Má za sebou nádherný rok. V marci si ju diváci zvolili za najobľúbenejšiu herečku, začiatkom mája sa jej narodil syn, hrá v obľúbenom seriáli Búrlivé víno a stvárnila jednu z hlavných úloh v úspešnom filme Kandidát. Skrátka, Monike Hilmerovej sa darilo v práci i v súkromí. Pozoruhodné však je, že ona pritom nepatrí medzi kalkulátorov, ktorí si vopred prepočítajú, čo chcú dosiahnuť a ženú sa za svojimi stanovenými métami. Ako povedala v rozhovore, aj keď sa človek veľmi snaží, výsledok nie je vždy len v jeho rukách. Monika si cení hlavne rodinné šťastie, ktoré prežíva s manželom Jarom Bekrom, dcérou Zarkou a synom Leonkom.
Tohtoročné Vianoce budú tak trochu iné, keďže do vašej rodiny pribudol synček a pri stromčeku už budete štyria. Cítite to, že sa vaša domácnosť zmenila?
- Áno, je u nás ešte veselšie. Najväčší rozdiel je, samozrejme, keď príde prvé dieťa, ale, ako mi povedala jedna žena v pôrodnici, krátko predtým, než sa mi Leonko narodil - počtom detí sa láska nedelí, ale násobí. To mi prišlo hrozne krásne a naozaj je to tak a isto sa to odrazí aj na Vianociach. Príchodom Leonka je u nás ešte veselšie a tej lásky je ešte viac, až je človek niekedy prekvapený, že sa to dá stále ešte stupňovať.
Aký je Leonko?
- Je úžasný a so Zarkou sa spolu vkuse smejú. Ona sa pred ním jaší a on sa nahlas smeje. Má pol roka, ale takto spolu komunikujú od narodenia. Vidno, že sa ľúbia, a to je úžasné. Lebo deti môžete naučiť, aby sa rešpektovali, aby sa k sebe dobre správali, ale nie som si istá, či človek môže naučiť to, aby niekto niekoho ľúbil. Je úžasné, že to medzi nimi je, ja si to veľmi cením a budem im to tak pestovať a viesť ich k tomu, aby si zachovali a udržali tú lásku, lebo to je najviac. Želám si, nech aj v dospelosti majú silný vzťah a nech držia stále spolu. Základ už na to majú.
Zarka si to teda tak považuje, že je veľká štvorročná sestra?
- Ona spolu so mnou aj dojčí... Niekedy si zoberie hračku a hovorí, teraz tichúčko, lebo dojčím. Je to veľmi milé. Takže je úžasná, možno aj vďaka tomu, že sme sa tomu dosť veľa venovali, kým som bola tehotná a teraz mám pocit, že ju nemusím nič učiť, len dávať pozor, aby ho nestískala veľmi silno. Ona je taká divožienka, má strašne veľa energie, a tak musím dávať pozor na ten pretlak lásky. Ale aj keď ho niekedy silno objíma, Leonko sa len smeje a jemu nič nevadí, lebo ona môže hocičo.
A na Vianoce sa už malá asi teší tou pravou a nefalšovanou detskou radosťou...
- Áno. Teší sa, veľmi. Písali sme, respektíve kreslili, Ježiškovi list a najradšej by sme jej hneď splnili všetky túžby, no snažíme sa to udržať v takej zdravej miere, aby nedostala príliš veľa darčekov naraz. Potom si ťažšie vie nájsť silný vzťah k tým hračkám, takže chceme, aby bola aj potešená, aby to pre ňu bolo aj honosné, ale aby to všetko aj stihla vnímať a mať zo všetkého radosť.
Každé Vianoce sú určitým spôsobom výnimočné, ale u vás boli také špeciálne, keď ste manželovi oznámili, že ste tehotná a čakáte Zarku, však?
