Korzár logo Korzár

Eva Pavlíková: Som ako drak

Na rozdiel od mnohých svojich kolegýň sa nikdy netajila vekom. Asi preto, lebo málokto by jej toľko hádal.

Herečka Eva Pavlíková sa nikdy netajila svojím vekom.Herečka Eva Pavlíková sa nikdy netajila svojím vekom. (Zdroj: Veronika Janušková)

Na rozdiel od mnohých svojich kolegýň sa herečka Eva Pavlíková nikdy netajila svojím vekom. Asi preto, lebo málokto by jej toľko hádal. Prekypuje energiou, nápadmi a východniarskym temperamentom. Niekdajšia múza Jožka Bednárika, ktorá pôsobí v nitrianskom Divadle Andreja Bagara už vyše 30 rokov, si pred časom zahrala aj v obľúbenej televíznej ságe Búrlivé víno.

Mnohým hercom a herečkám vadí, keď sa baví o ich veku. Vám to prekáža?

- Slušnosť síce káže nebaviť sa so ženou o veku, ale ja s tým naozaj nemám problém. Veď je to len číslo. Áno, mám 53, ale zabijem sa, keď sa stále cítim ako dievčatko? (smiech)

Napriek svojmu veku prekypujete energiou, sršíte nápadmi a keď vraj začnete rozprávať, ťažko vás zastaviť. Je to dané vaším východniarskym temperamentom?

- Narodila som sa v Košiciach, čiže v prapodstate pochádzam z východu, ale koluje vo mne aj maďarská, stredoslovenská i západoslovenská krv. Ocko je totiž rýdzi Slovák zo Zvolenskej Slatiny a mamka polovičná Maďarka. Východniari sú sami osebe temperamentní, nieto ešte v kombinácii s maďarskými koreňmi. Áno, som poriadne temperamentná žena.

Ako sa vodí rodenej východniarke toľké roky v Nitre? Zvykli ste si?

- Osemnásť rokov som žila v Košiciach, potom som odišla na VŠMU do Bratislavy. Teraz už 30 rokov žijem v meste pod Zoborom. Mám rada toto mesto. Pre jeho krásu, pokoj, históriu a dobré divadlo, v ktorom mám tú česť pôsobiť aj ja. Rovnako však mám veľmi silný citový vzťah aj ku Košiciam, kde žijú ešte moji rodičia. Je to prenádherné mesto. A mimochodom, som veľmi pyšná na to, že som východniarka, lebo sú to celkovo veľmi veselí a šikovní ľudia... Mám tam napríklad aj veľa priateľov ešte z gymnaziálnych čias, skrátka, veľmi rada sa tam vraciam.

Hovorí sa, že víno zreje vekom. Považujete sa za vyzretú herečku?

- Vyzretá možno som, na druhej strane si uvedomujem, že stále je na čom pracovať, v čom sa zdokonaľovať, čo vylepšiť... A ešte si uvedomujem, že toho času mi už neostáva veľa. (úsmev) Je ešte veľa krásnych kníh, ktoré som neprečítala, hudby, ktorú som nepočula, obrazov, ktoré som nevidela. Tak sa teda snažím nepremárniť čas a absorbovať všetko to úžasné čo najlepšie, ako len vládzem. A čo sa týka divadla, prišla som na to, že čím ďalej, tým viac začínam mávať väčšiu a väčšiu trému... Aby som prípadne nezlyhala, keďže sa už odo mňa čosi očakáva. Je to pekelne zaväzujúce!

Ako si spomínate na svoje študentské roky na VŠMU? To bolo ešte v období hlbokej totality... Myslíte si, že štúdium na VŠMU sa odvtedy zmenilo? Mám na mysli, či sú dnešní absolventi rovnako pripravení na herectvo, ako ste boli povedzme vy a vaša generácia?

