Zakladateľka a stála pracovníčka Senior domu v Košiciach, pani Oľga Rodziňáková (80) je stále činorodá. Do noci vymýšľa aktivity pre dôchodcov, stretáva sa s bývalými študentmi a beháva minimaratón. Jej snom je presadiť spievajúce centrum mesta a pomôcť pri zriadení skanzenu v rodnej obci.
KOŠICE. Začínala ako hutná inžinierka. „Bola som prvou hutnou inžinierkou na Slovensku.“ Celý život učila na Vysokej škole technickej a po odchode do dôchodku cítila, že stále niečo potrebuje robiť.
„Nechceli sme ostarnúť, tak ako sa vtedy starlo, tak sme založili Senior dom, ktorý sa už desať rokov pekne rozvíja. Nie sme klub dôchodcov. U nás sa ľudia voľne stretávajú a žijú tým, čo majú radi. Som jedna z prvých seniorov, ktorí začali pracovať na počítači.“
Ponúkajú aj kurzy angličtiny, nemčiny, šach, paličkovanie aj čipkovanie. „Ale tieto ručné práce by som ja nedokázala robiť. Na to treba pokoj a ja som príliš akčná.“
Na maratón sa musí prinútiť
Organizáciou Senior domu žije celé dni. „Denne som na počítači tiež tak 3 – 4 hodiny, väčšinou v noci do druhej, keď pripravujem seniorské aktivity a čítam si. Medzi pol druhou a druhou chodím spať. A o pol ôsmej vstávam. Mne to stačí.“
Cez deň si už svoju pozornosť vyžaduje domáci miláčik, rodézsky ridžbeg. „Psík je základ môjho zdravia. S ním treba byť denne vonku 3 – 4 hodiny. Psík sa volá Simba, podľa rozprávky o kráľovi levov.“
Časom nezanevrela ani na pravidelný beh košického minimaratónu. Vraví, že to už nie je nič príjemné ani jednoduché.
„Ale ešte sa nestalo, že by som nezvíťazila sama nad sebou. Treba sa na to duševne prichystať a prinútiť sa. Robím to kvôli zdraviu a dobrej kondícii. V zime aj lyžujem.“
Okrem toho má rada aj iné druhy športu. „Ak sa teraz ocitnem v telocvični a zacítim krásny zápach potu zmiešaného s prachom, z očí mi vyhŕknu slzy z nostalgie.“
Pani Rodziňáková jazdí už vyše 50 rokov a za ten čas nemala vážnu dopravnú nehodu. Jej obľúbeným relaxom sú aj návštevy kina.
„Pre mňa nie je problémom večerami aj samej chodiť do kina, keď ide dobrý film alebo ísť na koncerty. Veľmi si dávam pozor, aby som nestrácala čas zbytočným pozeraním televízora.“
Tvrdí, že ani smrti sa nebojí. „Keď som bola mladšia, bála som sa jej, ale čím som k nej bližšie, tým menej sa bojím. Kedysi som sa bála o deti a ich životy. Ale teraz už nie som taká potrebná. Deti si žijú svoje životy aj bezo mňa. Verím, že keď som si dokázala zorganizovať svoj život, dokážem si zorganizovať aj smrť a žiadne nezmyselné zákony mi v tom nezabránia.“
Chce rozospievať Košice
Pani Rodziňáková ma troch synov, jednu dcéru a 8 vnúčat.
„Tak ako iné staré mamy ma napĺňa moja rodina a hrdosť na deti a vnúčatá.“
Okrem rodiny sa stretáva aj so svojimi bývalými študentmi a spolužiakmi z vysokej školy. Jej obľúbeným relaxom sú aj návštevy kina. No hlavne plánovanie toho, čo by sa ešte malo urobiť.
„Som z malej dediny pri Rimavskej Sobote, z Konrádoviec. Po robotníkoch z čadičových lomov tam ostali staré typické kolónie. Aspoň jednu z nich by sme chceli zachrániť a urobiť z nej skanzen.“
Presadzuje sa aj za seniorské tútorstvo. „Aby učitelia na dôchodku zadarmo doučovali nadané deti zo sociálne slabších rodín. Nebol problem nájsť takých učiteľov, ale také deti. Tento boj sme nateraz nevzdali a pokúšame sa o to inou cestou.”
Láka ju aj myšlienka zorganizovať spievajúce Košice. „V meste na masových akciách by sa rozdávali ľuďom texty piesní, ktoré súbory spievajú na pódiu, aby mohli spievať s nimi. Mám veľmi rada hromadné akcie v meste, napríklad Silvester na Hlavnej, to si viem veľmi užiť. Bol by to úžasný pocit, keby si tak všetci spolu mohli zaspievať.”
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.