Verdikt v kauze „podnikateľky“ Mojsejovej ukazuje, aká obrovská priepasť je medzi tým, ako chápe realitu a spravodlivosť väčšina verejnosti a sudcovia.
Keďže však oni hodnotia dôkazy „podľa svojho vnútorného presvedčenia“, a preto úvahy, či ich rozhodnutia nie sú motivované aj niečím iným ako zákonným výkladom a používaním práva, je v našej demokracii považované za zásah do ich nezávislosti, nezostáva nič iné len klásť otázky.
Predovšetkým zaráža, ako si môže súd myslieť, že daňové priznania, faktúry a iné doklady sú v prospech obžalovanej len preto, že podľa nich softvér za milióny kúpila.
Aký zmysel by malo pre podvodníkov žiadať daňové úrady o odpočet dane, keby listiny nemali formálne v poriadku. Trestný čin je práve v tom, že svoje obchody robia len na papieri.
Ako je tiež možné, že špeciálny počítačový program na finančné analýzy dokázala vyrobiť firma, ktorá mala troch zamestnancov montujúcich plastové okná.
Ako porozumieť tomu, že súd nezaujíma, prečo by sa poctivý dodávateľ jedinečného softvéru ponáhľal „predať“ svoju firmu človeku, ktorý pracoval na farme ako ošetrovateľ dobytka a na pojednávaní povedal, že len podpisoval čisté papiere.
Do „logiky“ rozsudku nezapadá ani to, prečo sa úspešná podnikateľka nesnažila drahý program čo najviac využiť, ale svoju firmu na ekonomické poradenstvo samozrejme aj so softvérom previedla niekde do Írska.
Žiadne odpovede na tieto otázky súd nedal. No určite vieme, že jeho rozsudok páchateľov od podvodných odpočtov DPH neodradí. Skôr v ňom môžu nájsť svoj manuál.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
