Rodák z Českého Těšína, nezabudnuteľný a milovaný herec, chcel divákom vždy odovzdať to najlepšie. Keď hrozilo, že by to nemuselo byť stopercentné, rozhodol sa ísť do dôchodku.
Dieťa, ktoré nevzali za pioniera preto, že bolo neposlušné. Aj to je Jaromír Hanzlík. V polovici februára oslávil šesťdesiatšesť rokov. Oslavu si užil bez množstva práce.
Lásku k umeniu dostal do vienka. Mama pracovala ako asistentka réžie v detskom vysielaní, otec bol šéfom operety v kladnianskom divadle.
„Od malička som sa pohyboval v prostredí divadla, kabaretu a televízie, nevidel som ani inú voľbu, ako ísť k divadlu. Mama ma občas vzala, keď potrebovali deti do komparzu alebo na nejaké malé roličky. Chcela ma mať trošku aj pod dozorom, aby som sa netúlal. Tam som teda začal a potom si ma niekto všimol a dostal som väčšiu rolu. To, že to chcem robiť, bolo jasné od malička,“ spomína Hanzlík.
Neposlušný
Nie nadarmo ho mama chcela mať pod palcom, podľa vlastných slov bol poriadne číslo.
„Na základnej škole som bol veľmi neposlušný, taký triedny šašo. Spolužiaci ma mali radi, pretože som robil hlúposti, ale učitelia nie. Keď sa vstupovalo do pionierskej organizácie, asi v tretej triede, všetci tam vstúpili, len mňa nevzali, pretože som neposlúchal. A to bola strašná rana do duše malého dieťaťa. Predstavte si - obľúbenec triedy a naraz všetci mali červené šatky, len ja som nemal. Túžil som po tom. Všetci chodili na pionierske schôdzky, len ja som nesmel. Obľúbenec triedy musel zostať za dverami a čakať, až sa oni vybláznia.“
Aj keď o pár rokov neskôr si na krk dal vytúženú červenú šatku aj on, to už pionierstvo stratilo šmrnc a sklamanie neprebolelo.
Herec–amatér
Náplasťou mu mohlo byť pestré detstvo, ktoré bolo také aj vďaka filmu. Prvýkrát stál pred kamerou ako trinásťročný vo filme Taková loď, paradoxne si tam zahral práve pioniera. A odvtedy jeho nesporný talent využívali filmoví aj divadelní režiséri. Definitívny divadelný smer nabral Hanzlík v roku 1966, keď spravil prijímacie skúšky na DAMU.
„V marci som robil skúšky na DAMU do ročníka k Milošovi Nedbalovi, aj som ich urobil, ale zároveň som dostal ponuku od pána doktora Františka Pavlíčka do Divadla na Vinohradoch. Otecko chcel, aby som šiel študovať, ale kolegovia herci ho presvedčili. Namiesto do školy som teda nastúpil do divadla, 6. 6. 1966 som maturoval a 14. 6. 1966 som už prvý raz hral vo vinohradskom divadle.“
Majster Nedbal za toto rozhodnutie Hanzlíkovi neskôr poriadne vyčistil žalúdok.
„Stretol som ho na ulici a keď som ho cez cestu zbadal, tak som zahol, že skočím do nejakého domu alebo priechodu. Ale on na mňa kričal cez celú ulicu: Poď sem, ty býk, poď sem! Prišiel som k nemu a on sa do mňa pustil. Ľudia sa zastavovali, na koho to tam ten majster reve,“ smeje sa herec.
Namyslený nikdy nebol
Angažmán v Divadle na Vinohradoch mladého umelca katapultovalo medzi elitu a divákov okamžite presvedčil o svojom nespornom talente.
„Niekde o mne napísali, že som bol ako mladý nafúkaný. Ale to vôbec nie je pravda,“ obhajuje sa. „Mal som osemnásť a herci ma vzali medzi seba ako vlastného syna, bol som taký syn pluku. Najprv boli ako moji strýkovia a tety, potom mi navrhovali tykanie a stali sme sa postupne priateľmi. Keďže to boli väčšinou ľudia o jednu alebo aj dve generácie starší, z mojich životných priateľov dnes žije už minimum, všetci sú preč.“
Získať angažmán v takom mladom veku a mať úspech, to môže so slabšími povahami zamávať. Hanzlík si však popularitu vedel vždy zdravo užiť.
