Výnimočná šou, ktorú uvádza už roky, nestratila nič na svojom esprite. Honza Kraus (59) je presvedčený, že ak sa človek živí tým, čo ho baví, má v živote vyhrané. Na veštice neverí a odkazuje, že šťastie praje pripraveným a netreba len snívať, ale aj makať.
Keď skončí vaša šou a respondent vyznie z toho ako blb, zvykne reagovať zúrivo? Zaregistrovali ste také reakcie?
- Nie. Ešte som to nezažil. Ale ak sa to stane, že vyznie ako blb, nie som na vine ja, ale on si to spôsobí sám. A ak si to spôsobí sám, že vyznie ako blb, tak o tom často hneď nevie, ale zistí to, až keď šou pozerá potom v televízii. A treba povedať, že niektorí diváci si myslia, že niekto vyznel ako blb, ale niektorým to tak vôbec nepripadalo.
Ako si resetujete hlavu, aby ste nevyhoreli? Robiť takúto šou dlhé roky chce poriadne nervy, nie?
- Je to ťažké, fakt. Voľno počas leta mám, takže mám možnosť si oddýchnúť. A hlavné, na čo musíte myslieť, je to, aby si odpočinula hlava. A na to mám svoj recept, že odchádzam na dedinu úplne sám na nejaký čas, a to je najlepší spôsob, ako si v tichu a pokoji odpočinie najmä mozog. To samozrejme nezaručuje, že nevyhoríte, ale minimálne sa zregenerujete.
A čo na dedine porábate? Chodievate na huby, ryby?
- Nie som hubár, ani poľovník, ani rybár. Iba si tak niečo robím na záhrade, prechádzam sa, niečo si čítam, píšem. Ale tá samota je najdôležitejšia. Byť úplne sám, bez rodiny, priateľov. A k tomu ešte ticho. Samota s tým tichom vytvoria určité prostredie, ktoré vám doslova zovrie mozog a je to chvíľami aj dosť nepríjemné. Ide o niečo na spôsob pustovníkov, nič nového pod slnkom. Robím to, lebo mi to pomáha a osvedčilo sa mi to celé roky.
Ak máte v šou hosťa, ktorý sa venuje nejakým veciam medzi nebom a zemou, koučingu alebo sľubuje, že ľuďom zmení život, vždy sa od srdca rehocete a dávate najavo, že u vás by nepochodil...
- Som k týmto veciam veľmi opatrný. V poslednej dobe sa toho vynorilo tak veľa, až by som mohol mať podozrenie, že mnohým ľuďom ide iba o peniaze. Ak to niekomu robí dobre, tak nech to robí, nech tieto služby rôznych koučov využívajú. Ale žeby som to nejako využíval alebo propagoval ja, tak to ani náhodou, pretože ja mám rád údaje, fakty... Myslím si, že to nie je problém tých odborov, ktoré vznikli na rôzne veci medzi nebom a zemou, ale v kvalifikácii tých ľudí, ktorí sa tým živia. Mňa by ste nikdy napríklad u veštice nestretli...
Verí Honza Kraus na osud?
- Osud každého človeka je asi napísaný, ale verím, že ho môže jednotlivec ovplyvniť. Verím, že platí: Pripraveným šťastie praje! Zdôrazňujem vždy, že človek má a musí byť aktívny v tom, čo chce a ak je pripravený, tak je veľká pravdepodobnosť, že tú šancu dostane, ale je možné, že aj nie. To je ten osud! Druhá vec je, že nie je možné chcieť byť iba slávny a bohatý a je jedno, za akých okolností a v akom odbore. To je idiocia a takto to nejde! Človek by mal hľadať, čo ho robí šťastným a ak by sa tým aj mohol živiť ako svojou prácou, tak má vyhrané. Ak robíte prácu, ktorú neznášate, je to ľudská tragédia.
Vám sa to podarilo, je zrejmé, že máte prácu, v ktorej ste šťastný....
- Ale už dávno predtým, než som s mojou šou začal, som o tom premýšľal a vedel som, že to chcem skúsiť priniesť na televízne obrazovky. Vyskúšal som si to v divadle najprv takpovediac na nečisto asi štyrikrát, hovoril som si, že je celkom fajn, že som predtým aj písal a mám aj herecké skúsenosti, čo by sa mohlo pekne prepojiť v úlohe moderátora. Úprimne povedané, je to podobné, ako keď sa niekto chce stáť pilotom a najprv trénuje na trenažéri a potom to skúsi aj vo vzduchu. Nie je možné povedať si, že idem riadiť lietadlo iba tým, že si nasadíte pilotskú čiapku. Ilúzia, že ak vyzerám ako pilot, budem aj lietať, v živote neplatí. Ak človek niečo chce a ho to baví, tak sa musí pokúsiť tú podstatu toho remesla zvládnuť čo najlepšie.
A samozrejme, že ma zaujímali aj reakcie divákov. To je veľmi dôležité vidieť, či sa ľudia bavia... No a ešte sme museli podstúpiť riziko a trošku klamať v českej televízii, že urobíme taký program, aký chcú oni, ale my sme mysleli na náš. Lebo inak by chceli scenár na papieri, a to sa nedá, ja neviem, čo sa bude diať na scéne...
Obdivujem na vás, aký ste pohotový, v sekunde dokážete zasmečovať, reagovať a ten srdečný smiech na plné gule. Boli ste taký od detstva?
- Netreba zabúdať, že nás bolo v rodine päť detí pri jednom stole. Drzosť bola otázka prežitia... Tam ste sa museli naučiť veľmi rýchlo rozmýšťať, čo chcete povedať a skočiť okamžite niekomu do reči, inak ste to nikdy nepovedali a nedostali... To mimochodom platí v našej rodine dodnes.
Ako reagujete na tých, ktorí vás neznášajú? Mrzí vás to?
- Neexistuje univerzálny moderátor, herec či spevák, ktorý sa páči každému alebo by bol úplne hrozný pre každého a vo všetkom... Na tom predsa stojí svet, inak by sme všetci chceli chodiť s jednou kočkou či chlapíkom... Tento elementárny princíp funguje aj v šoubiznise a je to v poriadku...
Máte niekedy strach, ako to dopadne? Pochytí vás niekedy panika?
- Panika nie, ale strach mám vždy, keď vychádzam na scénu. Vždy si hovorím, panebože, buď milosrdný, lebo ja neviem, čo tam bude. A sú tam ľudia, ktorí si kúpili vstupenky, to je strašná zodpovednosť. Človek musí byť odolný, veď aj v divadle sa stane, že ľudia nereagujú vždy tak, ako by ste chceli. Je to adrenalín a vy neviete, či to nebude debilné... Šanca je tu vždy a nie je to to najhoršie. Lebo aj keď je to debilné a ľudí to pobaví, tak je to v pohode. Naozaj blbé je, ak je to debilné a ani to nikoho nepobaví...
Máte nejakého človeka, ktorého by ste si priali na vašom červenom gaučíku?
- Nie, nemám nikoho vysneného. Ak niekoho chcem, poviem to produkcii a oni mi ho zoženú alebo nie. Ale dejú sa aj také veci, že mi zavolajú, že chce prísť napríklad Madeleine Albrightová a na to som potom samozrejme hrdý.
Váš najmladší syn Jáchym si už zahral v seriáli Gympl. Bude z neho herec?
- Hral v seriáli Gympl, ale už z neho odišiel. A to je nutné so špeciálnym dôrazom kvitovať, že dal televízii košom a aj napriek tomu, že ho chválili, povedal stačilo, chcem sa venovať škole. Chodí na anglické gymnázium a ja sa mu nečudujem, že sa tak rozhodol, pretože to je výborná škola. Zatiaľ netúži po tom stať sa hercom a ak tak nie v Česku. Rozhodnutie dať Jáchyma do britskej školy bolo jedno z najlepších, aké sme urobili. Pre neho i pre nás a myslím si, že to bude mať dopad na celý jeho život. Súčasťou ich vzdelávania je aj výchova, čo v českých školách chýba. Pozorujem s vďakou, aké elementárne lekcie dostáva, napríklad učia sa tam nepliesť si fakty s úvahou. Až 90 percent česko-slovenskej populácie to robí. Ľudia sú presvedčení, že to, čo si myslia, sa aj naozaj stalo. (Smiech.)
Máte recept na šťastný vzťah?
- Recept nemám, podľa mňa je to tak trochu božie riadenie. Keby existovali recepty, tak by sa ich všetci snažili dodržať. Ale ako vidíte okolo seba, tak to nie je. Podľa mňa je základom dobrého vzťahu, že sa musia stretnúť tí praví dvaja. A to vzájomné šťastie nie je z toho, že si naplánujú napríklad upratovanie domácnosti, ako predstierajú tie ženské magazíny, to sú úplné kecy... U nás upratuje Larisa už roky a je to v poriadku, len mi prekáža, že už rozkazuje aj mne. A čo je najhoršie, minule som zistil, že už ju aj počúvam. Mne nevadí ani to, že moja Ivanka nevie variť, ak si s niekým rozumiete a máte sa radi, tak takéto veci sú bezpredmetné hlúposti... Nevzal som si predsa upratovačku ani kuchárku, ale herečku...
A ako ste to vedeli, že je tá pravá?
- Tak to je opäť veľmi jednoduché, najprv si to myslíte, že je tá pravá a buď sa to potvrdí, alebo nie. (Smiech.) Hádky vôbec neriešime, lebo v nich vždy ide iba o vypovedanie rozdielnych názorov na nejaké veci. A to je v poriadku. Rozdiely nie sú pre nás problém. Ivanka napríklad neznáša techniku a všetky tie moderné telefóny. Ja to všetko naopak milujem. Ona mi hovorí, že som trošku na hlavu a je to tak súčasť našej zábavy. Na to utrácam aj najviac peňazí, na počítače, mobily a rôzne výdobytky techniky.
Na vás dvoch je sympatické aj to, že vôbec neriešite, že je Ivana vyššia...
- Tak my sme to nikdy neriešili, zopár meštiakov sa do nás obúvalo, keď sme spolu začali chodiť, ale tých sme mali na háku. Keď sme raz išli tmavým krokom domov z nejakej oslavy, tak som Ivanke povedal, aby nahodila kolísavý krok chlapa a ja že budem cupitať, aby nás niekto neprepadol... (Smiech)
Aj z kuchárskeho umenia vašej manželky si viete roztomilo uťahovať...
- Tak jasne, ak nám s Jáchymom navarí zemiakový guláš a my ho jeme v pondelok, utorok, v stredu a ona večer zahlási, že sa už míňa a musí ho rýchlo uvariť znovu. Keď sa vydesene pozeráme, že prečo, tak sa dozvieme, že inak ten recept zabudne. A ustavične si vyžaduje chválenie, takže keď mi niečo predloží na stôl, tak stojí nado mnou a musím jej x-krát pochváliť, aké je to výborné. Lenže ona kričí, že je to furt málo a že pre takých nevďačných ľudí ona variť nebude...
O Ivanke hovoríte vždy veľmi pekne, dokonca ste sa kvôli nej pobili...
- Áno, zaútočil som na bulvárneho fotografa, ktorý ju otravoval. A urobím to znovu, ak bude treba... Alebo ho rovno zastrelím a hodím do krovia. Výhodou je, že v Česku ho nikto nenájde. (Smiech.)
Aký je pre vás ideálny relax?
- Máme najradšej more v zime. Destináciu neprezradím. Vianoce v Česku nikdy netrávime, stromček či vyprážaný kapor nám nechýba. Ani darčeky, tie si dávame aj počas roka. Najväčšou vzácnosťou je to, že sme spolu a je nám fajn.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.