Na opustenie – na tomto mieste – už klasického hodnotenia, že uplynulý rok bol horší než predchádzajúci, ale lepší ako bude nadchádzajúci, nedali slovenská politika a verejný život v roku 2013 ani najmenší dôvod. Ba ani zámienku. V hlbokom úpadku je zvlášť všetko, čo nejako súvisí so spravodlivosťou a právom, pričom hniloba pokročilého rozkladu sa šíri z plejády ďalších inštitúcií.
Na dobré správy a spokojnosť zostala Slovákom privátna sféra, čo ale vôbec nie je na mávnutie rukou. Napriek frustrácii, ktorá preteká spoločnosťou bez rozdielu majetkov, postavenia, pohlavia, rasy či vierovyznania neprestáva platiť najväčší z paradoxov, že žijeme v najšťastnejšej dobe, odkedy na kúsok zeme (momentálne) zvaný Slovenskom vstúpila ľudská noha. Kto neverí, nech si pozrie štatistiky trebárs vkladov domácností, mimoeurópskych (či vôbec zahraničných) dovoleniek, vozového parku obyvateľstva, obratov obchodných centier či hoci aj pohostinstiev. Alebo napríklad aj toho, čo ste nakúpili za jednu výplatu doma a čo napr. v Rakúsku v r. 1990 a čo v roku 2013. Mimochodom, cez paritu kúpnej sily Slovensko predbehlo v r. 2013 nie Maďarsko či Poľsko – to už dávno – ale Česko.
Tým nemá byť povedané, že pocity znechutenia, ba občas až zhnusenia sú neopodstatnené. Len si povedzme, že aj v roku 2013 – ako predošlých – marazmus povstával zo zlyhaných a nenaplnených očakávaní. Tie nastavil historicky bezprecedentný rozvoj tvorby bohatstva, technologických vymožeností a zároveň nárokovej mentality cielene vytváranej politikmi a priemyslom marketingu a reklamy. Tá mentalita nároku (o ktorej sa mnohým zle počúva a nadávajú na autora), aká bola generáciám pred nami úplne cudzia, je skutočným podhubím, z ktorého vyrástla ideologická bomba teoretikov krízy: Nerovnosť a zväčšovanie sociálnych rozdielov ako údajne čosi ako slepá ulička kapitalizmu. Tu sa patrí pripomenúť, že aj v roku 2013 sa Slovensko udržalo medzi krajinami s najmenším rozdielom medzi desiatimi percentami najvyšších a najnižších platov.
Opodstatnenie hlbokej nespokojnosti je v tom, že politika a verejná sféra – teda nie kapitalizmus, ale organizácia štátu – fungujú príšerne. Vláda Fico II, až na zopár vecí, ktoré urobila dobre, absolútne nerozumie dobe. Nekompetenciu ľudia „neriešia“, keďže komunikačne nielenže vedia ustáť teľaciny, ktoré páchajú, ale občas ich ešte premenia na bonusy. (Taký typický moták: Odvody živnostníkov zvýšili, „aby nemali malé dôchodky“.) Avšak to, že nehospodárnosťou, „mismanažmentom“, uprednostňovaním lobistov a korporácií, klientelizmom a rodinkárstvom prekaučovali stámilióny a znefunkčňujú štát, frustruje poplatníkov – čiže v drvivej väčšine tých, čo nevolia Smer – celkom legitímne. (Korupcia sa dá len tušiť, to ostatné vidíme voľným okom.)
Vzývať božstvá, aby sa Fico stal prezidentom, asi nebudeme. Keby sa ale stal, celkom iste by kleslo množstvo ideologických rozhodnutí (napr. Zákonník práce, rozšírená platnosť kolektívnych zmlúv, atď., atď.), ktoré pripravujú Slovákov nielen o zamestnanie a peniaze, ale v konečnom dôsledku aj o trpezlivosť s demokratickou politikou, ktorá ako opozičnú alternatívu Smeru ponúka spolok – menších či väčších - mamľasov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
