Na našej hudobnej scéne je Otto Weiter neprehliadnuteľná osoba. V časoch, kedy najobľúbenejším programom bolo Repete, bol veľkou hviezdou a očaril nielen spevom, ale aj dokonalým úsmevom a vždy dobrou náladou. A hoci tie časy už dávno minuli, treba povedať, že Otto Weiter sa vôbec nezmenil. Má síce 56 rokov, ale stále pôsobí neuveriteľne energickým a mladíckym dojmom. Spieva, nakrúca, produkuje a má stále plno práce, kvôli ktorej radšej skončil s hoteliérstvom. Jediné, čo sa zmenilo, je jeho súkromný život. Povesť lámača ženských sŕdc, ktorú si získal aj tým, že bol trikrát ženatý, je už pasé. Šťastie našiel po boku speváčky Andrey Fischer, mladšej od neho o 17 rokov, s ktorou si veľmi rozumejú v súkromí i v práci.

Tí skôr narodení dodnes nostalgicky spomínajú na časy, kedy sa na obrazovke pravidelne objavovalo Repete a staré dobré hity. Vy sa ich teraz vlastne pokúšate oživiť vďaka novej televízii?

- Tie časy určite ožijú. U nás sa posledných asi 15 rokov ako keby zabudlo, že pop music a stredný prúd u nás stále existujú. My sme prejazdili celú Európu, vystupoval som kade-kde a keď sa pozriete na Nemecko, Maďarsko, Švajčiarsko, dokonca aj Česko, všade fičí stredný prúd. U nás sa to skončilo odchodom Ivana Krajíčka, pár „chytrých" ľudí to zaškatuľkovalo ako Repete a tým pádom sa stredný prúd dostal okraj nejakého diania. Akonáhle to bola normálna melodická pesnička, už to bolo degradované ako Repete, bolo to synonymom pre starých a to je blbosť.

Ja som však videla mladých, sotva dvadsaťročných ľudí, ako sa na parkete bláznili na vašu nezabudnuteľnú skladbu Nemám auto nemám motorku. A fakt sa bavili.

- Áno, máte pravdu, len ja mám z tej pesničky vyrážky, keď ju mám spievať. Takže je to tak, že na diskotékach znie tá moderná muzika, ale naozaj, pri piesňach ako Nemám auto alebo Elena, ty si život môj, idú ruky hore a bavia sa aj mladí ľudia a je vybavené.

Takže z hitu o „aute a motorke" máte vyrážku. Ešte nejaký svoj hit nemusíte, ale ľudia vás bez toho z pódia nepustia?

- Tak ešte aj tá Plavovláska. To mi jednoducho prischlo. Ja som mal šťastie, že som spieval s orchestrom Juraja Velčovského, a keď už od nás odchádzal Karol Duchoň, mne prischli hity aj ako Dievča z Budmeríc, Elena a ďalšie tieto veci. Ja mám však iných hitov plno, momentálne mám nových asi 128 pesničiek a dokonca som napísal niekoľko piesní aj v češtine, ako Rybáři jsou správni chlapi a sú tam hitom.

Vo vašom živote bola výrazná nielen éra Repete, ale aj rockové obdobie s kapelou Makar Čudra. Spomeniete si na to ešte niekedy?

- Nespomínam. Plačem...

A plačete od ľútosti, že je to už preč, alebo od radosti, že je to už minulosť?

- Od ľútosti. Veľa ľudí to nevie, ale my sme fungovali až donedávna. Asi pred dvoma alebo tromi rokmi obnovili Makar Čudru a dokonca sme znovu urobili aj nové pesničky na platňu. Ale minulý rok to skončilo, lebo už sme nestíhali, už na to nebol čas. Ale to rockové srdiečko tam je, stále to mám rád a veľmi rád si tie pesničky zaspievam.

Užili ste si vtedy aj typický rockový život?

- Áno, bol to ten pravý rockový život, ale už to nebudeme rozmazávať.

V legendárnom Repete ste od samého začiatku vylepšovali vekový priemer, a tak nečudo, že vám prischla nálepka sex idolu a plejboj. Boli ste na to hrdý?

- To si vymyslel Ivan Krajíček a on to síce myslel v dobrom, ale to sa so mnou ťahalo ešte veľmi dlho, ba aj dodnes, ale nevadí. Nič sa nedeje. Veď keby som bol speváčka, tak by po mne leteli chlapi, no čo.

Ako sa táto priazeň ženského publika prejavuje?

- No to bývavalo. Ale ešte stále ľudia reagujú, chodia na koncerty a človeka to poteší. Cez to všetko, že bola pauza stredného prúdu v televízii, my ideme bez prestávky. Ja mám 120 koncertov ročne. A smejem sa, keď vidím takých tých tlačených spevákov, keď zrazu majú bilboard, že veľká šnúra a sú tam tri koncerty. Ja sa z toho rehocem.

Ešte stále mávate napratané kulturáky?

- Áno. Tí ľudia nás majú radi. Ja som strašne rád, že sme sa pri tom novom televíznom Senzi projekte stretli celá partia. Aj sme si hovorili, že naši rodičia si majú čo zaspievať, my si máme čo zaspievať a čo si budú spievať naše deti?

Takže repeťácke hity ľudí neomrzeli.