„Čím skôr sa to človeku prihodí, tým lepšie. Sú kolegovia, zažil som ich, že popularita si na nich sadla v neskoršom veku a potom je to už trošku nebezpečné. Každého to poznamená. Naraz si vás začnú ľudia všímať na ulici, začnú vás žiadať o autogram, o fotografie, pozývajú vás niekam. S každým to niečo urobí. Kto vraví, že nie, klame. Keď máte osemnásť, devätnásť a otáčajú sa za vami mladé dievčatá - aha, to je on - tak to je fajn. Čím skôr to prežijete, tým skôr vás to pustí. No malo to aj svoje výhody. V časoch, keď boli banány pod pultom, predavačka na mňa žmurkla a povedala: Príďte dozadu. Dnes už tie banány majú všade.“
Úloha za úlohou
Popularita v jeho prípade vzrastala skutočne úžasnou rýchlosťou. V druhej polovici šesťdesiatych rokov natočil svoje najznámejšie filmy Romance pro křídlovku, Čest a sláva či Slasti otce vlasti. Práve v tomto filme sa spoznal s mladučkou herečkou Danielou Kolářovou.
Netušil však, že práve ona bude neskôr jeho častou hereckou partnerkou a vytvorí s ňou nezabudnuteľné a predovšetkým sympatické dvojice. Spoluprácu si zopakovali v obľúbenom komediálnom seriáli Taková normální rodinka a potom vo filmoch Noc na Karlštejně alebo Léto s kovbojem.
Nezabudnuteľný bol aj v seriáli Sanitka, malú roličku si zahral aj v slovenskom filme Pokoj v duši. Z novších filmov ho môžeme vidieť v komédii Muži v říjí. Niekoľko rokov v českej televízii uvádzal reláciu Úsmevy, kde spomínal so svojimi kolegami na staré časy.
Divadelná pauza
Výpočet jeho rolí je skutočne obdivuhodný. Hanzlík si prácu užíval, no v jednom momente zistil, že je ako veverička v klietke.
„Po tridsiatich rokoch, keď som na Vinohradoch hral jednu veľkú úlohu za druhou, som bol už naozaj vyčerpaný. Okrem divadla som hral vo filmoch, v televízii, mal som toho veľa. Do toho prišla zmena režimu. V tých novembrových a decembrových dňoch sme dostali strašne zabrať. Nespali sme, dostali sme zabrať fyzicky, aj emočne. Po tej pauze, keď sa nehralo, som sa mal vrátiť do divadla a zistil som, že som príšerne unavený, vyhasnutý. Tridsať rokov som zo seba iba vydával, nemal som čas aj niečo nabrať - či už športom, alebo čítaním, chodením do divadla. Zistil som, že to už nejde,“ vysvetľuje Hanzlík dôvod hereckej pauzy.
Zároveň však dodáva, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval.
„Keby som mal zlomenú ruku alebo nohu a mal by som ju v sadre, tak by bolo jasné, že nemôžem vyliezť na javisko, ale ja mám zlomenú dušu, a to nevidieť. Nezostalo mi nič iné, než dať výpoveď. Myslel som si, že to bude na rok, že sa zregenerujem a vrátim sa. Osud to tak zamiešal, že to bol ešte jeden rok, ešte jeden rok... A naraz z toho bolo desať, pätnásť rokov.“
Ženy jeho života
Pre divadelné dosky sa Jaromír Hanzlík nenadchol dodnes. Stratil o ne záujem, tak ako o seriály, v ktorých kedysi s úspechom účinkoval.
Jediné, pre čo má slabosť, sú filmy a ženy. Vo svojich 66 rokoch má za sebou niekoľko vzťahov.
S prvou manželkou, zdravotnou sestrou Jaroslavou, má syna Davida. Vzali sa krátko po tom, čo Hanzlík dostal angažmán v divadle a spočiatku idylický vzťah sa neskôr rozpadol. Dlho sa špekulovalo o jeho vzťahu práve s hereckou kolegyňou Kolářovou.
„Iskry medzi nami lietali, ale inak. Keď sme spolu skúšali v divadle, ona bola úžasná partnerka. Hralo sa s ňou výborne. Ale skúšanie s ňou bolo niekedy tvrdé, pretože sme obidvaja tvrdé hlavy. Iskrilo to medzi nami, dokonca tak, že som od nej dostal aj niekoľko faciek. Keď si chce žena presadiť svoje, je to vždy komplikované,“ uvádza bývalý herec veci na pravú mieru.
Trinásť rokov tvoril pár aj s Janou Brejchovou, jej dcéra, tiež herečka Tereza Brodská, naňho spomína ako na pedanta.
Za láskou sa neváhal presťahovať do švajčiarskeho Bernu, kde dlhé roky žil s Danou Silvínovou, ani tento vzťah však nebol celoživotný. V súčasnosti si radosti života užíva s Lenkou Kozlovou.
Dôchodca
Minuloročný filmový festival v Karlových Varoch bol pre Hanzlíkových kolegov, ale aj fanúšikov šokom. Na jednej z besied totiž ukončil svoju kariéru.
„Lepšie je, keď diváci budú mať v pamäti: Hanzlík, to býval dobrý herec. Ale keby som sa dnes vrátil a jeden večer, jedno predstavenie by som zahral zle, tak by vraveli: Bol to dobrý herec, ale už to nie je ono. Tak nech je to bez toho prídavku. Nech si nechajú tú spomienku. A to mi stačí.“
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