- Na to, keď som mu na Vianoce oznámila, že čakáme bábätko, sa nedá zabudnúť. Ale Leonko si tiež vybral pekný dátum - to boli Jarove 40. narodeniny, teda ďalší výnimočný deň. Takže si to, decká, celkom dobre vymysleli. My na Vianoce zachovávame už dlhoročný zvyk, že kupujeme živý stromček v črepníku, a ten potom s mojím otcom zasadíme u nich v záhrade. A takto je tam už niekoľko vianočných stromčekov, a keď sa na to pozrieme, vieme, že toto je vianočný stromček, pod ktorým sa Jaro dozvedel, že čakáme dcérku, že toto je vianočný stromček Zarkiných prvých Vianoc, atď. A teraz budeme mať vianočný stromček prvých Leonkových Vianoc... Ja mám rada, keď je stromček živý, lebo tá vôňa patrí k Vianociam a zároveň nechcem stromčeky ničiť. Preto to riešime tak a je strašne príjemné, keď sa potom dívate na záhradu a každý strom má nejaký príbeh.
O Vianociach sa zvykne hovoriť aj ako o čase stresu a nervozity, ale vy na mňa pôsobíte dojmom, že si nedáte náladu pokaziť, že sa nestresujete a nenerváčite. Alebo sa mýlim?
- Som človek z mäsa a kostí a, samozrejme, nie som stále len pokojná, aj ja bývam niekedy nervózna, ale to zase k životu patrí. Človek sa nie vždy iba usmieva... Ale patrím skôr k tým pokojnejším ľuďom a nezvyknem sa často nechať strhnúť nervozitou. A čo sa Vianoc týka, ja mám takú zásadu, že aj keby čo bolo, aj keby nebol stromček, aj keby nebola večera, hlavne nech je pohoda. Na tom mi veľmi záleží, a tak zatiaľ sme nemali nervózne Vianoce. A pokiaľ ide o nejakú nákupnú nervozitu, tomu sa snažím vyhnúť, a keď sa dá, riešiť to v predstihu. Neznášam byť v prepchatých obchodoch, a tak už v októbri som mala nejaké darčeky nakúpené. Jasné, že už bolo aj také, že som ich kupovala deň pred Štedrým večerom, ale keď sa dá, tak to riešim skôr.
Ideálne to asi bolo vtedy, keď sme boli malí. Boli to celkom iné Vianoce, keďže nemuseli sme nič riešiť, len sme si užívali tú atmosféru, nie?
- Je to tak. A moji rodičia to úžasne vymysleli, lebo keď sme boli deti, trávili sme Vianoce na chalupe, kde nebol televízor a mali sme skoro vždy zasnežené sviatky. A to bolo úplne krásne. Neverili by ste, ako bez televízora vedia byť Vianoce romantické. Možno by som to časom aj ja rada zaviedla, ale zatiaľ nám to takto vyhovuje.
Máte dve deti, pracujete, k tomu kopec ďalších povinností, ako vyzerá vaša vianočná príprava - pečenie, upratovanie, nákupy... Tajomstvom úspechu je vraj dobrá organizácia. Ako to vyzerá u vás?
- Koláče nepečiem, ale dostávam od iných, ktorí pečú a majú s tým dobré skúsenosti. Možno časom sa na to dám, keď deti budú mať apetít, ale Zarka zatiaľ nie je veľmi na sladké a Leonko nemôže, takže nemám motiváciu vypekať. Ale vždy nejaké úžasné koláčiky dostaneme. A čo sa týka upratovania, keďže mám celý rok permanentne upratané, veľké vianočné gruntovanie nerobíme... Napríklad okná umývame na jeseň, kým je dobré počasie, lebo ja som proti tomu, aby žena mrzla na okne. Ale čo sa týka jedla, u nás je to možno trochu zvláštne. Keďže sme obaja s Jarom zvyknutí na jedlá od našich mám, ktoré k Vianociam patria, tak si stále na Štedrý deň prinášame jedlo od svojich rodičov. Keďže sú deti maličké, je to pre mňa pomoc, že nemusím variť a mať zhon. A tak ja jem to, na čo som zvyknutá z domu od mojej mamy a Jaro od jeho mamy. On nemá rád rybu, takže je rezeň s ryžou, šošovicovú polievku a ja jem rybaciu polievku, kapra a zemiakový šalát máme obaja, ale každý je iný. Kapustnicu si robíme my a vždy sa „hádame", kto ju uvarí, lebo ju chceme variť obaja. Takže niekedy sa možno stane, že aj kapustnice budeme mať dve.
Ako vyzerá tá vaša pravá vianočná pohoda?
