Pred rokmi ohuroval stovkami žien, dnes je verný jedinej. Predtým pôsobil skôr ako povrchný hedonista, teraz
z neho duchovno srší na sto honov. Obľúbený herec Jozef Vajda prešiel v súkromnom živote zmenou, aká sa
nevidí často. Možno vás v rozhovore niečím prekvapí, niečím pobaví, niečo mu budete závidieť a nad niečím sa zamyslíte. On tvrdí, že svoj pokoj v duši našiel, praje ho každému z vás a v čase Vianoc si ho chce vychutnať ešte intenzívnejšie ako počas bežných dní.
Existuje všeobecne známa pravda, že človek sa rokmi nemení. Väčšinou ani k dobrému, ani k zlému. Vy ste však očividne výnimka, keďže sa vám podarilo zmeniť za ostatné roky priam až radikálne. Myslíte si, že keby nenastal v roku 2000 zlom vo vašom živote, spôsobený problémami, ktoré vás postihli, tak by ste sa ako osobnosť vyvíjali inak?
- Myslím si, že ono je to všetko na svete nejako dané. Či už to je zlomom, alebo nejakým iným dôvodom, keď to má prísť, tak to príde a je celkom jedno, prečo. V mojom prípade išlo o zlom, dostal som od života zaucho... Myslím si, že človek pri zásadných veciach, ktoré sa mu stanú, povedal by som, že niekedy až veľmi ťažkých,
sa začne zamýšľať nad tým, prečo sa to udialo. Treba povedať, že som ten zárodok zmeny mal niekde vnútri. Každý ju máme v sebe, len musíme mať silu prijať ju. U mňa to postupne dozrievalo a dospievalo a dá sa povedať, že doslova a do písmena na pokraji tisícročia, na milénium, u mňa došlo k zásadnému prehodnoteniu vecí a som rád, že sa to udialo a naďalej vyvíja. Dôležité je, ako človek zareaguje a čo si z toho vezme.
Vás odrazu potrápilo viacero problémov. Rodinné i finančné, s tým logicky súvisiace depresie... Museli ste vyhľadať aj odbornú pomoc?
- Dalo sa to síce nazvať depresívnymi stavmi a určite boli obdobia, keď som bol psychicky celkom dole. Lenže raz ste dole, raz psychicky vyššie, ako na vlnách... Zvláštnym spôsobom však ku mne začali prichádzať ľudia,
s ktorými som sa bavil a počas týchto rozhovorov som sa dával dokopy. Neboli to bežní kamaráti, ale noví priatelia, ktorých som spoznával a rozhovory s nimi ma posúvali ďalej, k ďalším ľuďom, až som mal okolo seba kopec tých, ktorí mi rozumeli, chápali ma a s ich pomocou som sa dostal niekde inde.
Čiže to bola terapia, len v inom šate.
- Áno, dá sa povedať, že to bola terapia. Keď si niečo veľmi prajete a nejako sa nasmerujete, je to síce zvláštne, ale sila vesmírnej energie vám dopraje to, že stretávate tých pravých ľudí. Prichádzajú k vám
sami od seba.
Predpokladám, že je pri tom dôležitá viera. A je už jedno, v čo vlastne veríte.
- Určite. Hlavne v seba. Lebo energia, nazvime ju akokoľvek, Boh, alebo niečo, čo je nekonečné, všeplatné, je to v nás a my sme v tom. Všetci sme vytvorení z toho istého. A je jedno, či ide o veriaceho alebo neveriaceho človeka. Nie je to o tom, že len veriaci človek má právo byť na tomto svete šťastný alebo že má právo pochopiť veci. To môže aj človek neveriaci, keď verí v seba, vo svoju silu a energiu a hlavne je dôležité, aby bol pozitívny. Nemusí však veriť v nič magické, transcendentálne, len hlboko v seba a
svoju silu.
Je však ťažké byť pozitívny, keď je človek na dne...
- Lenže paradoxne človek, keď mu je najhoršie, vie byť najlepší.
Áno, k okoliu.
- Presne. Lebo vtedy si uvedomuje rany a všetky veci okolo a začne byť láskavejší a lepší.
Vám v najhorších chvíľach veľmi pomohol aj brat. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo by bolo, keby ho nebolo?
