V Búrlivom víne je to tajomný bohatý elegán, v Klane mafián, v civile megaveselý, otvorený a energiou sršiaci chlapík túžiaci preraziť s kapelou. Väčšina netuší, odkiaľ sa vzal, no každý o ňom zrazu chce vedieť prvé i posledné. Nám toho stihol Peter Nádasdi v rozhovore prezradiť neúrekom. Napríklad i to, prečo mu gitara na pódiu zavadzia, aký je jeho vzťah k ženám a či sa chystá presťahovať do Bratislavy.

Je tvoj život rovnako búrlivý ako Búrlivé víno, alebo máš pocit, že skôr plynie pokojne?

- Určite je búrlivý. Neviem, či ako víno, ale strašne búrlivý. Hlavne posledné roky, ale v podstate to bolo vždy tak.

Aj povahovo si taký, alebo ťa to len skrátka vždy nejako samo postretne?

- Ja ani nie. Stretávam sa však s búrlivými vecami a vždy sa čudujem, ako rýchlo sa všetko okolo mňa mení. Vždy prichádza niečo iné a nové.

Sú to skôr pozitívne, alebo negatívne veci?

- Striedavo. Čerpám však z obidvoch a negatívne sa pokúšam premieňať na pozitívne.

Čiže sa rozhodne nenudíš...

- Na to nemám čas.

Vyhovujú ti životné turbulencie, alebo by si si občas prial, aby to celé plynulo pokojnejšie a rád by si sa nastavil na nejakú rovnomernú vlnu?

- Myslím si, že je to dobre tak, ako to je. Asi by som nebol spokojný, keby sa to zmenilo na nejaký úplný pokoj. Nie som taký typ. Myslím si, že to, že relatívne nič nestíham a musím byť za hodinu na troch miestach, mi pomáha, aby som fungoval. Som skrátka taký. Od detstva robím desať vecí naraz, hoci ma vždy upozorňovali na to, že musím robiť jednu poriadne, alebo neskôr profesionálne. Zatiaľ sa mi darí stíhať tak tri-štyri naraz, hoci už cítim, že keď to pôjde takto ďalej, určite príde chvíľa, keď niekto zo spolupráce so mnou vystúpi. Myslím teraz hlavne na robotu. Verím však zase v to, že žiadna sláva netrvá večne. Som si toho vedomý, všetko sa môže zmeniť zo dňa na deň. Preto som rád, že ma to teraz postretlo. Hlavne by som chcel preraziť s kapelou Semi Holsen, ktorá je mojím životom. Snáď sa mi to podarí aj skrz Búrlivé víno.

- Presne tak. Môžem povedať, že je to v úvodzovkách z vypočítavosti. Naozaj v úvodzovkách. Ide mi o to, aby som sebe dokázal, že na to mám. Ešte mám na to niekoľko rokov. Myslím si, že máme na to, aby sme dokázali ľuďom, že sme dobrí.

Aký štýl teda hráte a kde vás môžu ľudia vidieť?

- Je to elektronický rock. A kde? To je ťažké. Keďže som maďarskej národnosti, viac-menej sme doteraz písali skladby v maďarčine a angličtine. V Maďarsku sme vyhrali súťaž, ktorej sa zúčastnilo desaťtisíc kapiel z celej krajiny. Na otázku, prečo práve my, mi jeden z porotcov odpovedal, že náš štýl je ten, ktorý by Maďarsko potrebovalo, aby išiel hudobný trend iným, novým smerom. A keď ti to povedia, tak veríš, že ti to pomôže. Poslali sme nahrávky do rádií a nič z toho. Ani nám nikto neodpovedal. Máme aj slovenské skladby, ale ešte nie sú nahraté a s angličtinou v postkomunistických štátoch až tak neprerazíš. Natrafíš len na veľmi málo kapiel, ktoré by dali do éteru čisto anglický album a aj by s ním prerazili.

Koľko vás je v kapele?

- Sme piati. Ja som spevák a gitary som sa už zbavil, lebo som dosť bláznivý typ a skôr zaujmem ľudí so svojím "šialenstvom" na javisku. Gitara ma teda obmedzovala...

