Na jednej strane je to skvelý tanečník, na strane druhej milujúci otec a manžel. Podarilo sa mu niečo neslýchané, a to dostať na dosky Slovenského národného divadla vlastné autorské hip-hopové predstavenie Julio a Romea.
Priznáva, že má rád výzvy a vlastní nos schopný vycítiť perspektívne príležitosti. Laci Strike je cieľavedomý chlapík, ktorý by mohol sám sebe závidieť. Na to však je podľa jeho slov dosť iných adeptov, a tak si nezávidí, ale radšej praje.
Ako sa cíti človek, keď sa mu splní naozaj pre hip-hopera takmer nesplniteľný sen a dobyje dosky Slovenského národného divadla?
- Hohoooo. A keby len Slovenského národného divadla. Ideme však aj do Košíc, kde budeme mať exkluzívne v novembri a decembri dve predstavenia ako jediné v republike. Avšak späť k divadlu. Je to skvelé. Nádherný pocit. Každé predstavenie je pre mňa udalosťou. Človek však musí byť na toto všetko aj celkom pripravený. Čakal som dlho, kým budem mať okolo seba tím, ktorý to zvládne. V Slovenskom národnom divadle som sa stretol so skvelými ľuďmi a spoločne sme projekt dopracovali do zdarného konca. Hráva sa to v historickej budove, a to je pre nás nesmierna česť.
Čo myslíte, čo by si Shakespeare pomyslel, ak by mal možnosť pozrieť si Julia a Romeu?
- Myslím, že by sa mu to páčilo. Je to pre ľudí. Veľa sa tam človek nasmeje a zažije takpovediac predstavenie z iného súdka. Nie je to ani činohra, ani vyslovene tanečné predstavenie, stretnete sa s beatboxom a akrobaciou. Je tam cítiť spojenie žánrov a na to sme hrdí. Držíme sa však svojho. Sme tanečníci a o tom to celé je.
Aký máte vy vzťah k jeho tvorbe?
- Pravdu povediac som čítal len toto dielo. Nemám veľa času. (Úsmev.) Ale aj tak to nejdeme celé ´polopate´. Je to na motívy jeho najslávnejšej hry, ale je do toho zapracovaný aj náš vklad...
Dospeli ste vraj do štádia, keď si v hip-hope už nemáte potrebu nič dokazovať. Nevedie takýto pocit, spolu so spomínaným úspechom v SND, možno trošku k stagnácii?
- Ani nie. Nemám už však ambíciu chodiť na súťaže s 18-ročnými, keď mám pomaly štyridsať. Stagnáciu však nepociťujem. Posúvam sa stále vpred. Mám na to nos. Vždy sa viem zorientovať v danej situácii a prísť z niečím novým. Mali sme tri platinové DVD-čka, päťkrát turné, začínam hrávať ako dídžej. A urobiť takýto projekt ako je Julio a Romea je veľmi náročné. Makalo sa osem mesiacov, lebo tanečníci mali aj hereckú prípravu s režisérkou Soňou Ferancovou. Všetci sme pracovali nonstop. Neboli ani dovolenky. Som rád, že sa to podarilo. To je skutočný posun. Otvorili sa nám nové možnosti.
Kam sa dá hip-hop z vášho pohľadu vôbec ešte niekam posunúť, povýšiť?
- Tanec napreduje, a tak napreduje aj každý z elementov hip-hopu. Je to vývoj. Vzniká nová hmota. Ale zabúda sa na podstatu hip-hopu. O čom, prečo, načo, ako...? Veľa ľudí to rieši povrchne. Pre mňa to je však život.
Hip-hop je slobodný životný štýl. Slobody ste sa dobrovoľne vzdali vstupom do manželstva s Aničkou. (Úsmev.) Je však niečo, čo vám uberá slobodu v pracovnej sfére? Alebo sa nenecháte nikým a ničím okliešťovať?
- Necítim sa neslobodne preto, že som ženatý. (Úsmev.) V tvorbe som sa prispôsoboval, ale len do určitej miery. Tak, aby som s tým bol OK. K tomu, aby som robil na sto percent slobodne predstavenia, sa možno dostanem časom. V rámci aktuálneho projektu som bohatší o to, že pracujeme s emóciou návštevníka. Je skvelé vyjadriť lásku, smútok, zlosť a hnev a vyvolať tým niečo u diváka. Doteraz to bolo o šou. Tento projekt ma baví, lebo po jeho skončení divák neodíde len s tým, že to bolo pekné. Nie je to muzikál. Ale ľuďom sa to zrejme páči, lebo máme vypredané.
