Ako 22-ročná porodila synčeka Adamka, no na jeho výchovu ostala čoskoro sama s rodičmi. Zistila totiž, že jej manžel žil rok a pol zároveň s inou. Dnes nad tým už len máva rukou. Dokázala totiž vo svojom živote obrátiť list, posunúť sa ďalej a neutápať sa v sebaľútosti. Zbavila sa aj tridsiatich kíl nadváhy a dnes je z Kristíny krásna žena, ktorá má po boku už dva roky nového partnera, herca Tomáša Palondera.
Temperament z vás priam srší, to nedá sa zatajiť. Aj v rozhovorch na seba bonzujete, že ste ako víchor.
- Aj ako východ.
Veru, v Paneláku stvárňujete východniarku, takže sa tu u nás cítite ako doma?
- Ako doma sa určite necítim, ale musím uznať, že z Košíc som uvelebená. Máte tu synagógu, ktorá, žiaľ, bola v Bratislave zničená, krásne kostoly... Nehovorím, že u nás nie sú, ale naša pešia zóna mi pripadá menšia. Ste tak neuveriteľne obohatení, mám pocit, že talianskou kultúrou. Keď vidím niektoré budovy, cítim sa ako na námestí San Marco v Benátkach. Stále len chodím a pozerám sa hore, už ma z toho bolí krk. Užívam si tiež atmosféru miestnych krčmičiek. Všetko je tu domyslené do detailov.
Ako prvé ste spomenuli synagógu a kostoly. Ste nejako výrazne veriaci človek?
- Myslím si, že každý je veriaci a ten, kto tvrdí, že nie, tak je nešťastný, alebo má z niečoho strach. Čiže buď máte strach, alebo máte vieru. A ja mám vieru. Pre mňa je kostol niečo posvätné. Keď doň vojdem, cítim strašne veľa energií. Niečo vo mne sa vždy pohne. A je jedno, či je to synagóga, alebo kresťanský kostol, aj tak sa to všetko spája v jednom bode a dýcha z toho história.
Naznačili ste strach. Ten samozrejme máme všetci. Kedy ste pociťovali v živote najväčší?
- Keď sa mi narodil syn. Dá sa povedať, že vtedy človek zacíti najväčší strach. Keď ide o dieťa.
Toho sa však už potom nedá nikdy zbaviť.
- Veru nie. A to mi povedala aj moja kolegyňa Adela Gáborová, úžasná nitrianska herečka, staršia odo mňa asi o 35 rokov. Keď som nastúpila do divadla a o tri roky na to otehotnela, tak mi povedala: Uvedomuješ si, že už v živote nebudeš myslieť na seba, ale len na to dieťa, či je noc, či deň, že proste vždy budeš mať oňho strach? A ja som mykla plecami, že veď dobre, dobre Adelka a myslela som si svoje. Mala však neuveriteľnú pravdu, nech jej je zem ľahká.
Rodili ste ako 22-ročná, čo je na dnešné pomery skoro, no Adamko bol napriek tomu plánované dieťa. S odstupom času nevnímate, že je vlastne dobre, že ste ho mali tak skoro a neuvedomovali si všetky negatíva, ktoré môžu nastať? Že ste skrátka boli oveľa menej úzkostlivá ako mamičky vo vyššom veku?
- Ja som si vtedy povedala, že buď teraz, alebo nikdy. Viac-menej som sa potom neskôr chcela venovať aj kariére. Bolo to chcené dieťa a neľutujem to, ani mi nikdy nenapadlo zamýšľať sa nad tým, či bol správny čas. Keď to príde, tak to príde a keď to nepríde, tak žiaľ.
Aký má Adamko vzťah s otcom, keďže ste sa rozišli za nie veľmi pekných okolností?
- Stretávať sa stretávajú, berie si ho, ako sa dá. Teda vlastne ako chce, asi tak raz za dva týždne. Je to jeho otec, majú sa radi a ja som v podstate rada, lebo... Mohlo by to byť horšie.