Prečo ťa hudba natoľko drží, keď vidíš, že je ťažké preraziť a teraz by si sa mohol v pohodičke venovať výlučne herectvu? Vďaka zviditeľneniu prídu určite iné zaujímavé ponuky. Bola by to teda cesta ľahšieho odporu a nemusel by si ísť hlavou proti múru...

- Hm. To by museli ľudia vidieť jeden náš koncert... Ale... Hral som hlavnú rolu vo filme Marhuľový ostrov, menšie úlohy vo filmoch Babie leto, respektíve Miluj ma alebo odíď, prednedávnom som dotočil kinofilm Krok do tmy s pánom režisérom Slavomírom Lutherom, ktorý by sa mal premietať aj v Ríme. Filmovanie teda ide, mám to rád, ale to, že ma ľudia spoznávajú na ulici, mi dodalo až Búrlivé víno. Je to zvláštne. Osobne si myslím, že môj najlepší výkon som podal v Marhuľovom ostrove. Bol to predsa môj prvý kinofilm. Áno, viem, že samochvála smrdí, ale tam som dal zo seba všetko. 'Chvála' mojej bývalej frajerke, že ma dostala do takej pekelnej situácie, že som vedel zahrať, ako som zahral... Ponuky teda možno teraz prídu a bude super, keď budem hrať ďalej, ale ten ošiaľ, čo zažiješ na koncerte s vlastnou hudbou, to je niečo úplne iné. Nikto ťa ničím neobmedzuje, môžeš naplno prejaviť emócie, tam si to ty vieš vlastne aj sebe dokázať, či máš na to, aby si s ľuďmi v dobrom slova zmysle manipuloval. Myslím si, že som otvorený typ a aj pozitívny. Hoci mám svoj názor na dnešný konzumný svet, a ten je negatívny, verím, že by som vedel predať ľuďom to pozitívno. Neviem to inak vysvetliť. Keď spievam, viem sa totálne odovzdať.

Asi aj preto vlastne si v komunálnej politike, lebo máš pocit, že môžeš robiť niečo pre ľudí.

- Teraz si to presne vystihla. Áno. Nikdy som síce nechcel kandidovať, ale poprosil ma kamarát z detstva, ktorému stále verím, nech ho ako kandidáta za primátora podporím svojou kandidatúrou za poslanca. Bol som v tom čase zamestnaný a robil vedúceho oddelenia kultúry, športu a mládeže pre partiu, ktorá tiež kandidovala, no bol som vlastne názorovo proti. Všetci o mne inak vedia, že som veľký lokálpatriot, vždy spomínam Kráľovský Chlmec, som Chlmčan a neustále som bojoval za to, aby naše mesto, ktoré je prekrásne, no ľudia ho, žiaľ, majú v hlavách zakotvené ako bývalé mafiánske mesto, rozkvitalo. Medzibodrožie je pritom nádherné, sú tam vinice, skrátka paráda. A my sme mu chceli vrátiť niekdajšiu slávu. Samozrejme... Hm... Kamaráta nezvolili, do komunálnej politiky sme sa však dostali ako poslanci. Odišiel som z práce, bol som pol roka na voľnej nohe a potom mi zavolali z divadla Thália, aby som sa vrátil a teraz som tam už tretí rok.

V Thálii si však istý čas pôsobil aj pred desiatimi rokmi, nie?

- Áno, ale odišiel som, lebo sme chceli preraziť s bývalou kapelou. Keď som ukončil štúdium na Vysokej škole múzických umení s partiou Jakab, Miezga, Latinák, Kemka a spol., nahovárali ma, aby som ostal v Bratislave, ale ja som sa vrátil a zamestnal sa v Thálii. Pôsobil som tam skoro tri roky, no bolo to celkom iné ako na škole, tak som sa radšej naplno vrhol na hudbu. S bývalou kapelou Waterfall sme dokázali strašne veľa, cez Maďarsko sme sa dostali do Viedne, kde sme takmer vyhrali jednu prestížnu súťaž, ale nevedeli sme sa predať, chýbala nám šou. Vtedy môžeš hrať tak dobre, ako chceš, máš smolu. Takže som nakoniec z kapely odišiel aj s hráčom na bicie... Kapitola s exkapelou je uzavretá, ale je neodbytnou súčasťou mojej hudobnej činnosti. Medzičasom som sa stal už spomínaným vedúcim oddelenia, ostal päť rokov v Chlmci a založil novú kapelu Semi Holsen.

