Keď narazí na arogantné „hovädo“, urážajúce jeho rodinu, dokáže sa ako znalec aikido aj riadne pobiť.
Spisovateľ Jozef Banáš vraví, že nikdy v živote nepodľahol pasivite ani letargii.
„Nikdy. Nikdy v živote som nemal ani depresiu, hoci som bol v ťažkých situáciách. Som však presvedčený o tom, že je všetko večné a len to mení formy. Význam nášho života na zemi je, aby sme sa posunuli a zdokonaľovali.“
Zmeniť sa však nie je jednoduché, a to si veľmi dobre uvedomuje.
„U mňa je to životný štýl. Ja som 25 rokov nemal ani nádchu. Pýtajú sa ma, ako je to možné. No lebo sa každý deň sprchujem v studenej vode. Vstávam v zime i v lete ráno o piatej. Som tak nastavený, nepoužívam budík. Motivuje ma nadšenie.“
A čo sa stane, keď si predsa len trošku požúruje aj on?
„Tak nevstanem, veď som tiež len človek. Napríklad sa snažíme s manželkou nejesť mäso, lebo je to zabíjanie, ale nie sme dokonalí, tak si občas povieme, že ideme zhrešiť a dáme si bravčové koleno alebo dobrú klobásku. Tak dvakrát do mesiaca.“
Keď sa nazúri, utekajte
Keďže má jeho dcéra Adela po ukončení pôsobenia vo Fun rádiu viac času, zaujímalo nás, či jej neradí, aby sa tiež vrhla na dráhu spisovateľa.
„Mám pocit, že Adelka má teraz prestávku. Keďže polku života makala, nemala vlastne žiadnu mladosť. Píše však pravidelne krátke glosy. Voľakedy napísala aj rozprávky pre deti a také, že sme sa šúľali od smiechu.“
Jozef Banáš je vďaka svojim knihám známy tým, že rád „šliape ľuďom na kurie oká“. Ako to vyzerá, ak niekto šliapne na otlak jemu?
„Každého oponenta beriem ako božiu ponuku na to, aby som toho človeka získal. Ako výzvu. Takže s ním trpezlivo pracujem. Keď však narazím na arogantné hovädo a ešte keď nadáva mne, to beriem, ale keď do toho zatiahne moju rodinu, Adelu a manželku, tak na to som citlivý. Potom sa občas neovládnem, poviem, čo si myslím a už som sa aj pobil... Robil som aikido, takže keď sa nazúrim, utekajte.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