A čo s vaším priateľom Tomášom? Ako ho vníma?
- S Tomáškom? Ten mi veľmi pomáha, lebo vie byť striktný, čo ja veľakrát neviem. Malý ma má omotanú ako každého z našej rodiny. Jediný Tomáš teda vie byť dôsledný vo veciach a keď už niečo povie, tak to aj dodrží. Aj čo sa týka výchovy. A aký je medzi nimi vzťah? Malý ho má za takého, ako to povedať, niekoho, koho musí naozaj počúvať.
Pritom na to Tomáš nevyzerá.
- Ale zato má veľký rešpekt. Vie si ho skrátka vybudovať.
Aj vy voči nemu pociťujete nejaký rešpekt?
- Samozrejme.
Lebo vyzeráte ako pohoďáčka, ktorá si robí, čo chce.
- Lenže vzťah je iná vec, je o prispôsobovaní sa...
Nemali ste vzhľadom na nepríjemnú skúsenosť z nevydareného manželstva okolo seba vybudovaný nejaký veľmi vysoký múr voči mužom? Pretože mne keby sa stalo niečo také, že by môj muž žil paralelne rok a pol s ďalšou ženou, tak by som si asi dlho nikoho do života tak ľahko nepustila...
- To je ďalšia vec... Ľudia robia strašne veľa chýb, a jedna z najväčších je brať si či už z kamarátskych vzťahov, alebo z lások to zlé a prenášať to na ďalších partnerov. Je to rovnaké, ako nosiť si probémy z práce domov. Tieto veci sa jednoducho nemajú ťahať domov, to nech si človek vyrieši na konkrétnom mieste, kde má nervy. A také isté je to so vzťahmi. Nemôžem ísť do nového vzťahu s nedôverou k niekomu, alebo s niečím, čo som si zobrala z minulých vzťahov... Aspoň sa to teda snažím dodržiavať a v podstate mi to ani nerobí veľký problém, lebo každý je iný a každý je indivíduum. Nemôžem k Tomášovi pristupovať ako k bývalému partnerovi. Sú to dve úplne odlišné bytosti a osobnosti. Áno, keď už ma raz niekto sklame, či je to kamarátsky vzťah, alebo partnerský, cesta späť ku mne je potom tŕnistá. Dávam však druhé šance. Niekedy aj tri... Ale potom sa už dokážem odstrihnúť. Lebo človek sa musí obklopovať ľuďmi, ktorí ho niekam posúvajú. Tomáš ma napríklad veľmi posunul a stále posúva. Psychikou a vôbec všetkým, jeho spôsobom uvažovania... Ukázal mi strašne veľa nových vecí... Je to o tom, že keď už vám niekto nemá čo ponúknuť, alebo čo dať, tak sa treba rozlúčiť.
Dávať druhé šance však nie je jednoduché, vždy je jednoduchšie radikálne spáliť mosty. Je obdivuhodné, že to dokážete.
- Neprišla som však na to vývojom, ja to v sebe asi skrátka mám zakódované. Moji rodičia sú spolu pomaly štyridsať rokov a dodnes sa milujú. Možno je to teda rodinným základom, ktorý mám... Samozrejme, človek si u mňa musí druhú šancu zaslúžiť. To zase nie je len tak. Musím na ňom vidieť, že áno, chce, žiada o ňu, vtedy sa to dá. Keď je však človek egoistický, egocentrický a nepriznáva si veci, vtedy to nejde. A to hovorím aj o kamarátskych vzťahoch, nielen o láskach.
S Tomášom spolu aj pracujete, najnovšie pripravujete v Košiciach muzikál Móric Beňovský. Vyhovuje vám to vidieť ho aj v robote?
- V projektoch sme skoro stále spolu, či už to bol muzikál Rent, alebo projekt elledanse Bubliny v betóne... A teraz Móric... Nevnímam to ako problém. Samozrejme, môže to byť dobré a nemusí. Moji rodičia si napríklad spolu založili firmu, v ktorej spolu robili x rokov. Mama bola citlivá umelecká duša a otec technický typ. Perfektne do seba zapadli a bola by chyba nevyužiť to len preto, lebo sa to údajne nemá. V tomto problém naozaj nevidím.