Keď si bol vedúci a pohyboval sa vo verejnej správe, ako umeleckej duši ti neprekážalo, že si narážal na samé úradnícke mantinely?

- Och. Chcem si kúpiť ceruzku a musím ísť za primátorom, nech mi podpíše súhlas.

Neviem si predstaviť tvoj vnútorný boj.

- Bolo to nesmierne okliešťujúce. Ľudia ma však mali radi, vymyslel som divadelný festival, hralo u nás košické Štátne divadlo, za minimálne peniaze Astorka... Moji spolužiaci si sami zaplatili letenky a prišli. Tým pádom mi musel primátor odpustiť prešľapy, lebo ľudia ma držali, že som v tom dobrý. Ale nevedel som to robiť, samozrejme som robil chyby. Ďakujem rodičom aj starým rodičom, že ma vychovali takého, aký som, hoci mám určite strašne veľa chýb a bratovi, ktorý ma vždy podržal a chránil. Mám však rád ľudí, svoje mesto a chcel som využiť známosti na to, aby Chlmec rozkvital. Furt som však narážal do nejakej steny a z vedenia mi vždy dávali najavo, že som v ich očiach nikto... Ale ja viem a vedel som, že nie som. Čiže steny, steny a steny, skúšaš byť iný, ale nejde to.

Neuvažuješ možno teraz o odchode? Viem, že po škole sa na teba pán profesor Huba hneval, že si neostal v Bratislave, mal si tam aj partiu spolužiakov, a predsa len sú tam úplne iné možnosti... Keby si sa teraz presťahoval, nebolo by všetko jednoduchšie? Si až taký lokálpatriot, že ostaneš za každú cenu?

- Áno. Ja som skrátka východniar. Som v Košiciach a Chlmec mám blízko. Teraz je ale paradoxné, že tu chalani chodia každý víkend natáčať Kukátko, lebo si vybrali košických divákov. Tu je vraj najlepšie publikum... Takže sa stretávame, možno si s nimi aj raz zahrám, ak mi to umožnia a dovolia, a keby sa vyskytla v Bratislave nejaká príležitosť ísť si zahrať do divadla ako hosť, šiel by som. No nepresťahoval by som sa tam. Je to pre mňa príliš ďaleké a aj veľké. Mne je tu dobre, Košice sú v pohode, mám tu priateľku, robotu, sú tu fajn ľudia a mám aj blízko k svojim blízkym.

Ako vnímaš aktuálnu Nádasdimániu? Objavil si sa ako záhadná postava, ako herca ťa registrovalo len málo ľudí, vznikla teda okolo teba bublina tajomna a každý chce vedieť, čo si zač, odkiaľ si. Neotravuje ťa to?

- Hm. Zatiaľ je to v pohode. Usmievam sa, keď stíham. Nikto ešte za mnou neprišiel, že ty vydrbaný Zachar, teraz dostaneš. Zatiaľ mi všetci držia palce a hovoria, nech dám dolu Inge... Je to fajn a v podstate som s tým v úvodzovkách rátal. Od šestnástich som sníval o tom, že raz budeme slávni s kapelou, bol som na slávu pripravený. Je to samozrejme trochu iné, radšej by som bol, keby ma ľudia poznali ako Petiho Nádasdiho, a nie ako Maxa Zachara, ale nemám s tým zatiaľ problém. Sú zlatí. Akurát nič nestíham. Paradoxné je, že skoro súbežne, s treťou sériou Búrlivého vína, spustili seriál, kde hrám úplne agresívneho mafiána, ale to si nik nepamätá. Som skrátka Max Zachar. Som však rád, že to pustili naraz, dve rôzne postavy. Úplne odlišne charaktery. No nezabúdam, že nič netrvá večne... Takže som pripravený aj na možný, absolútne rýchly návrat do starých koľají.