Povedali by ste o sebe, že ste rebelant?
- Nemám rád nespravodlivosť. Keď si niekto robí z ľudí "dobrý deň", to ma vie tiež pekne naštvať. Rád prinášam nové veci v tvorbe. Aj v rámci stratégie školy alebo súboru. A mám rad tetovania, cigary a hudbu, ktorá nie je bežná.
Je ťažké predstaviť si vás ako konfliktný typ, občas sa tomu však v práci vyhnúť nedá. Riešite spory prchko, alebo skôr diplomaticky?
- Ako kedy. (Úsmev.)
Potrebujete v živote prekonávať nejaké méty, niekam sa neustále posúvať, alebo by ste boli spokojný aj bez toho?
- Vyslovene to potrebujem. Dávam si vysoké ciele. Ale určite sa jedného dňa upokojím. Už teraz som výrazne pokojnejší. V súčastnosti sú moje ciele náročnejšie a väčšie ako v minulosti. Čas beží. Chcem tu za sebou zanechať v rámci našej scény zásadné a kvalitné veci.
Čo je najnáročnejšie na tom byť pedagógom tanca?
- Učiť ľudí ma baví. Dôležitá je trpezlivosť. Pre mňa je veľmi dôležité ísť do hĺbky. Nedať okoliu len plytkú informáciu. Chcem, aby klienti odchádzali s vedomosťou a schopnosťou zatancovať správne. Vtedy som spokojný.
Začínali ste ťažko, vypracovali ste sa postupne, dva roky ste tancovali v Španielsku... Zopakovali by ste si to celé, alebo by ste volili inú životnú cestu?
- Všetko je tak, ako má byť. Každá skúsenosť je na niečo dobrá. Boli ťažké obdobia a problémy máme všetci. Sú však aj pekné momenty, a tých je veľa. Iste by som nemenil. Mám celkom pestrý život a som šťastný človek.
Veríte v to, že ten, kto si ide tvrdošijne húževnato za svojím cieľom, ten aj uspeje? Alebo je to vo veľkom aj otázka šťastia byť v správny čas na správnom mieste a spoznať správnych ľudí?
- Nie je to celkom tak. Samotný tréning nestačí. Ideálna je kombinácia všetkého. Keď ľudia cítia z umelca nejaké vyžarovanie, je to hneď iné. Tanečníkov je veľa, muzikantov takisto, aj raperov... A nie je to iba o technike. Máme speváčky, ktoré nespievajú falošne a technicky sú takmer dokonalé. A nič. A máme spevákov, ktorí ani nie sú za každú cenu moderní, ani pekní a pritom vypredávajú športové haly... Niekto to má v sebe, iný zase nie. Veľa robí charizma. Takto to skrátka funguje...
Odžili ste si svoje bohémske obdobie?
- Nevediem taký ten úplne klasický umelecký život. Mám rád párty, rád tancujem, kedysi som fajčil. Mám rád dobrú whisky. Drogy som nebral nikdy. Spával som dlho. Slobodnejšie obdobie som zažil v Barcelone, ale dnes je to trošku inak. A vyhovuje mi to.
Dnes ste už šťastný manžel a tatko, dali ste si však v podstate načas. Bol teraz ten správny čas?
- Je to dobre načasované. Všetko je tak, ako má byť a z Danka sa veľmi tešíme. Môžem povedať, že sa mi žije lepšie, ako predtým.
Čo si na Aničke najviac vážite?
- Že mi je oporou aj v takých situáciách, kedy by to iné ženy asi vzdali. Veľa cestujem. Ani žiadnu "hubovú polievku" nemávam, keď idem na pivo, alebo tak... Ako matka je dokonalá. Je skrátka super. Nemala napríklad ani problém, keď som mal v predstavení pobozkať partnerku. Kdežto ja som ten problém mal.
V čom vás malý Danko zmenil?
- V pohľade na deti. V tom, ako si deliť čas a čo uprednostniť. A napríklad aj v tom, že si chodíme púšťať šarkana a mňa to tuším baví viac ako jeho. (Smiech.)
Zvažujete mu s Aničkou zaobstarať bračeka či sestričku?
- A to je čo za otázku? To nám už leziete pod perinu. Ak budete vidieť bruško, tak to je tá chvíľa... (Smiech.) Ale jasné, že zvažujeme.
Darí sa vám na všetkých frontoch, nezávidíte sám sebe?
- Nezávidím si. Prajem si. (Úsmev.) Stačí, že mi závidia tí, čo nemajú čo robiť a myslia si, že mi to všetko len tak spadlo do náručia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
