Chystal sa byť bejzbalistom alebo výtvarníkom. Svet si teraz môže uľahčene vydýchnuť, že ho osud pred rokmi zaviedol pred kameru a neskôr aj za ňu. Inak by sme prišli o jedného z najcharizmatickejších hercov troch desaťročí. Tvár poznačená životom mu nevadí, vyjadruje podľa neho bohaté životné skúsenosti.
Ako podľa vás možno naložiť so slávou?
- S popularitou môžete urobiť veľa prospešných vecí. Mám v spoločnosti určitý hlas a ak sa presvedčím, že sa deje nespravodlivosť, nahlas protestujem.
Slávnym ste sa stali pomerne neskoro v tridsiatke, ale o to skôr ste získali povesť absolútnej hviezdy. Ako ste sa vtedy cítili?
- Najskôr mi to lichotilo. V škole ma nikdy nepovažovali za krásavca, bol som pehatý, takmer ryšavý a naviac príliš divoký. A naraz mi začali hovoriť, že som hviezda. Kto by odolal?
Kedy vám nadšenie verejnosti začalo prekážať?
- Ľudia z neznámeho dôvodu túžia po niekom, kto pôsobí dokonale. Ale rovnako silno si ho prajú z tohto piedestálu zase zhodiť. K slávnym ľuďom sú ostatní väčšinou milí, čo nepochybne robí každému dobre. Kto hovorí, že nechce byť slávny, klame. Na druhej strane je popularita faustovská zmluva s diablom. Môže vziať dušu.
Ako herec ste získali nálepku modrookého fešáka. S tým ste sa však nikdy nechceli stotožniť. Založili ste produkčnú spoločnosť a váš prvý režisérsky debut vám priniesol Oscara. Napriek tomu ste sa držali v ústraní. Prečo?
- Naraz som mal pocit, že by som mal všetko zhodiť zo stola a začať s niečím iným, aby som nestratil energiu a sám seba. Preto som si kúpil v Utahu sedemtisíc akrov pôdy s tým, že tento krásny kus zeme zasvätím rekreácii, ekológii a umeniu.
Vraj ste sa v mladosti chceli stať maliarom a precestovali ste preto aj Európu. Aké to pre vás bolo obdobie?
- Najšťastnejšie. Len som tak vysedával so skicárom po baroch a kaviarňach, živil som sa tým, že som portrétoval turistov. Len som tak sedával pozoroval ruch, akoby to bol najväčší film všetkých čias. Potom som sa stal hercom a náhle bolo všetko úplne inak. Druhí začali pozorovať mňa.
Váš prvý film, kde ste režírovali a zároveň ste hrali hlavnú úlohu, bol Zaklínač koní. Ako sa vám podarilo skĺbiť tieto dve úlohy?
- Najprv som sa sústredil len na úlohu. Našiel som si v nej svoj priestor a nestaral som sa, ako vidí scénu režisér alebo kameraman. S tým som sa musel pobiť. A tiež nie je príjemné nakázať štábu, aby niekoľkokrát odznova natáčal scénu, v ktorej hrám ja sám.
Čo vám pomohlo pri režírovaní?
- Moja maliarska minulosť. Kedysi som svet vnímal podľa ťahov štetca. Ten pocit sa mi znovu vybavil, keď som po prvý raz režíroval. Sústredil som sa na každý detail, na cit pre priestorovú predstavivosť. Myslel som si, že táto časť môjho života je už dávno za mnou, ale nebola. To rozpomínanie mi urobilo obrovskú radosť, je to dodnes jedna z vecí, ktorá ma na režírovaní fascinuje.
Čo hovoríte na svoj vek, je to veľa alebo tak primerane?
- Taká blbosť. Roky letia a človek proste vyzerá starší. Ale to nie je dôležité, robí sa okolo toho zbytočný humbug. Aj pod vráskami predsa môže byť mladé srdce a mnoho energie.
Aký máte názor na omladenie plastickou operáciou?
- Nikdy by som nič podobné nepodstúpil. Je ohavné, ako si niekto môže nechať takým spôsobom ničiť svoj zovňajšok. Snaha o zmenu fyzickej stránky ľudského tela je priamo spojená s psychickou nevyrovnanosťou. Ten, kto sa so svojím vekom nevyrovná vnútorne, tomu nepomôžu ani desiatky plastických operácií.
Takže neľutujete, že mladícky vzhľad je už preč?
- Som naozaj zmierený s tým, že už nevyzerám ako mladík. A nič na tom nemení ani moja práca s mladými hercami. Nemám im čo závidieť, pretože som tak kedysi vyzeral. Nikdy by som ale kvôli návratu starých časov nešiel pod nôž plastického chirurga.
Stratí človek podľa vás niečo, ak sa nechá chirurgicky upraviť?
- Každý v mojom okolí si necháva vyhladzovať vrásky, upravovať očné viečka a bradu, implantovať vlasy. Je to hrozná posadnutosť. Nikto si ale neuvedomuje, že pod nožom plastického chirurga stratí časť duše. Tá sa totiž s mladistvým zovňajškom nemôže vyrovnať a zostane tak stará, ako sa človek cíti vo vnútri. A čo môj vlastný starnúci vzhľad? Som s ním spokojný. Je mojou neoddeliteľnou súčasťou a nikdy sa ho nevzdám. Je v ňom celá moja charizma.
Vaša dcéra bola v čase útoku na dvojičky (11. septembra 2001) v New Yorku. Vraj ste ani dva dni po udalosti nevedeli, čo s ňou je...
- Cítil som sa tak ako státisíce ľudí po celom svete, ktorí mali obavy o svojich blízkych. Neustále som nemohol uveriť tomu, že sa tá príšerná udalosť stala. Bol som v šoku, keď som si uvedomil, že moja dcéra Amy mohla byť práve na schôdzke vo Svetovom obchodnom centre. Uvedomil som si, že hneď musím zistiť, či sú všetci členovia mojej rodiny z New Yorku v poriadku. Trvalo mi jeden a pol dňa všetkých obvolať, len dcéru sa mi nepodarilo nájsť.
Kde bol problém?
- Snažila sa mi volať, ale linky verejných automatov nefungovali. Ako sa o to pokúšala, videla, ako sa zrútila druhá budova dvojičiek. Rozhodla sa ponúknuť pomoc záchranárom. Som na ňu pyšný a myslím, že rovnako úžasnú vec urobili aj ďalší ľudia.
Z toho, ako o dcére hovoríte, je zrejmé, že ste na svoje deti hrdý...
- Deti sú môj najväčší úspech. Som pyšný, že sú moje deti múdri ľudia so zdravým úsudkom. Rád sledujem ich prácu a ešte radšej vidím, že sú to dobrí ľudia.
Po tridsaťročnom manželstve ste sa opäť oženili v roku 2009 s nemeckou maliarkou. Ako vám nový vzťah zmenil život?
- Sibylle je veľmi zvláštny človek. Je mladšia než ja a Európanka, čo sa mi páči... Najviac si však užívam samotu, pretože svet je sám osebe veľmi rušné miesto.
Autor: Spracovala Kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
