Tváriť sa aspoň chvíľu vážne je v prípade tohto muzikanta takmer nemožné. Hoci zajtra oslávi 65 rokov, šarmu má na rozdávanie a ako vraví, najlepším receptom na mladosť je z ničoho si zbytočne nerobiť ťažkú hlavu. Večný mladík Paľo Hammel v mladosti vykladal susedom uhlie, „prespal“ svoju smrť, má jasne zadefinovaný názor na zlatokopky a zastáva názor, že obal je na žene dôležitejší ako vnútro.
Hoci sa vekovo radí medzi dôchodcov, vonkoncom na to nevyzerá.
„Žiaľ, detstvo už bolo v mojom prípade naozaj veľmi dávno. Možno som vtedy mal v sebe kus starca a teraz sa zase trošku mením na malého chlapca. Určite to však nerobím vedome. Teším sa skrátka z rozmanitých hovadín, a to ma udržiava pri dobrej nálade. Či som však práve ako malý chlapec, to neviem. Skôr si myslím, že je to o tom nerobiť si zo všetkého príliš ťažkú hlavu. A snažím sa k samému sebe skôr pristupovať pozitívne. Keď ráno vstanem, s úsmevom sa na seba dívam v zrkadle a potom to už ide,“ prezradil nám recept na večnú mladosť sympatický umelec.
Keď si však zaspomína na roky detstva, priznáva, že to občas môže pôsobiť ako z knihy Čenkovej deti.
„Narodil som sa v prvej polovici minulého storočia, keď ešte paneláky ani neboli... Len veľké domy, ktoré mali dvory so smeťovými kýblami a s prašiakom na koberce. Na jednom zo susedných dvorov zase bola lipa, po ktorej sme lozili a hneď vedľa školský dvor... Skôr si z toho obdobia bohužiaľ pamätám iné veci. Bývali sme veľmi blízko Apolky (továreň - pozn. red.). A pri oslobodzovaní Bratislavy, keď Nemci utekali, bola bombardovaná. Takže s mojím starším bratom rodičia utekali do pivnice, až kým ich neevakuovali. A v tejto štvrti ešte aj o pár rokov, keď som bol asi šesťročný fagan, bolo na Továrenskej ulici stále zbúranisko. Celé to bolo také riadne divoké. Nechcem však samozrejme zase povedať, že som nejaké vojnové dieťa. Narodil som sa tesne potom a do školy som napríklad chodil ešte aj doobeda, aj poobede. A bolo nás v jednej triede štyridsať, čo je dnes nemysliteľné. Aj v sobotu som chodil do školy a dnes majú tí mladí stále len voľno. Samé prázdniny. Raz také, inokedy iné, no kedy sa učia? Asi nikdy, však to tak aj vyzerá.“
Vykladal uhlie, zbieral lipu
Uznáva tiež, že bol riadne beťárisko.
„No živý som bol. Veď mŕtvy som nebol... Avšak tým, že som bol veľmi vyťažený, som nemal až tak veľa času na huncútstva. Chodil som do hudobnej školy trikrát týždenne. A vďaka tomu, že bol otec huslistom v Národnom divadle, ma učil už aj predtým. Takže už na základnej škole som mal kapelku a normálne sme hrávali. Moje záujmy teda boli iné, ako u ostatných chalanov v mojom veku. Aj keď som samozrejme hral aj futbal a korčuľoval sa na prírodnom klzisku, ktoré sme si sami spravili.“
Na prvú gitaru si zarobil celkom sám.
„Bola to veľmi jednoduchá zárobková činnosť. V celom našom dome sa kúrilo uhlím. Keď ho nákladné auto doviezlo a bolo to treba ostatým nájomníkom pozhadzovať, bol som k dispozícii. Za to som dostal napríklad pätnásť korún a už to išlo. Alebo sme s kamarátmi zbierali lipový kvet, ktorý sme mali na dvore... Aj päť korún bolo dobrých. Takže asi tak. Pôsobí to teraz síce ako Čenkovej deti, lenže presne tak to bolo.“
Ako právnik by na baby tak nepôsobil
Vždy však mal dobré známky a vyznamenaný bol ešte aj na maturite. Patrí k svetlým výnimkám muzikantov, ktorí skončili vysokú školu. Je totiž vyštudovaným právnikom.
