Nie je presne známe, kedy človeka napadlo spojiť múku s medom, ale určite to bolo veľmi dávno. Výsledkom bolo vláčne, formovateľné cesto, z ktorého mohol v hlinenej nádobe upiecť sladký pagáč, a ten ani po dlhšom skladovaní nestrácal na akosti a chuti. V začiatkoch asi tieto “výrobky“ mali len primitívnu podobu, skromnú akosť a chuť. Staré národy, hlavne Slovania považovali med za stravu bohov a preto pri obetných slávnostiach ich obdarúvali aj medovým pečivom, ktoré bolo ako obeta vhodnejšia, ako samostatný med, alebo medovina. Antickí Gréci zase mali zaužívané, že na každú slávnejšiu príležitosť pripravili pečivo z medu a dali mu nejakú podobu. Čiže tu by sa mohli začať hľadať počiatky tohto umenia.
Začiatky
Zdokonalená výroba pečiva z ražnej múky, medu a korenín sa postupne rozvinula v samostatné remeslo. Prvýkrát sa o tomto remesle dozvedáme v písomnostiach nemeckého mesta Norimberg. Bolo to v XVI. storočí. Odtiaľ sa cez Linec a Viedeň dostala zručnosť majstrov aj do Bratislavy, kde podľa už vypracovaných stanov sa prvýkrát v roku 1619 na území vtedajšieho Uhorska združili medovnikári do cechu. Ale výroba medovníkov na našom území je určite staršieho dáta. Dôkazom toho je dokument v mestskom archíve z konca XIV. storočia, v žalobe voči nepoctivému obchodníkovi, ktorý predával aj medovníky.
Tvary
V niektorých regiónoch sa cesto vtláčalo do formy, ktorá sa vyrábala z hruškového dreva a pri výrobe bolo treba použiť značnú silu. Preto pečenie medovníkov bola výlučne mužská záležitosť. Koncom XIX. storočia výroba medovníkov z drevených foriem zanikla. Príčinou bol začiatok priemyselnej výroby cukru na čo medovnikári reagovali tým, že med začali postupne nahrádzať cukrovým sirupom a namiesto namáhavého vtláčania cesta a jeho vyberania z foriem, motívy vykrajovali plechovými formičkami.
Vedeli ste?
Medovník a perník – dva známe názvy ešte známejšieho pečiva. Je to skutočne jeden druh pečiva? Čo sa vlastne zvykne na Slovensku piecť na Vianoce?
Pôvod slova medovník je nám na prvý pohľad jasný. Ide o pečivo, ktoré obsahuje med. Názov “perník” sa k nám dostal pravdepodobne z češtiny. Je odvodený od slova “pepř” (čierne korenie). Táto korenina bola súčasťou pôvodnej receptúry “peperníku/peprníku”, čiže dnešného perníku. Výroba tohto pečiva sa rokmi upravovala, až sa dospelo k dnešnému zloženiu cesta. To sa, samozrejme, líši podľa regiónov a tradície. V zásade však môžeme povedať, že správny perník obsahuje zmes múky, mlieka, vajec, karamelizovaného cukru a medu. Nevyhnutnou súčasťou receptúry sú rôzne koreniny – hlavne zázvor a škorica, výnimočne aj klinček, kardamóm, muškátový oriešok, aníz či levanduľa.
Ale, aký je teda rozdiel medzi perníkom a medovníkom, keď obidva obsahujú med? Pôvodný medovník je úplne iné pečivo, ako si niektorí obyvatelia Slovenska myslia. Medovník je v zásade medové cesto zväčša v tvare tortového korpusu, ktoré je plnené medovým krémom a na povrchu je bohato posypané vlašskými orechmi.
Z uvedeného vyplýva, že perník a medovník/medový koláč sú dve úplne rozdielne pekárenské výrobky. Perníky sú tvrdšie, je v nich dôležitá prítomnosť korenín a sú trvanlivejšie. Medovník/medový koláč je mäkkší a plnený. Z historického hľadiska sa perník začal vyrábať oveľa neskôr – až po vynájdení výroby cukru. Zdobil sa cukrovou polevou, ktorá sa farbila prírodnými farbivami – šťavou z cvikly, mrkvy, žĺtkom a pod. Medové koláče sú omnoho staršie, piekli ich napríklad už starí Slovania. Receptúry sa samozrejme líšili od dnešných, no podstata (med+múka) zostáva zachovaná. Nech už svoje výtvory budete volať akokoľvek, podstatnejšia než názov je ich chuť a kvalita surovín.
Zdroj: wikipedia
Autor: Peter Ország
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
