Na vojne napríklad vymyslel slovník povelov plný neslušných slov a po nej sa hral na príslušníka americkej armády.
Z času na čas však bývalo aj tomuto fenomenálnemu umelcovi, ktorý nás navždy opustil pred trinástimi rokmi, clivo. Sťažoval sa hlavne na dobu, ktorá mení ľudí k horšiemu.
„Je mi smutno za mamičkou, oteckom a niektorými kamarátmi. Občas je mi smutno a občas to ľutujem. Hlavne to, že, bohužiaľ, už sú to len bývalí kamaráti. Ich priateľstvo sa totiž rokmi zmenilo na akúsi hrubosť. Predtým mi hovorili Jirko a teraz na mňa s predstieranou mužnosťou pokrikujú: „Čo robíš, vole? Podivne tak maskujú rozpaky z toho, že ma videli na plátne či v televízii,“ posťažoval sa v roku 1993 v rozhovore pre Květy na to, že ho popularita pripravila o priazeň mnohých blízkych.
Často preto hovorieval: „Herec sa chtiac-nechtiac stáva stredobodom pozornosti i tam, kde sa to nehodí... A tak sa sťahuje do seba. Ľudia sa okolo mňa nesprávajú prirodzene, začnú tiež hrať, pretvarujú sa. A tak je človek v kruhu a musí si hľadať cestu von. Nerád preto chodím medzi množstvo ľudí, ale, samozrejme, nemôžem a nechcem žiť v izolácii. Potrebujem spoločnosť, potrebujem dobíjať vnútorné dynamo.“
Pôvodne chcel byť lekárom
Ako mladý sníval o tom, že sa stane lekárom.
„Toto povolanie by ma bavilo a určite i napĺňalo. Avšak raz som si to odvážil a zistil, že to znamená dokopy štrnásť kíl učenia. To ma odradilo. Lenže vidíte, vo svojom živote som sa naučil oveľa viac textov, oveľa viac kilogramov kníh. Keby mi to tak niekto mohol vtedy dať na kopu, bolo by o jedného lekára viac.“
Ako americký vojak rozdával mlieko i opustené statky
Clivota, ľútosť a melanchólia však nepatrili k náladám, ktorým by podliehal nejako často. Práve naopak, väčšinou bol vysmiaty od ucha k uchu. Začalo to už na vojne.
„Raz ma veliteľ izby určil, aby som velil a ja som vymyslel úplne nový slovník povelov neslušných slov...“ priznal predstaviteľ majstra Kroupu z nestarnúceho filmu Marečku, podejte mi pero, Evžena Humla z Chalupárov či múdreho kúzelníka Viga z Arabely.
A na rováši toho mal pomerne dosť. Raz mu niekto z uniformy strhol z výložky AUS áčko.
„Zatiaľ čo ostatných alkohol skolil, mne nasadil krídla dobrodinca. Vydal som sa do mesta, zavítal som do školy a deťom dal prednášku o význame vzdelania. Potom som na ulici zbadal muža, ktorý prideľoval do bandasiek mlieko zo suda. Zdalo sa mi, že je pomalý a nespravodlivý, tak som vzal všetko do svojich rúk. Na každé dieťa v rodine som pridal pol litra. A svoju inšpekčnú cestu som ukončil na námestí a prehovoril som k davu o potrebe demokracie.“
Dokonca i starosta ho vraj sledoval z okna, až za ním prišli kolegovia, nech ho zatkne, pretože sa dozvedeli, že medzitým ešte rozdal niekoľko opustených statkov náhodným záujemcom. Starosta ho však zatknúť odmietol a prehlásil, že od čias Jana Husa u nich ešte toľko srandy nebolo.
Posilňoval s činkami
Aby sa Jiří Sovák udržiaval v kondícii, neustále niečo majstroval na svojej chate, no okrem toho aj aktívne športoval.
„Proti únave mi každý deň pomáha sada cvikov so 16-kilovou činkou. A chôdza. Každý mesiac prejdem aspoň sedemdesiat kilometrov.“
Niesol však so sebou aj jedno ťažké bremeno. Nenávidel sa s vlastným synom, hercom Jiřím Schmitzerom, ktorý mu neprišiel ani na pohreb. Ten mu totiž nemohol odpustiť, že odišiel od jeho mamy.
Ich vzťahy sa ešte viac skomplikovali, keď Schmitzer v roku 1976 spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel chodec. Odsúdili ho na tri roky a Sovák sa ho v podstate zriekol.
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