Max je tajomný, ty naopak pôsobíš mimoriadne otvorene. Máš tiež vo svojom vnútri nejaké tajomstvá a toto celé je len klamanie telom, alebo si naozaj taký ľahko čitateľný?

- Myslím si, že som otvorený, no mám svoje tajomstvá, ktoré nepoviem nikomu. A to sú určite moje nočné mory. Hoci teraz som použil zámerne prisilné slovo. Strašne veľakrát som ublížil, hlavne ženám, a to si vždy vyčítam. Teraz však mám priateľku a milujem ju nadovšetko. Celkovo vďačím ženám za to, čo zo mňa spravili, ako som sa v prvých dvoch dlhých a náročných vzťahoch naučil rozprávať ich rečou. Milujem a obdivujem ženy za to, aké sú, čo nám dávajú, a myslím, že potrebujú byť uctievané. Často som však v mladosti natrafil na veci, ktoré ma ničili a o tých nerozprávam. Cez tie dve baby som ublížil mnohým ženám, no nerobil som to naschvál. Zhrniem to, som rád, že som mal komplikované vzťahy, lebo ma mnohému naučili. V Marhuľovom ostrove mi počas skúšky kostýmov zavolala vtedajšia priateľka zo zahraničia, plakala mi do telefónu, bola v úplne inom svete, ale aj tak som ju stále chcel aj s tým iným svetom späť. A teraz toč, keď sa ti vzťah po ôsmich rokoch rozpadá, akoby ho napadla pleseň. Vždy mám výčitky, prečo mi vzťahy končia tak zvláštne. Či to nie je moja vina. Často som sa obviňoval a vždy ma z toho potom dostala ďalšia žena a potom som jej urobil, chtiac-nechtiac, to isté a zase som sa vinil... Fíha... To som si teraz dobre skomplikoval, ale ja tomu rozumiem.

Čiže teba opúšťajú a ty sa z toho obviňuješ?

- Áno, opúšťajú ma a potom mi po rokoch zavolajú, že boli so mnou šťastné.

Nie si pridobrý? Vieš predsa, že ženy majú rady zlých chlapov, a tých neopúšťajú.

- No to určite nie. Nie som až taký dobrý. Viem byť aj zlý. Nepotrebujem sa mystifikovať. Som Peti Nádasdi.

Teraz si však zaľúbený, ženiť sa nechystáš? Vek už na to máš.

- Zatiaľ sa ženiť nechystám. Ale kebyže sa priateľka chystá vydávať, tak nech mi naznačí, keď si to prečíta. A ja si ju vezmem... Skrátka, nechcem to viac opisovať... Je to super! O týchto veciach nezvyknem rozprávať podrobnejšie.

Kolegyne z teba odpadávajú, ako ťa v seriáli veľmi dobre obliekajú. Ako sa cítiš v takomto stylingu, keďže očividne nie si taký typ?

- Nuž je to zmena, hrá sa v tom však dobre. Dodá ti to charakter. Je zvláštne, že mi napríklad nechali môj vlastný prsteň. Som rád.

Prečo si sa vlastne rozhodol pre herectvo a vzdal si sa futbalu, keďže si mal našliapnuté na prvú ligu v Trebišove? Čo zavážilo?

- V rovnakom týždni, v ktorom som mal podpísať zmluvu s Trebišovom do prvej ligy, som dostal odpoveď zo školy, že ma prijali. Bol to šok. Keď som uvidel mamu, videl som, že je koniec futbalu. Nechcem však, aby to vyznelo, že rodičia rozhodli za mňa. Povedal som si, že to aspoň skúsim, ale prvý polrok bol ťažký. Pán Huba ma skoro vyrazil. Dostal som však ešte šancu a vytrval. Asi ma vždy ťahala túžba byť stredobodom pozornosti. Potrebujem to. Vystupovať pred davmi. Nie som však namyslený, nehovorím, kade chodím, že ja som ten Zachar. Nevnucujem sa, ale keď ma už oslovia, som veľmi rád.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.