- Moje študentské roky na VŠMU patria k tým najkrajším rokom v mojom živote. Mala som skvelých profesorov - pána Zachara, Záborského, Jamricha, Rakovského a skvelých spolužiakov. Škola mi dala veľa, aj keď herectvo sa naučiť nedá a herec rastie a zdokonaľuje sa potom v divadle. Nabrala som tam hlavne ľudské skúsenosti a so zatajeným dychom som hltala mojich drahých profesorov, ktorí mi dali veľa nielen po profesijnej stránke, ale aj po stránke ľudskej. Neviem, ako to teraz funguje na VŠMU... Mladí, ktorí k nám prichádzajú, sú šikovní a plní ideálov. Ja si veľmi vážim, keď v dnešnej dobe mamonu príde mladý herec do divadla, za smiešny divadelný plat a je ešte navyše nielen talentovaný, ale aj dobre vychovaný, slušný a milý... Máme takých teraz a musím povedať, že ich mám veľmi rada a veľmi im držím palce, lebo ich nečaká ľahký život. Ale na druhej strane naša profesia je krásna, hoci často je to krv, pot a slzy. Moja generácia hercov vyrastala v inej dobe. Vtedy bolo menej peňazí, ale veľa lásky, nadšenia a ľudskosti... Mladí to dnes vôbec nemajú ľahké. A tá určitá súdržnosť a spolupatričnosť už dnes možno nie je taká ako kedysi. Ale doba vyplavila na povrch pokrivenie medziľudských vzťahov všeobecne... Ja som rada, že som prežila krásne roky s mojimi spolužiakmi a kolegami, z ktorých už, bohužiaľ, mnohí nie sú medzi nami...

Prečo ste sa rozhodli pre divadlo v Nitre?

- Videla som predstavenie nitrianskeho divadla Dom Bernardy Alby a Titus Andronicus a hneď som si povedala, že takéto divadlo chcem robiť. Režíroval to Jozef Bednárik a od neho a od vtedajšej riaditeľky Hildy Augustovičovej som dostala vo štvrtom ročníku ponuku, ktorú som bez váhania a s nadšením prijala.

Je pravda, že ste sa neskôr stali múzou Jožka Bednárika?

- Bola som jeho žiačka, veľa ma naučil a veľa som s ním spolupracovala. Vytvorila som pod jeho taktovkou 22 inscenácií, či už činoherných, alebo muzikálových. Tých múz mal asi viacej... Ale mal rád pracovité herečky... A to určite som. Sme narodení v ten istý deň, aj ja neznášam pauzy a rovnako ako on som ako drak. Keď práca, tak práca, keď zábava, tak zábava. Všetko, čo robím, robím naplno. Často mi vravel, že ma má rád, lebo sa mu nepchám do zadku a že pekne voniam - mal rád voňavých ľudí. (smiech)

Vzťahy v dnešnom šoubiznise sú pomerne zlé, mnoho hercov na ne nadáva. Vy to vidíte ako?

- Vzťahy v celej spoločnosti nie sú práve ukážkové... Sú odrazom doby, v ktorej žijeme - kde slušní, pracovití ľudia, ktorí vládnu profesiou a majú usporiadaný rodinný život, sú pomaly na posmech. Veci materiálne prevládajú nad vecami duchovnými, stranícke tričká prevyšujú schopnosti a vedomosti. Vzdelaní ľudia sú často frustrovaní v konfrontácii s obmedzenosťou a tuposťou, ktoré sa vôkol nachádzajú. Ja sa pýtam len jedno: Prečo sme to dopustili, že to zašlo až takto ďaleko? Vinní sme všetci... Ale, bohužiaľ, riešenie nepoznám. Asi by mal každý začať sám od seba. Ja sa snažím žiť slušne, s nasadením robím svoju prácu... Mám usporiadanú rodinu... Som síce materiálne chudobná, ale duchovné bohatstvo mi žiadna vláda ani nikto vziať nemôže. Musím sa priznať, že sa tu dusím... Na druhej strane mám rada ľudí, mestá, prírodu... Narodila som sa tu, prežila skoro celý život, takže so začínaním niekde inde by som už asi neuspela... Mňa len mrzí, že je tu množstvo šikovných a schopných ľudí, ale často sú preferovaní úplní hlupáci, ktorí majú drzosť, nedostatok sebareflexie, aroganciu, širšie lakte a je im to vlastne umožnené, aj napriek ich totálnej neschopnosti a neodbornosti...

Niektoré herečky či speváčky mi pripomínajú žralokov, ktorí nikdy nespia - nikdy nepostoja na mieste, stále sú v pohybe. K akému zvieraťu by ste sa prirovnali?

