Mám pocit, že sú elegantné za každých okolností, že všetky, aj tie nepríjemné situácie zvládnu so šarmom a noblesou. No možno sa ony vlastne ani do žiadnych hlúpych situácií ani nedostanú.
O tom ale ja môžem len snívať. Niekedy som fakt horúcou kandidátkou na titul Kráľovná trapasov.
Začalo sa to už v detstve. Bol Silvester, niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. U nás v izbe sa zišlo zopár príbuzných, v telke frčala parádna silvestrovská estráda, vyspevoval Kája Gott, Olympic i Helča Vondráčková a ja, exhibicionista, som sa uprostred izby vykrúcala v novej sukni od Ježiška ako o dušu spasenú. Moje odviazané tanečné kreácie však ohrozovali práve kolujúcu tácku s koláčmi, takže aby sa predišlo pohrome, že ju prekotím, ktosi ju položil mimo centra môjho tanečného extempore. Speváci dospievali a ja poriadne unavená som si chcela oddýchnuť. Hádajte, kam som sa tak schuti zvalila. Áno, capla som si rovno na zákusky...
Ani v puberte sa zo mňa nonšalantná dáma nezačala kresať. Naopak, trápnych situácií pribúdalo. V tej nezabudnuteľnej opäť hrali rolu zákusky. Prišla k nám akási návšteva, usadili sa v kuchyni, káva sa už varila a mňa dospeláci vyslali do špajzy po plech s koláčom. Bol skvelý - marhuľový so želatínou. Môj návrat do kuchyne mal byť štýlový. Plech som niesla ako profesionálny čašník, na jednej ruke, len na bruškách prstov vo výške očí. Nerátala som ale s hlúpym prahom. Bolo to len malé potknutie, no koláč leteeeel až doprostred kuchyne elegantným oblúkom. Poviem vám, čistiť želatínu z koberca je fakt prekliata robota.
Dúfala som, že tá vytúžená grácia príde vekom. No figu borovú! Pokračuje to ďalej. Výstup z auta sa skončí podvrtnutým členkom, lebo som si nevšimla, že stojím pri kanáli, ráno pri odchode z domu zakopnem o schod tak, že si odlepím kus podrážky... A počas tohtoročných Dušičiek som pochopila, že som asi beznádejný prípad. Noblesnou dámou som bola len chvíľu. Cintorín je totiž na kopci a na niektorých miestach bolo mokro. Zrazu mi len nožičky vyleteli do vzduchu a ja som šla k zemi. Aspoň že som stihla včas nastaviť ruky a neodchádzala som z pietneho miesta ako po.....špinená blatom. Moji synovia však odchádzali zlomení v páse a po tvári im stekali slzy. Od smiechu. Trápny pád rozosmial aj ľudí stojacich pri neďalekých hroboch. Nuž čo, aspoň som im vylepšila náladu.
Kamoška hovorí, že sa mi to stáva preto, lebo som príliš akčná. Chodím rýchlo, konám rýchlo, a nie vždy to vypáli šťastne. Tak dúfam, že aspoň v požehnanom veku sa už niečo zmení, lebo by som nerada trapošila pred celým domovom dôchodcov.
Autor: nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
