V poslednom čase sa z neho stal profesionálny cestovateľ. Z koníčka sa stala vášeň a z vášne pracovná náplň. Do cestovania zapriahol celú rodinu, počnúc manželkou Ingrid, končiac synom Oliverom a Marekom. Ked necestuje, píše o cestách knihy alebo o nich rozpráva nadšenému publiku. Veď by to bola škoda nevyužiť rozprávačský talent. Boris Filan vám totiž aj každoranný rituál natierania krajca chleba podá tak, akoby to bola najvzrušujúcejšia vec, akú ste počas dňa mohli urobiť.
Nedávno sme privítali nový rok. Ľudia takto na začiatku niečoho nového pociťujú silu zvládnuť aj nemožné, bilancujú dávajú si predsavzatia, plánujú. Ako je to s vami, po čom prahne vaša duša v roku 2014?
- Chcel by som sa konečne naučiť tancovať tango, zvládnuť arabčinu, schudnúť a už nepribrať, pridať do žonglovania štvrtú loptičku a mať dosť síl ďalej tlačiť pred sebou vagón plný nesplnených predsavzatí.
Vraj veríte, že po dvoch zlých rokoch prídu dva dobré. Skutočne je to tak?
- Byzantskí mudrci vedeli, že dobré a zlé roky chodia v páre. Poznajú to aj skúsení hráči rulety. Monte Carlo. Volá sa to „kapitánov krok": červená - červená, čierna - čierna.
Teraz ste vo fáze tých dobrých udalostí alebo zlých?
- Robím, čo sa dá. Za dobré skutky sa platí vopred, za hriechy dodatočne. A ide o to, ako situáciu vnímate. Napríklad slonovi chutí banán neošúpaný.
Tento rok oslávite 65 rokov, to už je dosť priestoru na obzretie sa. Bolo niečo, čo dnes vyhodnocujete ako vyložene zlý krok?
- Minulý rok som mal naplánované veľmi zaujímavé cesty. Ale už začiatkom mája som sa ulakomil na výhodnú ponuku ísť na dva týždne do Egypta. Za pár eur do Sharm El Sheikhu, do hotela Ritz Carlton. Tak za tretinu bežnej ceny. Dva dni po prílete sadli na našu oblasť milióny kobyliek. Známa egyptská morová rana. Naplno som zažil to, o čom sa píšu horory. Kobylky obsadili celú hotelovú záhradu, bazény, balkóny, chodníky. V noci bolo počuť hučanie ich krídiel. Keď kobylky odleteli, pri potápaní som sa poranil na korale. Rana sa mi zapálila, mal som vysoké teploty a nebola voľná jediná letenka, aby som sa mohol vrátiť. Sám som si kúpil a nasadil silné antibiotiká. Doma mi môj lekár povedal, že mi zachránili život. Tak napríklad tá výhodná kúpa nebol najlepší krok.
A naopak, za čo si dodnes blahom škrabkáte ego, že to bolo to najlepšie, čo sa vám podarilo?
- Svoj život prirovnávam k vystúpeniu čínskeho artistu, ktorý na bambusových paličkách rozkrúca taniere. Roztočí, postaví na zem a vezme ďalší. Nakoniec sa okolo neho krúti dvanásť krehkých tanierov. Číňan behá medzi nimi a potriasa bambusom. Považujem za úspech, že mi tie taniere ešte nepadajú. To, čo si od spokojnosti škrabkám, nie je ego...
Vo vašom prípade nemá význam pýtať sa na krajiny, ktoré ste navštívili, skôr na tie, kde ste ešte neboli. Sú vôbec ešte také?
- Mám rád, keď v niektorej krajine strávim pár mesiacov. Mám prenajatý byt, chodím nakupovať na trh, navštevujem reštauráciu, s ktorej majiteľom som sa spriatelil. Raz som tak zobral manželku v Hurghade na obed. V reštaurácii El Mina sedeli zamračení muži so zrastenými obočiami. Manželka sa bála vojsť. Ale kuchár si ma všimol a povedal: „Hallo Boris. Dlho si tu nebol. Čo si dáš? To čo vždy?" Mal na mysli rybaciu polievku a chobotnicu po čínsky. To mám rád.
