Sedemnásty november je suverénne jediný z asi pätnástich červených sviatkov, okolo resp. v rámci ktorého sa nadáva na pomery, bedáka, lamentuje, sťažuje, v kuse kľaje a deklaruje všeobecné zhnusenie. To je taký gýč, že popri ňom je aj Kulichov Svätopluk výtvarné umenie.
Prečo nepočuť tryzny, žalmy, že ako zle žijeme, a zádušné omše, že ako sa kradne, napr. na 1. mája? Azda boľševik, čí je to sviatok, kradol menej? (Viac kradol relatívne, samozrejme - teraz je rádovo viac verejného majetku a teda aj príležitostí). A kto iný než boľševik je kľúčovou príčinou, že stále žijeme horšie než v Rakúsku, z ktorého sa pred r. 1948 do bývalej ČSR utekalo za lepším životom? (Tomu sa hovorí životný omyl.) Alebo, prečo nepočuť náreky na 1. septembra, keď už je tá ústava deravá - povedal by Winnetou - ako ústa starej squaw?
Niežeby Slovensko 2013 nebolo tehotné zlami, skrivodlivosťami a nefunkčnosťami, ktoré si zaslúžila tepať dnes a denne. Je, čoby nie. Zmena režimu z diktatúry na demokraciu tie zlá isto nestvorila, ale zviditeľnila (sloboda prejavu!) a zvýraznila. Áno, občas až do obludných rozmerov. Je čo kritizovať a naprávať, čo by nie, tristo šesťdesiat štyri dní do roka. Akurát a práve na Deň slobody a demokracie patria akcenty úplne inam.
Zalamentujme si trochu aj my. Všetci tí skvelí intelektuáli, ktorí sa zadúšajú rozčarovaním, že ako sa odkaz novembra nenaplnil (???), a ako je všetko v zadku, patria na jednu hromadu s krčmovými nostalgikmi. Sú nerozoznateľní od tých, čo sa babraním v negatívach navzájom ubezpečujú o väčšinou zamlčanej (lebo sa hanbia to naplno vysloviť) pointe: Za komunistov bolo veru (sa mali) lepšie. Všetci, čo takto vyplakávajú, patria do tejto kategórie.
Nad rámec poznámky, že nespokojnosť s prítomnosťou a skrášľovanie minulosti je axiómou ľudskej prirodzenosti, si položme otázku: Ktorej generácii a kedy sa na tomto území, nazývanom Slovenská republika, darilo lepšie než našim naštvaným výsostiam? Zdravotníctvo je v kolapse, počujeme všade. A ktoráže generácia, v ktorom zriadení mala očakávaný vek dožitia 76 rokov, aký „hrozí" nám?
Pred prvou vojnou (ktorej centenárium o chvíľu oslávime) bol priemerný vek tak okolo 50. Keď boľševik končil, tak dačo pod 70... . Bol azda lepší svet našich rodičov a prarodičov, ktorí prežili (teda kto ako) dve najkrvavejšie vojny a dve najodpornejšie totality raz v strachu, že skončia v nacistickom lágri, a inokedy, že v komunistickom? Juniori z generácie Y sú nešťastní, ak ich každý deň nezavalí nejaké šťastie (prinajhoršom v tekutej či chemickej forme). Ich (naši) otcovia a dedovia boli šťastní každý deň, keď ich nepostihlo nešťastie.
Ani 17. november nezakryje zlá a nedokonalosti tejto spoločnosti. Zodpovedný je však predovšetkým za to dobré, ktorého je viac než kedykoľvek bolo. A v tomto duchu sa musí aj pripomínať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
