Zdena Gruberová, známa z mnohých televíznych inscenácií a filmov, ako napríklad Kapitán Dabač, Drevená dedina, Smrť prichádza v daždi či Červené víno, žiarila na javisku Slovenského národného divadla (SND) neuveriteľných štyridsaťpäť rokov. Po smrti jediného syna Tomáša sa však stiahla do ústrania a žiaľ z obrovskej straty sa jej ani po rokoch nepodarilo prekonať.
Talentovaný chlapec prišiel o život pred rokmi vo veku 23 rokov. Žiaľ, mal problémy s drogami, ktoré si vyžiadali svoju daň. Pre herečku, ktorá ho porodila ako 34-ročná, bol všetkým.
„Keď mi zomreli rodičia, zomreli mi sestry, to všetko prebolí, ale dieťa, to nemôže. Pretože to je kus mňa. To je proti prírode, aby zomrel niekto, kto je ešte taký mladý,“ vyznala sa so slzami v očiach v dokumente pre Slovenskú televíziu z roku 1998.
„Niekedy som medzi ľuďmi a som sama viac, ako keď som sama. Doma totiž nikdy nie som sama, ja som tu vždy s ním. Ja som sa nasťahovala do jeho izby a on pre mňa žije a žije vlastne stále so mnou. Koľkokrát sa rozprávame, alebo ráno chodím potichu, lebo myslím, že ho zobudím...“
Antidepresíva odmietla, oporu našla v knihách
V súčasnosti túto nezabudnuteľnú herečku navyše trápia osteoporóza a bolesti v chrbte. Výrazne schudla a v spoločnosti sa neukazuje.
„Keď človek nemá nič, keď stratíš vieru v hocičo, v život, v ľudí, tak je človek strašne stratený. Mne pomáhajú aspoň knihy. Čítam, čítam a čítam. A hudba. Vážna aj operná...“
Antidepresíva umelkyňa rázne odmietla. Údajne jej stačilo, keď v nemocnici videla ľudí pripomínajúcich stroje.
„Povedala som, toto nie je choroba, ktorá sa dá vyliečiť práškami, ja musím prežívať bez toho. Knihy mi pomáhajú, lebo aj lekári mi povedali, že človek sa musí odpútať od tej myšlienky, lebo utkvelá myšlienka, stále tá istá, robí také neplechy v mozgu, že človek potom ostáva trvalým pacientom na psychiatrii.“
S časovým odstupom sa približne pred piatimi rokmi objavila na televíznej obrazovke v niekoľkých zábavných reláciách. Našla dokonca silu zavtipkovať si na svoj účet.
„No neviem, mám pocit, že sa podobám na Vilmu Jamnickú, ale ona bola o dvadsať rokov staršia.“
45 rokov v SND
Hoci nikdy nepatrila k umelkyniam, ktoré by si užívali bohémsky život, rokmi dospela k výraznej životnej múdrosti.
„Roky veľmi rýchlo utekajú a krása, nádherné šaty, drahé kožuchy, kabáty, ktoré visia v skrini, zožltnú. Život nie je o lesku a sláve. Ja už nepotrebujem byť svetová, čo ma je dnes po sláve. Mám muža, s ktorým žijem celý život, a som spokojná... V Slovenskom národnom divadle som bola 45 rokov, pre odchod som sa rozhodla dobrovoľne. Celé tie dlhé roky som hrávala osudy iných žien a zrazu som mala pocit, že by som potrebovala byť konečne sama sebou. Odchody nebývajú ľahké, ale život je aj o inom, nielen o divadle.“
Jej osud bol však s divadlom spojený v podstate odmalička. Herectvo mala v rodine, jej otec hral v ľudovom divadle v Šenkviciach a často ju brával na divadelné predstavenia. Žiaľ, zomrel veľmi skoro.
„Mala som dve sestry a brata, čiže štyri deti a mama mala dosť starostí. Bola veľmi prísna, musím podotknúť. Ale musela byť, inak by sme jej prerástli cez hlavu. Napriek tomu, že mala veľké finančné problémy, všetci sme študovali. Ja som z tradície išla na obchodnú akadémiu,“ vyznala sa pred rokmi a zdôraznila, že jej budúcnosť ovplyvnila triedna profesorka, ktorá s nimi nacvičovala recitačné programy.
