Darčeky oveľa radšej dáva, ako dostáva a samého ho poteší čokoľvek. Stačí mu, že si naňho ktosi spomenie.
V ostatných rokoch sa zo všetkých síl snaží počas najkrajších sviatkov roka nepracovať a odmieta všetky vystúpenia. „Sto rokov si hovorím, že keď sú Vianoce, nebudem pracovať. To sa mi už, našťastie, darí posledné dva či tri roky. Dokonca som už ani vlani nehral na Silvestra a ani teraz nebudem. Budeme si s vnukmi púšťať rakety. Budeme v Tatrách u nás v dome celá rodina pokope, pozveme si veľa kamarátov, bude aj kapela, dídžej, skrátka rodinný Silvester s muzikou,“ prezradil umelec, ktorý má na Vianoce slabosť už od detstva.
Vianoce 300 dní v roku
Keďže vyrastal pod Tatrami, má tiež blízky vzťah k tradíciám. „Niektoré sa dajú dodržiavať aj dnes, niektoré nie. Ako malí sme chodili spievať popod okná a koledovať. Bolo to prekrásne, romantické, dostali sme aj nejakú korunku, čo pre nás deti bolo stimulačné. Dnes to už samozrejme nie je o zárobku, ale je strašne krásne, keď niekto príde zaspievať alebo zavinšovať. Je to fantastický pocit. Vianoce sú, myslím, že nielen pre mňa, ale pre každého, istou pečaťou z detstva. Ľudia sú aspoň na chvíľu k sebe milší, aj k cudzím, nielen k rodine... Aspoň sa teda tvária. (Smiech.) Keby boli Vianoce aspoň 300 dní v roku, bolo by to super.“
Trošku sa ponosuje na to, že sa v súčasnosti ľudia prestali stretávať a radšej si mailujú a „skajpujú“. „Namiesto toho, aby sa stretli pri káve a podebatovali, povymýšľali nejaké somariny, veď život je aj o tom... Hlavne treba byť veselý a potom už sa všetko zvláda ľahšie,“ domnieva sa P. Stašák, ktorý síce nie je veľmi na sladké, no na sviatky koláčikom skrátka neodolá. „Maškrtník rozhodne nie som a sladké mi nikdy nenapadne jesť. Lenže na Vianoce začne jedna dcéra vypekať, druhá vypekať, že nech ochutnám a už to ide. Je to podobné, ako keď sedím doma a nepríde mi na um deci vína ani nič, ale akonáhle idem do mesta a stretnem prvého kamaráta, už si dám. Ak by som bol doma týždeň, nevypijem ani deci, ale v kaviarni je to o atmosfére. A k dobrej atmosfére okrem muziky patrí aj pohárik vína.“
Do módy sa už vraj netriafa
Darčeky kedysi, keďže mal pri zahraničných cestách jedinečnú možnosť, nakupoval manželke a deťom nesmierne rád. „V socializme tu toho tovaru veľa nebolo, tak som vždy niečo pekné priviezol. Teraz skôr dávam do obálky, lebo sa už netriafam do módy. Takže je predsa len lepšie riešenie, že dostanú nejaké peniažky.“ Ako vraví, jeho samého poteší čokoľvek. „Oveľa radšej darčeky dávam a som nadšený, keď vidím, ako ostatným svietia očká. Mňa poteší hocičo. Pekný šál, rukavice... Darček je prejav nejakej duševnej zviazanosti alebo náklonosti k človeku a nech je to hocičo, je to vždy o tom istom. Človek cíti, že ho ten druhý obdaril, lebo mu na ňom záleží, a to je na tom krásne.“
Vždy fandí „našim“
Keďže vyrastal v Tatrách, Vianoce sa mu celý život spájajú so snehom. „Ako chlapci sme si robili bunkre a cesty v snehu, teraz už je raz tak, raz tak. Vlani ho bolo neúrekom, ale na druhej strane po Vianociach, tým, že chodím veľa autom, si na sneh aj zanadávam. Na cestách ma totiž neteší. Inak je mi hanba, že som Tatranec a neviem sa lyžovať. Skôr som hrával celkom slušne hokej, ale potom som išiel na konzervatórium a spev všetko prebil. Som však aktívny fanúšik. Najhoršie je, keď som na zápase v Košiciach a hrá Poprad s Košicami. Raz nadávam tým, raz tým, ale vždy našim,“ zakončil so smiechom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
