To, že mi potom z výplaty na účte neostane takmer nič, je síce otravné, ale vždy si hovorím, že investujem do dobrej veci.
Hypotéky sa vďaka radám finančného poradcu zbavím zásluhou investičného poistenia o deväť rokov skôr, keď ma prejde vlak, budem mať vďaka ďalšej zmluve aspoň nejaký čas z čoho žiť, keď sa dostanem do nemocnice, prilepším si každý deň o nejakú sumičku...
Problém však vždy nastáva pri uzatváraní jednotlivých zmlúv. Keďže vždy pekne podľa pravdy vyplním všetky údaje o užívaných liekoch a diagnózach, zákonite následne do mesiaca dostanem poštu, že ma odmietajú poistiť. Vraj som rizikový element, takže ma nepoistia pre prípad trvalej invalidity, či teda súhlasím s vyňatím tohto článku zmluvy. A to som v najlepších rokoch :-))), aspoň si to teda nahováram a zatiaľ rozhodne neumieram. Prvýkrát som sa vydesila, že mi možno z diagnózy vyčítali niečo viac, ako ma oboznámil lekár. Druhýkrát rozplakala, tretíkrát rozčúlila a teraz sa už len smejem. Uznávam, že zdravotné problémy mám, ale rozhodne v dohľadnom čase nemienim byť invalid. Kolónky však nepustia.
To však nie je ani zďaleka nič proti kamarátke, ktorá sa minule vybrala osobne uzavrieť životnú poistku, keďže jej pôvodná vypršala.
Milá pani jej pri vypisovaní údajov štebotavým hláskom zanôtila: Dušička, ale v najbližších piatich rokoch sa vám neoplatí zomrieť, lebo ešte nebudete mať našetrenú sumu, ktorá by vášmu manželovi stačila na to, aby vám zaplatil pohreb. Bežný jedinec by tete odsekol, že sa otrčiť kopytá nechystá a ďalej by to nerozvíjal. Nie však moja kamarátka. Tá sa naopak pustila s tetou do družnej debaty a namietla, že predsa 5-tisíc eur je za pohreb priveľa, že jej stačí oveľa skromnejší, takže v pohode by mohla zomrieť aj skôr a nič by sa nestalo. Teta jej začala na prstoch vymenúvať, čo všetko taký pohreb stojí a na čo sa nesmie zabudnúť, takže nech pekne hranicu piatich rokov nepodlieza.
Kamarátka argumentovala, že veď teda, keď už predsa len zomrie, prečo by mal všetky náklady hradiť jej manžel. Poskladajú sa snáď aj rodičia, inak sa budú cítiť trápne. Teta sa začala durdiť, že veď rodičia už nech si doprajú, dosť sa v živote narobili, snáď ich nechce zaťažovať nákladmi na svoj pohreb. A tak tie dve debatovali, argumentovali, vysvetľovali, až napokon z poistky nič nebolo.
Kamarátka si povedala, že si v 27 rokoch vie peniaze užiť rozhodne lepšie, ako šetrením na vlastný pohreb a išla si kúpiť kabelku. Asi by som sa ňou mala inšpirovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
