Reforma verejnej správy bola najväčšou reformou prvej Dzurindovej vlády. Decentralizáciu štátu na samosprávne kraje podporoval aj autor tohto textu, ktorému sa v r. 2001 z viacerých dôvodov zdalo, že manéver – hoci, podľa mnohých, zbastardený vytvorením neprirodzených regionálnych celkov - môže viesť len k lepšiemu. Povedzme, že k skvalitneniu výkonu moci a jej organizácie, keďže – podľa dobových nápevov – moc príde „bližšie k občanovi“.
Hm, hm. Neprišla, to ukázal už druhý cyklus (2005-2009). Už pred poslednými voľbami do VÚC sme hovorili, že pointa nie je, či vyhrá Smer alebo SDKÚ či niečo podobné, ale to, čo ďalej so štruktúrou, ktorú voliči de facto odmietajú (priemerná volebná účasť 22 percent ) a ako politicko-správny celok je evidentne omylom.
Rozumiete; nič proti tomu, že Slovensko si rozdelíme na osem, či lepšie - podľa znalcov - na 12, či dokonca 16 krajov. Ale načo pre také pôsobnosti, ako sú opravy ciest, starosť o zopár zdravotníckych zariadení, školských a kultúrnych inštitúcií, riadenie prímestskej dopravy a azda ešte dačo, teda načo na toto zriaďovať politicko-správne jednotky? Osem krajov, ktoré boli reformou vytvorené, nedostalo žiadne relevantné kompetencie – napr. v sociálnej, daňovej, miestno-rozvojovej, atď. oblasti - ktoré by si pýtali, opodstatňovali existenciu voleného parlamentu.
Právomoci, ktoré vykonávajú župy, sú rezortno-úradníckeho typu. Na republikovej úrovni o nich nehlasuje parlament, ale rozhodujú ich štátni tajomníci, šéfovia odborov či dokonca referenti na ministerstvách. Na rozhodovanie, či na poľnohospodárskej škole v Kokšov Bakši sa otvorí päť tried alebo iba štyri, a či riaditeľ má byť Fero, alebo Mišo, netreba volený parlament.
Všetkých osem krajov, ktoré živia cca 500 poslancov, nakladá s s ročným rozpočtom zhruba 1 miliardy eur. Centrálna vláda, ktorú stráži (presnejšie „stráži“) 150 republikových poslancov, prerozdelí za ten istý rok – napr. 2014 – na tom istom území 17 miliárd eur.
Môžete mať pripomienku, že problém nie sú kraje ako politické jednotky, ale nevôľa štátu vzdať sa právomocí. Nie. Niežeby spôsob, akým centrálne vlády – napríklad . Fico II – spravujú Slovensko, zaslúžil jedno pekné slovo.
Avšak na krajské reprezentácie, ktoré tvoria béčkové a céčkové kádre strán, sú akurát dosť už tie právomoci, čo majú teraz. Slovensko je päťmiliónový štát, čo si pestuje stredný stupeň verejnej správy nadbytočne, na úkor ďaleko podstatnejších statkov, ktoré si takto nevie dovoliť.
Navyše - a to sobota opäť brutálne ukáže - voľby do VÚC maľujú veľký otáznik nad mechanizmy demokracie. Zastupiteľstvá zvolené 20 percentami, a predsedovia VÚC - . v druhom kole - piatimi či desiatimi percentami všetkých zapísaných voličov budú podľa zákona plne legálne, ale hovoriť o demokratickej legitimite nie je možné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
