Zanietenie, s akým sa sporné strany stavajú na barikády, ukazuje na jednu mentálnu necnosť, ktorú majú spoločnú: Svetonázor sa stal súčasťou ich identity.
Samozrejme, neplatí to plošne o všetkých štyridsiatich poslancoch, ktorí sa podpísali pod návrh na ústavný dodatok o manželstve. To sa má zakotviť - teraz pozor, ide šok - ako „jedinečný zväzok jedného muža a jednej ženy (...)“. No – kto by si pomyslel? Taká novinka! Doteraz zrejme mohli manželstvo uzavrieť napr. aj traja muži s dvomi ženami a papagájom... Väčšinu signatárov problém zase až tak nepáli (ako ideologickú avantgardu) , naháňajú najmä populistický bonus, ktorý zavetrili v desaťtisícovej masovosti košického pochodu za rodinu. Pointou ústavnej zmeny je, samozrejme, zamedzenie uzákonenia spolužitia homosexuálnych párov ako manželstva.
Na rozdiel od interrupcií, kde sú konzervatívne argumenty len ťažkej váhy, ústavné zakotvenie manželstva (mimochodom, ono už tam v inej formulácii je) je bezobsažná agenda dobrá len na jedno – zvyšovanie hladiny nenávisti v spoločnosti. Popri tematike Rómov nič tak nerozvášni spodné prúdy a najnižšie pudy, ako homosexuáli. Neexistuje pritom hlúpejší argument v celej verejnej diskusii než ten jeden, korunný, ktorý hovorí, že inštitucionalizácia gay-lesbických vzťahov by relativizovala, resp. rozkladala spoločenský primát tradičnej rodiny. Už sme to tu viackrát napísali: Ten, kto chce spasiť klasickú rodinu, by mal zaútočiť zo zeme i vzduchu na Sociálnu poisťovňu (dôchodkový systém – deti už nie sú zárukou staroby), a tiež na archív globálnej popkultúry, ktorá dodáva na trh alternatívne „lifestylové“ vzory.
Iná vec je, že homosexuálna reprezentácia a rôzne kultúrno-kváziintelektuálno-kváziliberálne elity si svojimi verejnými postojmi a prezentáciami koledujú o represívne zákonodarstvo tak trochu sami. Aj keď tradičnej rodine nikdy ublížiť nemôžu, ťahom na radikálnu prevýchovu spoločnosti (Nie si za registrované partnerstvá? Si „homofób.“) provokujú tradičnejšie cítiace väčšiny, z čoho sa potom kľujú aj takéto skvelé ústavné návrhy, Nedajú sa schvaľovať, vysvetliť však trochu áno. (Aj nad rámec populizmu) . Je nepríjemné byť vystavení (na SR nie sústavne, ale občas áno) propagande ako toť nedávno, keď sa istý publicista rozplýval blahom, že nejaký hráč amerického futbalu sa verejne priznal k homosexualite. A teda že aké by bolo super, keby ho v „coming oute“ nasledovali ďalší, lebo „šport je taká posledná uzavretá machistická kultúra“. No. Čo je na tom už hodnotné či dobré, že sa muž (žena) vyzná, že to radšej robí s chlapcami (dievčatami) ? Prečo robia títo ľudia zo sexuálneho zamerania akúsi životnú cestu, postoj k svetu, hoden zanesenia do verejného priestoru? Okrem bulváru, ktorý si zamľaská, koho normálneho už, do frasa, zaujíma, akú preferenciu má v posteli dakto cudzí, koho som v živote nestretol?
Homosexualita má jeden primát. Je to agenda, v ktorej sú najširšie otvorené nožnice medzí spoločenskou závažnosťou a mierou publicity a emócií, ktoré vyvoláva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