Takže predostrime si cestovateľské sny na rok 2014, opäť Rusko? Už ste tam vzali syna Olivera aj manželku, kto bude ďalší?
- Čaká na mňa Čína a Madagaskar. Ale to sú ciele, ktoré musia dostať ten správny vietor. Dva razy som mal objednané letenky a zmenil som plány. Už viem, že pôjdem do Berlína, Benátok, Užhorodu, Egypta. Ostatné sa uvidí.
Na cestách ste vraj diktátor. Kto by to o takom miernom a rozumnom pánovi bol povedal.
- Po výprave so mnou to povie každý, ale s vďakou. To diktátorstvo na ceste je moje lepšie ja. Ľudia v skutočnosti majú radi program, poriadok a disciplínu. Je príjemnejšie tancovať pod dozorom kvalifikovaného tancmajstra, ako sa tackať po parkete. Ale spýtajte sa niekoho, kto cestoval s Ferom Kelem alebo s Petrom „Beckom" Ondrovičom. Demokracia na náročnej ceste v cudzine nefunguje. A ako sa ukazuje, nefunguje ani doma v bežnom živote.
Zo Slovenska množstvo ľudí uteká, no vy sa sem zo svojich ciest stále vraciate. Máte precestovaný svet, túlavé topánky si obúvate niekoľkokrát do roka, no vždy za vrátite do základného tábora. Prečo? Nevravte, že ste ešte nenašli krajinu, kde ste si povedali, že by stálo za to zostať tam žiť.
- Pri prvej návšteve USA ma pozvali do bohatej rodiny na obed. Po polievke mi začalo tiecť z nosa, a tak som vytiahol krásnu látkovú vreckovku a ľudia pri stole spozorneli. Vyfúkal som si nos, vreckovku som strčil späť do vrecka. Američania zamrzli. Človek si strčil do vrecka svoje sople zabalené do kusu handry! Potom sa mi priznali, že viacerí také niečo videli prvý raz a zodvihol sa im žalúdok. Po hlavnom jedle som si pred nimi do tej istej handričky ešte utrel z fúzov šťavu z bifteku a z brady kvapky kompótu. A znova som si to všetko strčil do vrecka. To už obchádzal infarkt a "šabľa" aj tých najodolnejších. Pozerali sa na mňa, ako keby som sa práve vycikal do rohu jedálne. Oni tam už vtedy používali iba papierové vreckovky. Pokúsil som sa prispôsobiť. Kúpil som si tri balenia. Keď na mňa prišlo kýchnutie, začal som s otvorenými ústami a zavretými očami rozlepovať obal. Roztrhol som ho, vytiahol som tri zložené papieriky naraz, kýchol som presne medzi ne a nasoplil som si medzi prsty. Pýtate sa, prečo som neemigroval? Lebo pri prvej návšteve v Amerike som si povedal, že nechcem žiť v krajine, kde si nemôžete vyfúkať nos, utrieť si ruky a ústa do normálnej vreckovky. A dnes už ani my doma nemáme ani jednu.
A čo ženy? Vy už musíte vedieť hodnoverne povedať, kde sú najkrajšie.
- To je neomylné znamenie starnutia - keď mužovi pripadajú všetci policajti ako sopliaci a všetky ženy krásne.
Máte dvoch synov a jednu manželku, čo všetci traja robia?
- Môj starší syn Marek vyštudoval vo Francúzsku a pracuje vo veľkej nadnárodnej firme. Je matematik, venuje sa bojovému umeniu tai-chi a hrá na digredoo. Oliver vyštudoval v Prahe Literárnu akadémiu Josefa Škvoreckého. Bol zamestnaný v SME ako fotoreportér, v RTVS ako dramaturg. Teraz má svoju firmu a živí sa ako producent a scenárista. Bol kurátorom našej spoločnej výstavy fotografií a organizuje naše vystúpenia po Slovensku. Moja manželka Ingrid je herečka, hrá v Trnave a vo voľnom čase sa stará o všetko okolo mojich kníh, vystúpení a ciest po svete.