„A táto milá zlatá pani profesorka raz zavolala do školy pána Dibarboru, lebo bola presvedčená, že by som mala byť herečka. Ja som o tom ani nesnívala, lebo keď som videla herečky na obrázkoch, to boli také krásne ženy a ja som nebola ani krásna, ani... Celé som to vnímala ako hlúposť.“
Vďačná Pántikovi
Herecká legenda František Dibarbora však naozaj prišiel.
„Dorecitovala som, a tak si to pamätám, zostalo ticho a on vytiahol taký papierik a pýta sa: Ako sa voláte, slečna? Vtedy mi prvý a poslednýkrát povedal slečna, lebo potom, keď ma už učil, mi vždy povedal Hej malá, no poď, ukáž čo vieš.“
Trval na tom, aby skúsila prijímacie skúšky, medzitým ju objavil na súťaži aj Július Pántik a iná cesta, ako umenie, už nebola.
„Tým svojím neopakovateľným spôsobom ma normálne pritlačil a húdol, že musím ísť za herečku. Tak sa mi ruky triasli, že som na schodoch rozbila aj krásnu krištáľovú misu, čo som vyhrala. Nadobudla som pocit, že Bože môj, keď ja nepôjdem do toho divadla, tak hádam celá slovenská kultúra vyjde navnivoč.“
Vyštudovala odborný dramatický kurz pri konzervatóriu.
„Po dvoch rokoch ma nahovárali, nech idem na VŠMU, čo sa vtedy otvárala, ale pán Pántik mi povedal - vylúčená vec, nijaká škola ti nedá to, čo ti dá prax. Dodnes som mu vďačná, že mi to povedal a že som ho poslúchla, pretože už ako 22-ročná som hrala Shakespearovu Júliu.“
Štastie v práci
Chvíľku potom pôsobila v Armádnom divadle a následne sa stala členkou Slovenského národného divadla.
„Mám na to veľmi pekné spomienky. Aj herecké, aj ľudské. Dnes viem ešte viac oceniť, že som sa ta dostala v tej najkrajšej divadelnej ére a pri najväčších hereckých osobnostiach. Že som sa mala od koho učiť herectvu i disciplíne. Môj prvý a dlhoročný partner bol Karol Machata, neskôr Števo Kvietik, Leopold Haverl, Ivan Mistrík... Mala som v živote veľa šťastia, pretože poznám veľmi veľa talentovaných hercov, ktorí to šťastie nemali. Jednak že neprišli v pravý čas... Ja som začala mladými postavami a tie potom, ani neviem ako, akoby starli so mnou, že som sa rokmi prehrávala medzi staršie postavy, medzi charakterové roly, matky...“
Stvárňovala aj zložité postavy, vytvárala vážne i komické charaktery meštiačok, kmotier a výrazné dedinské ženy v slovenskej a českej klasike. Svoje charakterové javiskové herectvo preniesla aj do televíznych inscenácií, kde vytvorila mnoho príbuzných postáv.
„Televízia je moja po divadle druhá láska. Keď som neskúšala v divadle, vždy som robila v televízii, nikdy som nemala hluché miesta. Stále som mala pocit, že som potrebná a že pracujem. A bol tu aj rozhlas. Je úžasné, že v televízii predsa len po tom hercovi niečo zostane.“
Zuzana Kronerová, ktorá priateľstvo so Zdenou Gruberovou zdedila po rodičoch, otvárala v utorok v priestoroch SND výstavu fotografií, zachytávajúcich pôsobenie Zdeny Gruberovej na javisku, vo filme a v televízii.
„Má dušu mladého dievčaťa, má úžasný zmysel pre humor, pre sebairóniu. Napriek tomu, že je to veľká herečka, tak je veľmi skromná ako všetci naozaj veľkí ľudia, stále udržiavame kontakt,“ povedala Kronerová pre TASR.
Zaspomínala si aj na výnimočný hlas Zdeny Gruberovej a jej pôsobenie v rozhlase. „Rozprávky vedela rozprávať tak ako nikto, skrátka veľká, veľká, veľká herečka, zostala mojím vzorom. Je to krásny človek.“
Za umeleckú tvorbu získala Zdena Gruberová titul Zaslúžilá umelkyňa (1968) i ocenenie Zlatý krokodíl (1982). Za celoživotné dielo v oblasti činohry v roku 1999 jej udelili Výročnú cenu Literárneho fondu v oblasti divadelnej tvorby. Na Festivale rozhlasových rozprávok Zázračný oriešok v Piešťanoch v roku 2002 ju porota odmenila Cenou mesta Piešťany za najlepší ženský výkon v kategórii klasická rozprávka.
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
