Nevidí sa tak často, aby si niekto doprial ako darček dva koncerty, na ktorých dokonca sám účinkuje. Július Klein sa však pochlapil, od augusta poctivo cvičil hru na klarinete a v stredu a včera sa v Dome umenia predviedol dokopy pred viac ako tisíc návštevníkmi. Medzi nimi boli takmer štyri stovky gratulantov.
KOŠICE. Myšlienku potešiť kolegov a priateľov takýmto netradičným zážitkom nosil v hlave už dlho.
„Na šesťdesiatku som sa pripravoval asi od apríla. Spísal som si napríklad zoznam hostí, ktorých chcem pozvať. Samozrejme, dalo by sa prejsť oslavami len jednoducho v rámci slávnostného obeda s rodinou, no keďže som stále činný ako koncertný umelec, klarinetista, tak som si hovoril, že sa skúsim ľuďom ukázať v tejto polohe. Program dostal definitívnu podobu v auguste a odvtedy som zodpovedne cvičil,“ prezradil nám šéf filharmónie, ktorého tak často na pódiu vidieť nemôžeme.
Naposledy hral v Košiciach v rámci vianočného koncertu pred troma rokmi a v lete mohli jeho hru obdivovať návštevníci festivalu v Poľsku.
Manželke splnil sen
„Zvolil som si dosť náročný repertoár a túžbou mojej manželky bolo, aby som ešte raz zahral Rossiniho Introdukciu, tému a variácie, ktoré som naposledy hral v 94. roku, keď sme boli s filharmóniou na americkom turné. Vtedy som mal štyridsať. Keď chce 60-ročný športovec podať výkon ako štyridsiatnik, je to nemožné, ale v muzike to ide, alebo sa tomu dá priblížiť.“
Cvičil aj celé sviatky
Ako sa nám priznal, ešte žiadne sviatky nemal také náročné ako tieto.
„Všetko som vytesnil a len som cvičil. V novembri som bol v Kanade a v Amerike a nebolo dňa, aby som nevzal do ruky klarinet. Pripravoval som sa naozaj dosť zodpovedne.“
Našťastie má tolerantnú polovičku, ktorá mu dokonca radila.
„Najviac ma hnevalo, keď manželka objavila moje chyby, lebo za tie roky už skvelo počuje a je vynikajúci pozitívny kritik. Niekedy, keď je nedostatok času, tak majú muzikanti sklon zrýchľovať a práca chvatná, málo platná, a človek to zhumpľuje. Vtedy mi len klopala na dvere, že spomaľ, kde utekáš. Nevadilo jej však, keď som jej v izbe hral dokola to isté, s týmto problém nemáme.“
Keďže chlapi zrejú ako víno, šesťdesiatka je aj v prípade J. Kleina najlepší vek.
„Vnímam ju ako číslo. Zaradili ma tam, povedali - už si senior. Asi sa pomýlili. (Smiech.) Myslím, že som vnútorne ostal pomerne mladý a verím, že aj okolie ma takto vníma.“
Výbušný a pravdovravný
Zaujímalo nás, ako sa rokmi zmenil jeho charakter či reakcie.
„Je pravda, že som sa naučil, že reagovať prchko na všetky podnety nie je dobre. Samozrejme, stále som výbušnejší typ a neviem povedať nepravdu. Skrátka, rád poviem hoci aj nepríjemnú pravdu človeku do očí. Nie až tak rád ju však zase počujem. (Smiech.) Som však radšej, keď mi o mne ľudia povedia nepríjemnú pravdu, ako by to bolo poza chrbát. A v umení som dosť nekompromisný. Umelecké prešľapy skrátka netolerujem a myslím, že je to tak aj správne.“
Plánuje neustále napredovať
Predsa len však sú aj veci, v ktorých sa výraznejšie zmenil.
„Vek mi dal možno trošku viac múdrosti. Stále sa snažím vzdelávať, chodím do Bruselu, kde zastupujem Slovákov. Učím sa nové slovíčka, všade mám papieriky so slovíčkami, minule som si robil IQ test a našťastie som neobstál ako drevený koník,“ zasmial sa jubilant, ktorý s rodinou oslavoval už 4. januára.
„Nemôžem povedať, čo som dostal, lebo povedia, že starí chlapi sú ako malé deti. (Smiech.) Blízki ma však majú absolútne prečítaného a trafili presne. Myslím si však, že človek v tomto veku nepotrebuje nič, len pokojne žiť. A čo som mal životné ciele, nehovorím, že sú naplnené, lebo šesťdesiatka je len číslo a ideme ďalej. Cítim sa byť vitálny, predpokladám, že ešte niečo dokážem... Nezastanem, lebo som doposiaľ nikdy nezastal a ani sa nechystám.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