- Hm, tak to neviem... Nikdy som nad tým nerozmýšľala. Ako mladá som si pripadala ako srnka. A aj ocko ma tak volal. A dnes? Neviem, ale keď už tak veľmi chcete - žeby tisícročná včela? (smiech)

Dokážete odpúšťať?

- Som priamy človek. Mám rada veci na rovinu, neviem kalkulovať a byť účelová. U mňa všetci vedia, na čom sú - prečo áno, prečo nie. A keď nie, prečo nie. Ak niekomu nevedomky ublížim, viem sa ospravedlniť a viem si uznať chybu. Ale zároveň som aj ťažká povaha v tom, že keď mi niekto permanentne ubližuje, viem sa ohradiť, nenechám na sebe rúbať drevo a aj keď odpustím, nikdy nezabudnem. Mám šťastie na skvelých ľudí okolo mňa a vedome sa snažím vyhýbať zlým a zákerným ľuďom. Aj keď to, samozrejme, vždy nejde... Som optimista a vždy sa na veci pozerám z tej krajšej strany... A tak som párkrát v živote dostala po papuli... Ale nič na svete nie je márne - a naozaj, aj to zlé, čo človek prežije, je v konečnom dôsledku na niečo dobré.

Plačete?

- Plačem často a rada (smiech). Na javisku, ak treba a v súkromí, tam, kde ma nikto nevidí... Náhodou je príjemné váľať sa v smútku a roniť pri tom slzy - mám vtedy krajšie oči. (smiech)

Máte pocit, že ste rokmi zmúdreli?

- Hm, mám taký text v jednej hre. V 50-ke si ako na končiari hory a máš najlepší výhľad. Si už dosť stará na to, aby si bola aspoň trochu múdra... Ale to v žiadnom prípade neznamená koniec! Takže takto nejako... Áno, som bohatá na skúsenosti a nepovažujem sa ani za hlupaňu. Ale to už musia posúdiť iní. A nechcela by som byť ešte raz mladá - lebo za každou mojou vráskou a kilom sa skrývajú roky tvrdej driny zvanej život.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Autor: Róbert Buček

Najčítanejšie na Korzár

Komerčné články

  1. „Dracula“ z Banskej Bystrice. K športu sa dostal z recesie
  2. Starý? Tučný? Exot? Pod červenou strechou sa nálepky nedávajú
  3. Crème de la Crème štartuje už čoskoro
  4. Kam smerujú peniaze bohatých?
  5. Krmivá pre psov inak: naozaj záleží na tom, čo pes je
  6. Prémiové bankovníctvo je dnes o osobnom prístupe a inováciách
  7. Upokoj svoju poškodenú pleť: Takto jej vrátiš prirodzený vzhľad
  8. Vitamín Cg: Kľúč k žiarivejšej a zjednotenej pleti
  1. Starý? Tučný? Exot? Pod červenou strechou sa nálepky nedávajú
  2. „Dracula“ z Banskej Bystrice. K športu sa dostal z recesie
  3. V Košiciach vzniká nové digitálne epicentrum
  4. Crème de la Crème štartuje už čoskoro
  5. Prémiové bankovníctvo je dnes o osobnom prístupe a inováciách
  6. Kam smerujú peniaze bohatých?
  7. Krmivá pre psov inak: naozaj záleží na tom, čo pes je
  8. Upokoj svoju poškodenú pleť: Takto jej vrátiš prirodzený vzhľad
  1. Viete správne založiť oheň? Podľa kachliara to robíte zle 15 307
  2. Krmivá pre psov inak: naozaj záleží na tom, čo pes je 6 518
  3. V Japonsku vlaky meškajú len vo filmoch. Aj jedlo má pravidlá 6 084
  4. Zachránili posledný ostrov pre čajky na Dunaji 4 178
  5. Čerstvé hlavičky sú v plnom prúde, komu dáte svoj hlas? 2 600
  6. Upokoj svoju poškodenú pleť: Takto jej vrátiš prirodzený vzhľad 2 482
  7. NESTO ponúka nadštandardné bývanie na hranici mesta a prírody 2 310
  8. Nová hala v Istropolise zaplní chýbajúce miesto na mape kultúry 2 263
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu