Od pondelka mu chýba rok do sedemdesiatky. Aj ked ho sem tam potrápi zdravie, či nepekné reči, teší sa zo synov, vnúčat aj úloh, do ktorých ho obsadzujú. Pri mene Marián Labuda sa ľudom automaticky asociuje televízny film Vesničko má středisková. No tento „pán herec“ ovenčený umeleckými, ale aj štátnymi oceneniami má toho „na rováši“ oveľa viac.
Mať od tridsiatky napísaný testament nie je práve bežná vec. Marián Labuda sa však rozhodol nenechať nič na náhodu a v zásuvke má už niekoľko rokov spísanú svoju poslednú vôľu.
„Čas sa blíži, čas sa kráti. Závet môžete neskôr roztrhať, podľa toho, ako sa ľudia správajú.“
Herec priznáva, že jeho závet nie je ani tak o delení majetkov ako o tom, ako má rozlúčka s ním vyzerať.
„Čeština sa mi vždy páčila, tak by som chcel smútočný príhovor v češtine. Tým by som dobre naštval tú našu stranu slovenskú a už aj hudbu mám vybratú – Tichá voda do Dunajka padala, to mi tam bude hrať.“
Takmer sedemdesiatnika polemizovanie o smrti ani náhodou nerozhádže.
„Smrťou človek o nič neprichádza. Smrť príde v absolútne pravý čas. Za ničím ti nemusí byť ľúto. Koniec.“
Výškovo hendikepovaný
Kým však ten koniec príde, Marián Labuda spríjemní svojím herectvom ešte nejeden film či divadelnú hru.
Rodák z dedinky Hontianske Nemce po absolvovaní divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave nastúpil do Slovenského národného divadla. V roku 1968 bol spoluzakladateľom legendárneho generačného Divadla na korze v Bratislave, odkiaľ prešiel po jeho zákaze na Novú scénu.
Práve tam sa vypracoval od komických a tragikomických typov, ktoré mu mimoriadne sedia, až k veľkým dramatickým úlohám.
„Ja som bol kapitalista od narodenia. Aj v minulom režime som sa nemohol uplatniť, preto som vlastne neurobil kariéru. Pretože som vyzeral tak pansky, veľkopansky,“ zabáva sa už teraz herec nad svojím výzorom.
Podľa neho mu nadutosť v tvári zostala dodnes. Okrem tváre je Labuda povestný aj svojím nízkym vzrastom.
„Ja som sa nad tým radšej ani veľmi nezamýšľal. Aj keď som nemohol hrať hrdinské postavy, dostával som pekné roly. Až teraz, keď už nemám toľko práce, si uvedomujem, že som bol dosť hendikepovaný a že musím byť spokojný.“
Ocenenia ho strašia
To by bolo, aby nebol majster hereckého umenia spokojný. Za všetko hovoria čerešničky v podobe ocenení. Po ostatnom, Hercovej misii za mimoriadny prínos do hereckého umenia v oblasti filmu udelenom na 15. Medzinárodnom filmovom festivale Artfilm v Trenčianskych Tepliciach, opäť raz prejavil svoj čierny humor.
„Samozrejme, že si vážim túto cenu, ale na druhej strane je to aj výstražné znamenie, že život sa pomaly završuje. Keď už ma dávajú na tabuľku a do nepriazne počasia, že som vystavený všetkým dažďom, vetrom, mrazom.“
Okrem tejto ceny si za ostatné roky vytvoril slušnú zbierku „lapačov prachu“ – Pribinov kríž II. triedy, Cena ministra kultúry za mimoriadny prínos v rozvoji hereckého umenia.
Pre herca sú však vždy najvážnejšie tie herecké, medzi ne dozaista patrí Český lev za mužskú úlohu vo filme Martina Šulíka Záhrada.
Keby ceny udeľovali ľudia, na prvom mieste by bola určite Labudova úloha Karla Pávka v kultovom filme Vesničko má středisková.
Zavalití nie sú na obdiv
„Rolu Karla Pávka z Vesničky mé střediskové by som na Slovensku nedostal. Tu sa totiž inak, tradičnejšie pozerá na hrdinov. Ten, koho obdivuje Otík, by podľa slovenských režisérov musel byť 'chlapák'. Zavalitého človeka by nemohol obdivovať. Len génius ako režisér Jiří Menzel vedel, že keď tam obsadí mňa, bude to zaujímavejšie,“ vyjadril sa herec k jednej z najznámejších úloh.
Zahviezdil však aj vo filmoch Buldoci a třešně, Anděl svádí ďábla, Dobří holubi se vracejí, Záhrada, Orbis Pictus, Taková normální rodinka, Roming a desiatkach ďalších. Herecký chlebíček si zakusol aj syn Marián.
Povolania vyberajú otcovia
Toto nie ľahké povolanie mu vybral sám otec.
„Ja som mu tú profesiu sám vybral. Nevedel totiž po deviatom ročníku kam ísť – a susedka mi povedala, ako výborne ju pobavil. Tak som ho poslal na konzervatórium. Teraz hovorí, že mi je vďačný. Ale s uplatnením to má ťažké. Nie je veľa úloh, a navyše on vyzerá ako niekdajší sovietsky vodca Chruščov. Roly princov a fešákov ho preto minuli.“
V rodine Labudovcov je pritom celkom prirodzené, aby synovi vybral povolanie otec.
„Otec bol krajčír, stále sedel za mašinou a spieval si. Vždy hovorieval, akú dobrú prácu mu otecko vybral, pretože sedí pod strechou, neprší na neho, kým murári a tesári musia pracovať vonku,“ vracia sa do spomienok herec.
Láska ide cez žalúdok
Okrem syna Maja má ešte jedného syna a množstvo vnúčat, s ktorými veľmi rád trávi čas.
„Má ich veľmi rád, ale lásku prejavuje tak, že stále do nich šťuchá, dobiedza, provokuje ich. A minule takto dobiedzal do Riška, on to nevydržal, prišiel za mojou mamou a povedal jej: Starká, mala by si sa s tým dedkom rozviesť. Lebo to, čo robí, sa už nedá vydržať,“ bonzuje na otca syn Majo.
Žiadny rozvod však v dlhoročnom manžestve nehrozí. Svoju lásku Vierku stretol Marián Labuda starší na vojenčine.
„Vierka tancovala vo Vojenskom umeleckom súbore, kde som nastúpil do vojenskej služby. Bola civilný zamestnanec a mala pridelenú aj garsónku. Videla, že som ako vojačik stále hladný, tak ma nalákala na kuchyňu. Ale musím povedať, že dodnes výborne varí.“
Žiarlivec
Ako s manželom to vraj s ním nie je ideálne, paradoxne popol si na hlavu sype sám.
„Nie som žiadny anjel. Mám svoje muchy. Som diabetik, a keď cukor klesá, aj nálada kolíše. Všetko je to spojené, a tak sa mnoho ráz musím ospravedlňovať za svoje správanie. Stano Radič hovoril, že manželstvo je zákopová vojna. Tam sa zbrojí, kopú sa zákopy, kladú sa vrecia okolo seba, strieľa sa, ale jeden vždy musí ustúpiť. Najlepšie by bolo, keby jeden z páru ohluchol. V mojom prípade by bolo ideálne, keby som stratil sluch ja, lebo nemám takú výdrž ako moja žena. Chcel by som byť v závere manželstva hluchý a na všetky manželkine výčitky budem len kývať hlavou. U nás už nie sú búrky a stav je taký, že sa hráme na schovávačku, kto sa pred kým prvý v dome skryje.“
Hovorí sa, že za mlada bol Marián Labuda na svoju manželku poriadne žiarlivý, vekom však poľavil.
„Už nie som žiarlivý v tom pravom zmysle slova. Ja som teraz žiarlivý, že ju vnuci majú radšej ako mňa.“
Mladá generácia
U Labudovcov sa herectvo odovzdáva z generácie na generáciu, svoju slávu už pred kamerami žne aj Labudov vnuk Richard. Zatiaľ ho úloha v Búrlivom víne baví, či si herectvo vyberie aj ako povolanie, je otázne. Vzory má však v rodine viac ako veľké.
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
