Je to skutočná legenda československého hokeja, i keď na ňu nedávno zabudli. Jednoducho ho nepozvali do Bratislavy na stretnutie bývalých reprezentantov ČSSR a Sovietskeho zväzu. Samozrejme, zajtrajší jubilant Vincent Lukáč túto „malú nepozornosť“ prežil...
KOŠICE. Jeho zbierka medailí a ocenení je skutočne pestrá. Má dve zlaté zo svetových šampionátov (1977 Viedeň, 1985 Praha), striebornú zo ZOH 1984 v Sarajeve. Reprezentoval aj na zimnej olympiáde 1980 v Lake Placid (USA), tam však mužstvo ČSSR skončilo až piate.
V zbierke aj Zlatá hokejka
V roku 1983 prevzal Zlatú hokejku – cenu pre najlepšieho čs. hokejistu ročníka 1982-83, dvakrát sa stal kráľom ligových strelcov, nastúpil v 146 oficiálnych medzištátnych stretnutiach a dal v nich 70 gólov.
V najvyššej čs. súťaži odohral 14 ročníkov, nastúpil v nich v 513 zápasoch a zaznamenal v nich 398 gólov.
Obdivuhodná je jeho vernosť rodným Košiciam: pôsobil v nich od žiakov až do veku 31 rokov. Len potom mu umožnili hrať v cudzine. Zo štrnástich prvoligových ročníkov 13 odohral za VSŽ Košice, iba v jednom (1981-82) počas základnej vojenskej služby musel obliekať dres Dukly Jihlava.
V rokoch 1985 – 1991 hrával za popredné tímy v SRN, Rakúsku, Anglicku a Škótsku. Pritom do zahraničia mu umožnili odísť až po získaní druhého titulu majstra sveta. Vyberať klub si však nemohol. Poslali ho do západonemeckého Rosenheimu – a tam hral.
Väčšia časť jeho zárobku putovala však na účet podniku Pragosport, ten bol aj jeho skutočný zamestnávateľ.
Dnešné pokolenie hokejistov nevie nič o tom, ako za bývalého režimu naši najlepší odchádzali do zahraničia.
Pokiaľ snívali o NHL a mali predpoklady v nej pôsobiť, zostávala im iba jedna cesta – emigrácia. Tá však preňho nebola nikdy riešením, lebo by keď už nie navždy, tak na celé roky stratil kontakt so svojimi najbližšími.
Bratské trio
Vincent Lukáč je zaujímavá osobnosť aj z pohľadu pôsobenia bratského tria. So starším bratom Imrom a mladším Jozefom tvorili trojicu, bez ktorej si vtedajší tím VSŽ Košice nikto nevedel predstaviť. Spolu na ľade sa však neobjavovali. Vinco z nich bol najtalentovanejší, najctižiadostivejší a nakoniec aj najúspešnejší.
Počas trénerskej činnosti pôsobil v materských VSŽ Košice, alebo Žiline, či dokonca v reprezentácii SR ako asistent Jozefa Golonku. Vždy sa riadil tým, že „čo na srdci, to na jazyku“, čo sa u nás nenosí, a tak nečudo, že šancí trénovať bolo ako šafranu...
Verejnosť si čerstvého šesťdesiatnika v posledných rokoch viac pripomína ako politika než skutočnú úspešnú hokejovú legendu.
Vincent Lukáč si užil svoje: nečakanú stratu milovanej manželky Evy, neskôr nevydarené a medializované vzťahy, podpálenie drahého automobilu i ako objekt nekompromisných útokov bulváru v čase svojho pôsobenia vo vrcholovej politike.
Z veľkej popularity vo verejnosti mu poriadne ubralo nešťastné vyjadrenie o vzájomnej úcte medzi mafiou a ním.
Jubiluje už zajtra
Na svätého Valentína, teda už zajtra, sa Vincent Lukáč zaradí už medzi šesťdesiatnikov. Ťažko povedať, či sa mu už ako jubilantovi zmení život k lepšiemu a nájde si uplatnenie v niektorom solídnom klube. Pokiaľ budeme vychádzať z doterajších skúseností, tak skôr nie než áno.
A tak bude tento bývalý hokejista, ktorý dlhé roky svojou hrou a najmä svojimi gólmi prinášal radosť zaplneným zimným štadiónom nielen od Košíc po Plzeň a Litvínov, čakať ešte dva roky na vytúžený dôchodok...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