- Ono je to na Štedrý deň už od samého rána. Ja si myslím, že tá atmosféra sa cez Vianoce nedá umelo vytvoriť. Keď sa človek len snaží a pritom mu to nie je blízke, nevytvára príjemnú domácu atmosféru aj bežne, tak sa ťažšie vytvára pohoda práve v ten jeden deň. Vianoce sú niečo slávnostné, majú takú mágiu, ktorú si udržiavame s Jarom od detstva. Vďaka našim rodičom sme obaja zažili, že tie Vianoce bývali krásne. Aj pre mňa je to stále zážitok, keď sa stromček zdobí, keď chystáme betlehem a vyberáme figúrky, balíme darčeky... To všetko dohromady umocňuje zážitok Štedrého dňa. Úžasné bolo, keď Zarka prvýkrát vnímala Vianoce, mala rok a štyri mesiace a my sme boli z nej hotoví, až sa nám chcelo plakať od dojatia, aká bola nadšená zo stromčeka a teraz sa teším, ako to Leonko zažije. Vidieť tú detskú radosť, to je najviac.
Vianoce a blížiaci sa koniec roka je aj čas, kedy zvykneme bilancovať. A tento rok bol u vás plný nádherných udalostí - narodil sa vám synček, darilo sa vám v práci... Niektoré herečky to nezažijú za oveľa dlhšie obdobie. Ste dieťaťom šťasteny alebo si stanovujete takéto ciele a idete za nimi?
- Ja sa tak snažím prijímať to, čo mi život prinesie. Myslím si, že za týmto sa nedá ísť nejako cielene. Lebo aj keď sa za tým človek premyslene ženie, nie je to vždy celkom v našich rukách, či sa nám to podarí. Takže neviem, či je to vec šťastia. Každý má svoj osud, samozrejme, nič nie je čierne alebo biele, každá strana má svoj rub aj líc... Ja nechcem nič zakríknuť, ale máme sa veľmi dobre a som vďačná, že tento rok bol taký a snažím sa mať skromné myslenie. Pre mňa je z toho celého najviac naša rodina a narodenie Leonka. Samozrejme, teším sa aj z tých pracovných záležitostí, z Búrlivého vína i z filmu Kandidát a asi najmä z ceny OTO, ktorá ma veľmi prekvapila a potešila. Je to úžasné a nesmierne motivujúce, človek dostáva aj takú satisfakciu za kopec roboty a driny. Ja si to cením a som rada, že som to mohla zažiť.
Keď ste ako dievčatko snívali o budúcnosti, videli ste ju takto nejako? Ako úspešná herečka, manželka veľkého sympaťáka, mama dvoch detí... Alebo boli tie sny celkom iné?
- Keď som bola malá, tak som chcela byť speváčka, hoci som od 10 rokov začala nakrúcať, ale herectvo som považovala skôr za koníček. A chcela som mať dve deti, chlapca a dievčatko. To boli detské, ale krásne predstavy. Časom sa niektoré z nich zmenili a napríklad som bola presvedčená, že sa nikdy nevydám. Že to skrátka nechcem, táto predstava mi naháňala hrôzu. Mala som pocit, že keď človek má na to papier, tak to už nie je ono. Ale Jaro všetko zmenil. A dnes som šťastná, že som prekonala tieto myšlienky a že som si Jara zobrala, pretože som ani netušila, že svadba môže byť takým silným zážitkom - akoby bola požehnaním toho vzťahu. Mám pocit, že tým postúpil do ďalšieho levelu. Ukázalo sa mi, že je dobré snívať, ale je dôležité sa toho až tak úzkostlivo nedržať, lebo život nám možno prinesie ešte niečo lepšie. Keď sa osudu zbytočne bránime, tak si tým iba škodíme a môžeme sa o niečo pripraviť.
A na prelome rokov si teda budete želať, aby to krásne zotrvalo? Alebo aké želanie vyslovíte?
- Ja predovšetkým ďakujem za to, čo bolo a je, za ten rok. A to ďakujem, keď je úprimne vyslovené a máte ho úplne v srdci, je tá najsilnejšia modlitba. Snažím sa viac ďakovať, než prosiť a potom sa len čudujem, čo všetko krásne mi prichádza do života.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