S Oliverom chodievate po Slovensku a divákom rozprávate o svojich cestovateľských zážitkoch nenútene, vtipne, akoby ste len nahlas plánovali, čo bude dnes na večeru, a pritom je to sakramentsky ťažká práca.
- Naše vystúpenia so synom sa začali v spojení s výstavou fotografií. Pri každej vernisáži sme pre návštevníkov pripravili aj hodinové vystúpenie. Oliver prekvapil, ako rýchlo sa na javisku udomácnil. Má to po mame. So mnou je to veľmi dávna história. Kedysi dávno, keď som mal iba trinásť rokov, účinkovali v Bratislave skvelí českí herci Miloš Kopecký a Miroslav Horníček s predstavením „Tvrďák". Boli sme s mojou mamou na tom ich vystúpení a ja som objavil „zázračno". Dvaja muži na scéne vyslovovali i veci, ktoré ma oslovovali, tešili, zaujímali. Hovorili s ľahkosťou o vážnych témach a stvorili večer, ktorý divákov podporil v pocite, že v tom všetkom neutešenom nie sú celkom sami. Cez prestávku sme vyšli pred divadlo a Miroslav Horníček tam fajčil. Bol taký celkom obyčajný ako ktokoľvek iný na tom chodníku. To ma nadchlo. Rozmýšľať mimoriadne, rozprávať obyčajne. Vtedy večer som vedel, že také niečo by ma veľmi tešilo, ale myslel som si, že na to nemám schopnosti. Ale nikdy som na to nezabudol.
Vraj ste sa kedysi borili s príšernou trémou, no časom odumrela. Sama od seba alebo ste jej museli nejako pomôcť?
- Na každej ceste som mal najradšej to, keď som sa vrátil a v pivárni alebo pod viechou som kamarátom rozprával príbehy z tej cesty. Najlepším uvoľňovadlom bol alkohol. Po čase sa to stalo v televíznej redakcii zvykom. Že som sa vrátil, vypili sme si a ja som ich zabával. Po čase za mnou prišla kolegyňa a kamarátka Judita Gembická a navrhla mi, aby som to robil aj na televíznej obrazovke. Bez nej by mi to nenapadlo ani vo svete. Zapriahla ma do páru so skvelým českým novinárom Rudom Křesťanom. Musel som zvládnuť jednu komplikáciu - naučiť sa lietať aj bez krídel alkoholu. To sa mi podarilo tak dobre, že už roky nepijem ani medzi kamarátmi.
Ešte stále sa o piatej ráno tešíte, ako po rannej kávičke začnete písať?
- Je to proces. Človek najprv nevie, čo chce. Potom to začne tušiť, ale nikto to od neho nechce. Potom sa vďaka tomu zamestná niekde, kde mu dajú trošku robiť niečo, čo chce, ale väčšinu toho, čo nechce. Postupne si zvyknete na „chlebovky" a máte pocit, že to je správne. Platiť účty a tešiť sa na víkendy. Zrazu som mal veľkú firmu, dvanásť zamestnancov a tri kancelárie. Ale cítil som, že žijem „proti srsti". Ochorel som z toho, zmenšil firmu na minimum. A nároky na tretinu. Nemám dom, jazdím v starom nissane a robím si, čo ma baví. Už o piatej sa teším, že o šiestej zapnem počítač. Trvalo mi to dlho, ale už som sa to trošku naučil: rozprávať tak, aby poslucháči začali vidieť ušami.
Vás to asi nikdy neomrzí, že?
- Kedysi dávno v bratislavskom podhradí boli ľudia takí chudobní, že nemohli dať svojim deťom ani jednu korunu na nedeľné kino. Ale decká sa vynašli. Poskladali sa po halieroch a jednému z nich lístok kúpili. On išiel do kina a večer im ten film porozprával. Nikdy ho to neomrzelo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