Ste tiež skôr citlivá umelecká duša, alebo v sebe máte aj niečo otcovo technické?
- Trošku máličko otcovho mám... Samozrejme som však umelecká duša. Hovorím však, že mám taký ten ´selský´ rozum. Že skrátka viem čo, kedy a ako by sa malo skombinovať. Som dosť praktická.
Takže žena do voza i do koča?
- To sa zase nemôžem chváliť. Treba sa spýtať Tomáša. Ale periem, žehlím, variť veľmi nevarím, lebo pri našom pracovnom vyťažení nestíham, starám sa však o domácnosť, o prácu, o malého... Takže... asi som.
Čo vás najviac zaskočilo, keď ste ostali slobodnou mamičkou? Tým, že ste síce partnerovi aj počas vzťahu dávali voľnosť, ste zrejme boli zvyknutá byť s Adamkom často sama... V tomto asi až k takej zmene nedošlo.
- Sama... Bola som sama s rodičmi, lebo mi veľmi pomáhali. V podstate sa nezmenilo nič. On bol aj tak stále preč na "služobných cestách", takže... Len môj psychický stav sa zmenil. Našťastie len na veľmi krátku dobu, lebo keď človek chce, tak prekoná a dosiahne všetko.
Vraj ste istý čas mali stavy úzkosti.
- Mala. Ono samozrejme, že človeku napadne, čo teraz, či si ešte niekoho nájdem... Všetko je to však o tom povedať si, že idem ďalej, veď pre boha živého, všetci sme zdraví a nič viac nie je dôležité. Stále, keď spadne hviezda, alebo nájdem štvorlístok, si len poviem, že nech sa skrátka nič nemení. Nech je všetko tak, ako je. Keď má človek zdravie, dve ruky a dve nohy, tak si vždy nájde či už inú prácu, hoci aj manuálnu, alebo nového partnera. Vždy sa dá, keď sa chce. Len keď ste zdravý. Keď nie ste, to je potom už na Modré z neba.
Vy sa o svoje zdravie zodpovedne staráte, vraj sa napríklad zdravo stravujete. V akom zmysle zdravo?
- Snažíme sa, aj s Tomášom, jesť strašne veľa zeleniny a ovocia. Ja napríklad neobľubujem mäso, milujem skôr taliansku kuchyňu ako pizzu a cestoviny. Takže keď si ich robíme, tak pohánkové alebo špaldové. Vylučujeme bielu múku, snažíme sa aj cukor. Sem-tam však uletíme a doprajeme si krémešíček.
Fascinujúce je, že vás vraj v Nitre v divadle vás volali Evička Krížiková, pretože ste mali o 30 kíl viac ako teraz...
- Ďoďko Dóczy ma tak volal. A veru, mala som. V devätnástich, ale vlastne aj celú ´konzervu´ som bol veliká. Aj preto som sa asi ako 18-ročná na konkurze v Nitre zapáčila pánovi Bednárikovi. Nech mu je zem ľahká. Potom, pred pôrodom, to som sa už neodvážila ani odvážiť, bolo to strašné. No a po pôrode to išlo veľmi pomaly dole. Malý bol strašne veľký, mal 4 a pol kila, takže len na sále som nechala 11 kíl. Stále to však bolo zlé, lenže potom, ako som dostala stavy úzkosti, človek nemal chuť do jedla... Celkom sa mi prestavil metabolizmus. Začala som cvičiť, chodiť do posilňovne, vysadila som múku a pomaličky to išlo dolu. Stále je to však také, že si to musím sledovať. Akonáhle idem hore tri alebo päť kíl, tak už zase musím stopnúť jedlo, začať cvičiť... Teším sa, že v Móricovi sú choreografie, aspoň to pôjde ľahšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