- Bol to človek, ktorý mi ponúkol možnosť ísť niekam preč, do Austrálie. Tak to asi malo byť. Mohol to však byť aj niekto iný. On mi to ani neponúkal z dôvodu, že by rátal, že u mňa dôjde k nejakej zmene. Bolo to o tom, nech si idem oddýchnuť niekam inde, nezaoberám sa problémami, zmením prostredie. Mal tú možnosť a ja som súhlasil. Naozaj mi maximálne pomohlo, že som bol zrazu mimo diania, lebo som bol príliš zahltený tým všetkým. Odchodom som získal obrovský odstup, predsa len som bol skoro dva mesiace na opačnom konci zeme. Bolo to super, nikdy predtým som nebol tak dlho preč.
Ako sa teraz, s odstupom vyše desaťročia, pozeráte na Jozefa Vajdu spred obdobia zmeny?
- Stále rovnako. Stále som ten istý človek, čo som bol, len u mňa nastalo poznanie a pochopenie istých vecí.
To je všetko. Fyzicky a danostne som však rovnaký, len myslenie, pocitová oblasť a všetky kanály mimo nášho tela sa trošku otvorili. Viac prijímajú, viac dávajú.
Vám páni vždy závideli najmä krásne ženy. Vy sa ani netajíte, že ich bolo veľa a že sa takmer blížite ku Casanovovi. Každý by s vami ihneď menil. Lenže aj v tomto u vás došlo k radikálnej zmene a už 11 rokov žijete s rovnocennou partnerkou. Čo na nej najviac obdivujete a ako ste dospeli k tejto zmene? Lebo čo si budeme klamať, nie je ľahké vzdať sa takéhoto príjemného života plného rozkoše...
- Položme si však otázku, do akej miery je to príjemné. Dôležité je to, že do akej miery ma to napĺňalo pocitom spokojnosti. Ten u mňa nebol.
Vyzerá to, akoby ste stále niečo hľadali...
- Presne. Stále som niečo hľadal a vždy to bolo rovnaké. Stále ku mne niečo prichádzalo a odchádzalo a nebolo to nič, len chiméra. Trošku energie sa mi z toho dostalo, ale to je všetko. A to zmizne rýchlo. Bol to sústavný kolobeh, ako keď bežíte vo valci. Zrazu sa to stane samozrejmosťou, ktorá sa vždy opakuje, nič vám to nedáva, nikam vás to neposúva, a to vás núti zamyslieť sa, prečo stále takto, a nie inak.
Takže preto už jedenásť rokov July?
- V tomto mojom terajšom vzťahu, ktorý prišiel, došlo k absolútnemu porozumeniu, pochopeniu, vnímaniu... Všetky veci, ktoré medzi nami prebleskli a všetky tie záujmy nás absolútne spojili. Došlo u mňa zrazu k niečomu, čo som dlho predtým nepociťoval a nemal a zrazu sa to všetko skĺbilo. Mali sme si čo povedať, bolo to úžasné po každej stránke, mali sme absolútne spoločné záujmy, ktoré fungovali. Keď som chcel to, chcela to aj ona... Bolo to veľmi príjemné a navyše tu je z jej strany obrovská empatia, pochopenie, pomoc prekonať ťažké stavy... Všetko veľmi citlivo a absolútne nezištne vníma, pomáhala mi a cítil som sa dobre. Povedal by som, že v prítomnosti July som ako človek pokojnejší, pokornejší, pohodovejší a v podstate v bezpečí.
A čo vernosť? Nie je pre vás problém dodržať ju, keďže ste predtým žili úplne inak?
