Človek mieni, Pánbožko mení. Alebo darmo sa ja od narodenia hotujem, že chcem byť speváčkou ako Lucka Bílá a z plných pľúc ryčať na pódiu za ovácií publika, keď nemám sluch. Ani potrebne vyvinuté pľúca, ako ona. Ani dostatočné sebavedomie. A vlastne ani hlas, keďže doteraz si ma v telefóne mýlia s dieťaťom.
Najprv som sa nevzdávala. V prvej triede sme každý po jednom museli na hudobnej výchove zaspievať pesničku. Hrdo som zanôtila V hlbokej doline srnka vodu pije a prvýkrát som odchádzala domov bez včeličky v žiackej knižke.
Potom sme mali hodiny s hudobnými nástrojmi. Každý nejaký dostal a učili sme sa spoločnú
melódiu. Mne vždy dali do ruky triangel a jediný pokyn znel: Cinkneš na začiatku a pre ostatných to bude znamenie, že môžu začať... Potom sa už radšej o nič nestaraj.
Pred tretím ročníkom som robila prijímačkykvôli prestupu na jazykovú školu. Z neznámych dôvodov mi pani učiteľka dala okrem opakovania anglických slovíčok zaspievať pesničku. Zoširoka som sa usmiala, detské srdiečko mi zaplesalo a spustila som Od Dunaja k strmým štítom Tatier... Falošne ako divá sviňa. Našťastie prižmúrila oči a na školu som sa dostala aj napriek tomuto môjmu menšiemu hendikepu.
Potom to však prišlo. Kruté vytriezvenie. V piatej triede sme všetci na angličtine nacvičovali spoločnú pesničku. To sa dialo v každej z tried a vyvrcholením malo byť spoločné vystúpenie v telocvični. A vtedy sa to stalo.
Pani učiteľka si ma ako jedinú zavolala ku katedre (dokonca si nevšímala ani chlapcov) a milým hlasom ma poprosila, aby som radšej nevydávala žiadne zvuky a otvárala len ústa. Vraj to tak bude pre všetkých najlepšie. Nesmierne ma to ranilo. Človek však má byť ctižiadostivý, ísť si za svojimi snami a nehľadieť
na prvotné neúspechy.
Nie som predsa žiadna padavka. Takže si rada spievam dodnes, hoci moje okolie sa na tom vždy skvelo zabáva. Keď spievame na oslavách Živió, patrím k najväčším atrakciám. A keď som minule zanôtila mojej rok a pol starej krstnej dcérke na výlete pesničku, najprv zastala, pol minúty na mňa neveriaco pozerala a napokon dostala taký záchvat smiechu, akože aká vtipná teta, že som jej musela spievať ďalšiu hodinu. Takže sa mi to podarilo. Možno nespievam ako Lucka Bílá, ale rozhodne môj spev neostáva nikdy a nikde bez povšimnutia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.