- Vyhýbajme sa slovu repete. Repete bolo, bol to Ivan Krajíček, ale to je už 20 rokov za nami. Poďme to robiť tak, ako to robia v Nemecku a iných krajinách. Poďme spievať pesničky stredného prúdu.

Vy ste neuveriteľne nabitý pozitívnou energiou. Ako to robíte?

- Ja ani neviem. Musím však povedať, že problém je v tom, že na svete je toľko závisti a toľko hlúposti... Ja som mal obrovské životné šťastie, že som 14 dní prežil s Jánom Werichom na jeho chate, kam ma pozval. Ako decko som ho miloval, žral som jeho myšlienky a bol som úplne nadšený tým, ako on rozprával, ako rozmýšľal a za tých 14 dní ma naučil viacej ako možno celá škola. A povedal mi pár základných vecí. Nemá význam rozčuľovať sa nad hlúposťou hlúpeho človeka. To by bola ešte väčšia hlúposť. Preto sa netreba rozčuľovať na hlúposťou druhých ľudí, hoci ich je, bohužiaľ, veľa. A ďalšia vec je závisť, tá nám tu pekne rastie. My, na Slovensku a v Česku, na to snáď máme patent alebo čo. Vyštudovali sme vysokú školu závisti. Ale v Európe to tak nie je. A ja mám už toho dosť, preto razím cestu vyhýbajme sa závisti, ohováraniu, kašlime na to. Sme mladí, dvakrát sa otočíme a život je v pr.eli. Preto sa zabávajme a robme si radosť.

Z vás bol svojím spôsobom unikát - spievajúci hoteliér. No už to neplatí...

-Hoteliér už nie som dva roky. Keďže s manželkou máme aj množstvo iných aktivít, nestíhali sme sa venovať ani môjmu penziónu, ani jej reštaurácii. Tak sme tieto prevádzky celkom zatvorili a už sa tomu ani venovať nebudeme. Ani do budúcna.

S manželkou ste sa naozaj našli. Spoznali ste sa vďaka vašej kolegyni – speváčke Eve Márii Uhríkovej, keďže to bola Andreina teta?

-V čase, keď som koncertoval s Evou, sme s Andrejkou ešte neboli partneri. Eva bola fantastický človek a keď neskôr ochorela na rakovinu, začali sme sa s Andrejkou viac stretávať a vystupovať. Andrejka jej odchod niesla veľmi zle, ale Eve sme splnili jej najväčšie želanie. Na smrteľnej posteli si priala, aby sme sa vzali.

Ale svadobných pokusov ste mali hneď niekoľko...

-Najskôr sme sa chceli lete pred tromi rokmi a túžili sme po obrade na zámku. Všetko už bolo pripravené, keď dva dni pred svadbou skončila Andrejka v nemocnici s embóliou pľúc. Druhýkrát sme sa chceli zosobášiť v Taliansku, ani to sa nám nepodarilo.

Tretí pokus však už bol úspešný a dokonca magický.

- Napokon sme sa rozhodli, že sa vezmeme 12. 12. 2012 o dvanástej hodine u nás na Záhorí, v Kuchyni. Okrem svedkov a starostu o tom nikto nevedel. Blízkym sme to prezradili až na Štedrý deň ako darček pod stromček.

V tomto momente sa do rozhovoru pripojila Ottova manželka Andrea a prezradila ďalšie pikošky z ich manželstva i spoločnej práce.

Keďže od svadby neuplynul ešte ani rok, prežívate stále medové týždne?

- Ani nie, keďže sme spolu vlastne už desiaty rok. Myslím si však, že to je už veľa a pri tej našej profesii je krásne, že spolu vydržíme, lebo skutočne sme spolu aj v práci, aj v súkromí. Ale je pravda, že na seba niekedy vôbec nemáme čas a večer si povieme: Pane Bože, sadni si aspoň na päť minút a riešme svoje veci, lebo riešime len pracovné. Ale funguje to.

Takže ten oficiálny papier potvrdzujúci vaše manželstvo nič nezmenil?

- Vôbec.

Váš manžel bol celé roky považovaný za sexidol. Aké je teda mať doma chlapa s povesťou lámača ženských sŕdc?

- Ja pochádzam z muzikantskej rodiny, takže chápem, čo je priazeň publika a nie som tá, čo by čakala na autogramiáde a nadávala, ako to niektoré partnerky robievajú. Beriem to úplne normálne. Ale je to pekné, keď sa človek udržuje a keď ho ľudia majú radi.

Je aj doma taký vysmiaty a energický ako na pódiu?

- Je presne taký, ale musím povedať, že on je workoholik. To je hrozné. Musí stále pracovať a pracovať a keď nemá čo robiť, tak si vyslovene prácu nájde. Nielenže vystupujeme a pripravujeme hudobno zábavné programy, ale chystáme aj talkshow, nakrúcame klipy a mnoho iného.

Stíhate vôbec relaxovať?

- Niekedy ani nevieme, čo to je. Ale sem-tam si doprajeme malý únik. Minule sme sa nahnevali, zbalili sme sa a odišli na tri dni do Talianska. Prvý deň bol fantastický, lebo nikto o tom nevedel, ale potom sa to vrátilo do starých koľají, lebo keď sa ozval telefón, už sa nezastavil.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.