením Brežnevovej doktríny „obmedzenej suverenity", ktorej obeťou bolo v r. 1968 aj Československo. Teda, je jedno, aké sú túžby ukrajinského ľudu - majú smolu. V priestore, ktorý si vykolíkujeme – my, Rusi - ako zónu svojho vplyvu („blízke zahraničie"), sú naše záujmy nad záujmami tých, čo tam žijú, čiže aj nad štátnou suverenitou a nedotknuteľnosťou hraníc. (Porovnania s vojenskými zásahmi USA či NATO v zahraničí sú dementné.)
Ukrajinská kauza je takto aj našou, slovenskou kauzou. Keďže chuť a odhodlanie západných mocností - Washington, Berlín, Londýn, Paríž – vystúpiť proti Putinovi sú asi podobné ako boli proti Hitlerovi v tridsiatych rokoch, jeden (nie najpravdepodobnejší) zo scenárov je aj pád celej UA pod vplyv Moskvy. A v tomto scenári nie je jasné, či sa apetít Putina, o ktorom Merkelová po viacerých rozhovoroch usúdila, že „stratil kontakt s realitou", len tak zastaví. Je to nejasné o to väčšmi, že ventilovať vnútorné napätia expanziou, resp. demonštráciami sily je nielen dobrý zvyk autokratov, ale zrejme aj jediné útočisko Putina, ktorého skorumpovaný režim nemôže dlhodobo uniesť gradovaný tlak sociálnej (na vidieku) i politickej (v Moskve a Petrohrade) nespokojnosti.
Tým, že chuť a odhodlanie EÚ a spol. sú podobné ako za Hitlera, nie je povedané, že podobný (rovnaký) bude aj výsledok. Keď ale nebohý prezident Kaczynski v r. 2008 povedal, že „teraz je to Gruzínsko, zajtra bude Ukrajina a pozajtra Poľsko", dobreže ho nevyhlásili za blázna. Tvrdiť, že bol prorokom, si nedovolíme ani teraz. Slovenský politik, ktorý ani po tejto Ukrajine ale nezačne vnímať Rusko ako ohrozenie slovenskej slobody, stability a prosperity - čím nemyslíme vojenskú okupáciu, „iba" akýsi ZSSR 2.0 ako suseda - patrí na veterinu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
