Článok pokračuje pod video reklamou
SOČI. Ako teda vyzerá deň trénera? „Vstávame o ôsmej, čo je celkom pohodlné, lebo štarty máme až o druhej popoludní. Raňajky a presun do bunky. Nasleduje príprava lyží na tréningový test, samotné testovanie a potom úprava lyží po tréningu. Končíme okolo piatej. Denne nabeháme od desať do dvadsať kilometrov. Potom príchod na izbu, sprcha, večera a zrazu je osem hodín večer,“ priblížil S. Holienčík a pokračoval: „V podstate cez deň nemáme čas na nič. Pohľadnice sme vybavili prvé dni, kým bol ešte čas. Teraz by sme chceli absolvovať ešte jeden hokej, ale netuším, či sa nám to podarí. Keďže spolupracujeme s českým servisom, netestujeme iba pre našich chlapcov, resp. iba pre disciplíny, v ktorých štartujeme, ale aj pre tie, v ktorých nepretekáme, ale českí bratia áno.“
Kapitolou samou osebe býva na takýchto veľkých podujatiach strava. „Čo sa jej týka, myslím, že to je jediné, čo bolo pred štyrmi rokmi trochu lepšie. Rusi sa snažia, ale musím otvorene priznať, že to nestačí. Pri servisných bunkách je jedlo katastrofálne. Keď si uvedomíte, že tam strávime celý deň a dostaneme studenú polievku, špagety a nejakú trápnu omáčku... No nič moc. Ešte že sa nám podarilo z domu prepašovať dve kilá domácej slaninky od môjho servismana zo Zlatého,“ poznamenal s úsmevom S. Holienčík a doplnil: V dedine je to už iné. Je celkom dobrý výber jedál, ale myslím si, že stále má Vancouver navrch.“
Pozrieť si aj nejaké iné športy, na to niet času a možno ani síl. „Keďže sa mení počasie, testovanie lyží nám zaberá celé dni. Musíme byť pripravení na všetko. Večer, keď po celom dni prídeme zmorení, sa nám už nechce ísť ani na biatlon, čo máme vedľa. Radšej si ho pozrieme v televízii,“ uzavrel S. Holienčík.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