Ako právnik by však zrejme nebol ani zďaleka takým veľkým magnetom na ženské pohlavie, ako je to teraz. Na jeho šťastie už v puberte zistil, že na ženy nič lepšie nezaberá, ako keď chlapec hrá na gitare.
„Na husle som totiž nikoho nenabalil. Darmo som mal trinásť rokov, keď som hral na husle, žiadne dievča sa na mňa ani nepozrelo. No keď som vzal gitaru, už to išlo. Už som bol na dvore macher.“
Keď dnes mladým kolegom z hudobnej branže rozpráva, akými spôsobmi sa kedysi dostávali k aparatúre, znie im to neuveriteľne.
„Oni vojdú do obchodu a kúpia si, čo len chcú. My sme museli zápasiť o každý kus aparatúry. V zubnej paste sme pašovali šilingy, aby sme si mohli vo Viedni kúpiť mikrofón. A keď sme mali elektrickú gitaru, boli sme normálne podozriví.“
Priznáva, že ide po kráse
Lásku považuje vo všeobecnosti vo svojom živote za mimoriadne dôležitú.
„Človek skrátka musí byť stále zamilovaný. To je základ všetkého. No láska pritom nemusí byť nevyhnutne len k žene. Napríklad aj k horám, vlasti, rodisku... Je to všeobjímajúci pojem.“
Na otázku, aká žena ho zaručene nenechá chladným, nám pred časom odpovedal pomerne jednoznačne: „Asi by teraz zo mňa mala prehovoriť nejaká skúsenosť. Takže jasné, že sa mi páčia prsnaté blondíny. Pamelu Anderson mám úplne najradšej. Lebo je aspoň inteligentná. Ale nie. Ako estét, aspoň si teda myslím, že ním som, mám samozrejme rád krásne ženské telo. Ženská postava, to je niečo obdivuhodné. Samozrejme, aj vnútro, ktoré je trošku odlišné od nášho. Podstatné je, aby muž svoju polovičku chápal. Najmä, keď to prejde do nejakého spolužitia a vôbec nemusí byť manželské. Najhlavnejšia je tolerancia. Akceptovať partnera takého, aký je a potom sa spolužitie môže vydariť. Žeby som však teraz povedal, že sa mi páčia modré oči, no neviem. Mohol by som povedať, že nie je dôležitý obal, ale vnútro, no to by bola riadna blbosť. Žena musí byť pekná, lebo človek sa inak k vnútru nedostane. To ocení až neskôr.“
Zlatokopkám rozumie
Maximálne tolerantný je napríklad aj k takzvaným zlatokopkám.
„Vezmime si to takto. Nejaká dievčina, o ktorej sa hovorí, že je zlatokopka a je niečím vizuálne výnimočnejšia ako druhé, si predsa logicky hľadá partnerov, ktorí sú známejší a solventnejší. Nepôjde hádam tuto na ulici niekoho si hľadať, keď skrátka dobre vyzerá? Asi to tak má byť. A hoci sa hovorí, že medzi umelcami je promiskuita, no čo myslíte, že v bežnej fabrike nie je? Len sa o tom nevie. Možno sú tam väčšie žúrky a viac sexu, ako máme my všetci dokopy.“
Okrem pekných žien má však umelec aj množstvo iných koníčkov. Maľuje, je zručný i v ručných prácach a jeho výšivky vraj v mladosti nemali páru.
„Krížikové stehy som ovládal úplne dokonale. Panamu som dokonca mal krásnu aj zo zadnej strany, a to už je veru čo povedať. Žiadne motanice by ste tam nenašli. Aj gombíky si viem sám prišiť. A dokonca, keď treba, si v pohode ožehlím aj košeľu.“
Ak by však Pavol Hammel 28. júla 1976 ráno nezaspal, dožil by sa sotva 28 rokov. Unikol pred takmer istou smrťou, keď po spoločensky prebdenej noci v Prahe zmeškal dopoludňajší let do Bratislavy. Ocitol sa tak na listine pasažierov leteckej tragédie na bratislavských Zlatých pieskoch, ktorá si vyžiadala 76 obetí.
Našťastie, „prespal“ vlastnú smrť a svojich fanúšikov ďalšie desaťročia teší množstvom jedinečných hitov, z ktorých jeho priaznivci favorizujú napríklad Medulienku, Učiteľka tanca, ZRPŠ, Kamalásky či Pieseň pre Roxanu z muzikálu Cyrano z predmestia.
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