- Určite nie. Keď sa tak raz rozhodnete a máte to v sebe vyriešené, tak to nie je problém. Avšak o týchto veciach sa nedá nikdy hovoriť, že sa niečo nemôže stať. Lebo vzťahy sú také... Stále tvrdím, že vážny vzťah neznamená, že je a že musí byť na celý život. Môže sa totiž skončiť nejaká sínusoida, môže sa stať, že to už nejde ďalej, že si už nemáte vzájomne čo dať, už je všetko vyčerpané... To sa človeku môže stať na ceste životom a môže prísť niečo úplne iné. Jasné, že to nik neprivoláva. Keď však človek povie, že do konca života budem žiť s niekým šťastne, nemusí sa to splniť a nemusí to tak vôbec byť. Som absolútne proti akýmkoľvek dogmám a názorom, že si zoberiem v živote jedného človeka a aj nasilu, aj napriek všetkému s ním budem až do smrti a pritom budem trpieť. To už je úplne zle. Lebo človek si nemá ubližovať. Prečo by mal? Má si čestne pozrieť do očí a povedať si, že toto už nie je plnohodnotný vzťah. Lebo len plnohodnotný vzťah môže človeka napĺňať. Aj jedného, aj druhého. Tie neplnohodnotné, pokrytecké vzťahy, ktoré sa tvária, že sú zdanlivo ideálne, ale pritom sa každý trápi a hovorí si, prečo to je takto, chcel by som to inak a už sa to nedá,
sú o ničom. Obidvaja si takto ubližujú. A to ubližovanie sa odrazí aj na zdravotnom stave, aj na psychike a zrazu tá zdanlivá spokojnosť je vlastne silná vnútorná nespokojnosť. Treba si vždy jasne povedať, že áno,
nie som naozaj šťastný, len to tu hrám, to sú podľa mňa najťažšie veci. Naučiť sa hovoriť pravdu, ale hlavne sám sebe. Neklamať si.
Avšak napriek tomu, aký máte teraz k manželstvu postoj, ste tento rok vydávali dcéru. Čo ste jej teda zaželali?
- (Smiech.) V prvom rade, aby boli šťastní. Aby sa naozaj a úprimne ľúbili, lebo to je maximálne dôležité. A aby mali krásneho potomka, bol by som šťastným dedkom.
Keďže teraz žijete duchovnejším spôsobom života, ako vnímate vianočné sviatky? Intenzívnejšie?
- Žiaľ, citlivo vnímam, ako sa to zmenilo na totálny konzum a absolútne s tým nesúhlasím. Vianoce, ktoré začínajú už v septembri, reklamné spoty, všetci máme čo najviac kupovať a obdarovať. Ja však predsa človeka obdarujem už len tým, že na neho krásne myslím, že mu chcem to najlepšie, že proste chcem, aby bol šťastný. To nemusíme robiť megalomanskými darčekmi a obrovským vyhadzovaním peňazí. Samozrejme, núti nás do toho celý materialistický svet, ale tieto sviatky sú skôr o tom pripomenúť si lásku k blízkemu, pokoj v duši, harmóniu, myslieť na všetkých ľudí okolo seba rovnako, nedeliť to na to, že na tohto viac, na tohto menej. Vianoce sú o tom, aby bola absolútna pohoda, pokoj a láska medzi ľuďmi. To je ten najúžasnejší liek a nemusíte to dosiahnuť len darčekom. Darček je už aj to, keď predtým, ako sa s človekom stretnete, naňho naozaj krásne myslíte a aj mu to potom poviete. To je podľa mňa zmysel Vianoc. Lebo Kristus mal tento zmysel.
Chcel, aby boli ľudia šťastní a hlásal milujte svojho blížneho ako seba samého. Tak asi o tom to celé je.
Dokážete sa stíšiť a venovať si pár dní?
- Našťastie som postrehol, že cez Vianoce ľudia až tak veľmi nevolajú, takže nemusím vypínať telefón. Myslím si, že to je sviatok, ktorý si má človek prežiť v pokoji. Aj keď sa mi raz na Štedrý večer stalo, že mi stáli novinári pod oknom, lebo ich vyhnali, že musia nafotiť, ako zdobím stromček. Tak som ich pozval dnu, nech si urobia fotku. Čo už s tým narobíte?
Teda stromček zdobíte vy?
- Mám rád skôr prirodzenosť. Keď je krásny živý a zdobený prírodnými ozdobami. Na to má obrovský vkus July, vie to urobiť ozaj krásne. Nemám rád preplácané veci.
Bez čoho by pre vás neboli Vianoce Vianocami?
- Asi bez kapra. Som naňho zvyknutý od detstva. A ešte musí byť rybacia polievka. Priznám sa, že zákusky až tak nemusím. A skvelú atmosféru vo mne navodzuje krb a knižka. Bez nej si tiež ani neviem predstaviť Vianoce.
Vždy nejakú nájdem pod stromčekom a hneď sa do nej začítam. Je úžasné, keď vám krásne praská drevo v krbe, k tomu hrá príjemná hudba, pijete dobré vínko a tá kniha...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
