Má šibalské oči, širokánsky úsmev a na prvý pohľad dobré srdce. Je, čo má rád, oblieka sa, ako sa mu páči a šoubiznis ho nezomlel. Občas však priznáva, že na herecké vody potrebuje silný žalúdok a že sa mu z času na čas zaspáva mimoriadne ťažko. Našťastie však má svoju rodinku, z ktorej je očividne celkom namäkko.

Dobili ste si cez leto baterky? Máte dosť energie do novej divadelnej sezóny?

- Úžasné je, že som tu vlastne celé leto nebol. Takže ani 40-stupňové horúčavy som našťastie nezažil. V stredomorí totiž až také teploty neboli, bolo tam veľmi príjemne. A keď sme išli do Álp, tak nám bola miestami až zima.

Máte v bruchu, tak ako deti, keď im končia prázdniny, nepríjemné pocity? Predsa len musíte dať zbohom sladkému ničnerobeniu...

- Áno, mám presne také isté pocity, ako keď som bol žiak a študent. Lebo divadelné prázdniny, to je na nezaplatenie. A keď sa rozbehne sezóna, to už treba makať. Už sa z toho nedá vykrútiť.

Čo všetko ste pochodili? Predpokladám, že opäť s vaším obľúbeným karavanom.

- Veru tak. Boli sme v Toskánsku, na Korzike, vo Švajčiarsku, v Tirolsku, a potom sme išli domov.

Takže to musel byť aspoň mesiac intenzívneho cestovania.

- Vyše sedem týždňov. Vlastne skoro celé leto. Je to perfektné, pretože vďaka tomu, že je manželka na materskej, môže ísť so mnou. To je tá výhoda.

Inak by ste vari išli bez nej?

- Išiel. Ale musel by som zobrať deti. Takže to by sa neoplatilo.

Vlani ste manželku a Lesanku zabudli na jednej benzínke. Tento rok sa vám nepošťastilo vyparatiť čosi podobné?

- Už si dávam veľký pozor. Mali z toho obidve naozaj veľkú zábavu. Ale tak stalo sa, čo už mám robiť. Myslel som si, že spia v aute a nespali. Boli na pumpe.

Takže teraz vám už dali pred cestou podrobne vypracovaný manuál, že s vami pôjdu, len keď budete dodržiavať presné pravidlá...

- Teraz si už hlavne manželka všade berie so sebou telefón, lebo vtedy dokonca ani ten nemala... Takže keby som vyšiel na diaľnicu, možno by som sa až po sto kilometroch spamätal, že tam nie sú.

Takže život s vami manželku učí, ako byť pripravená na rôzne divné situácie...

- Presne tak.

Zažili ste na svojich cestách aj niečo nebezpečné? Viem, že keď ste boli pred rokmi s manželkou prvýkrát ešte ako priatelia, tak sa pri vás na Sicílii strieľalo...

- Veru. No našťastie, teraz sa mi to už nestáva, pretože sa snažím vyhľadávať bezpečné miesta. Nie som ten typ, ktorý by vyhľadával adrenalín. Mám rád, povedal by som, skoro až nudné dovolenky. Keď sme sa pozerali na tých, čo skáču bungee jumping z 200-metrovej hrádze vo Švajčiarsku, tak len z toho pozerania mi prišlo zle.

Čím vás takýto spôsob cestovania napĺňa najviac? Keby ste si mohli vybrať, je lepšie cestovať karavanom po zahraničí, alebo skôr vaše obľúbené čundráctvo a splavovanie na Slovensku?

- Sú to úplne rozdielne veci. Na Slovensku sa s karavanom ani veľmi nedá chodiť. Nie je na to vybavenie. Ale na oboch je najkrajšia práve sloboda. To je jedna vec. A druhá, že ja nechodím po vychytených turistických destináciách, ale skôr sa stretávam s miestnymi ľuďmi, navštevujem miestne reštaurácie... Človek tak spoznáva krajinu z úplne iného rozmeru, a to mám veľmi rád.

Ste typ cestovateľa, ktorý ide, kam ho cesty a vietor zavejú, alebo si robíte podrobný itinerár, kde je všetko rozplánované na minúty presne?

- To nie. Robíme si plán len do prvého bodu, a potom sa už rozhodujeme, čo ďalej. Ako keď si otvoríte atlas a so zavretými očami vyberiete prstom nejaké miesto. Ale samozrejme, nejaký veľký okruh máme, akurát nič presné.

Vaša manželka vedela, do čoho ide, keď sa s vami dávala dokopy? Tušila, čo ju bude čakať a že môže rovno zabudnúť na pohodlné hotely...

- Od začiatku som ju na to pripravoval. Ťahal som ju po čundroch, chodili sme stanovať a na splavy dokonca aj bez stanu... Takže toto teraz považuje za veľkú vymoženosť a komfort.

Ste si teda aj charakterovo podobní?

- Nie sme si až tak podobní, ale naše vzájomné dopĺňanie sa je také vynikajúce, že v podstate, keď sa to sčíta jedna a jedna, tak sme absolútne vyladení.

Aký ste vo vzťahu k rodine? Viete byť aj citlivý? Pôsobíte šibalsky a vtipne, lenže viete byť napríklad na deti aj prísny?

- To mi robí trošku problém. Som dosť benevolentný rodič a sám sa na seba preto hnevám. Manželka je prísnejšia. Hlavné rozdiely sú však zrejme v tom, že ja som chorobný optimista, až lietajúci v oblakoch a moja žena je viac realistka. A keď sa to dá dohromady, tak je to tak akurát.

Niekde ste povedali, že dlhoročné manželstvo chce recept a pri tej príležitosti ste spomenuli lásku, priateľstvo, rešpekt a nesebectvo. Kto vám dáva také dobré recepty do života, že vám to potom vychádza?

- Je to životná skúsenosť. Každá životná situácia prinesie ponaučenie a keď si ho človek dokáže uvedomiť, tak z toho vznikne to dobro.

Ako to robíte, že vás to nezavanie do nesprávnych vôd. Niekde ste totiž uviedli, že si na sebe najviac vážite, že ste si zachovali takú tú správnu morálku. Že nástrah je vo vašej práci veľa. Zamýšľala som sa, aké nástrahy ste mali na mysli? Pretože športovci sa napríklad dajú podplatiť, dopujú... Ale čo herec?

- Ono je to tvrdý svet v zmysle, že divadlo vyzerá ako kolektívna záležitosť, ale je to výsostne individuálna vec. Každý kope za seba, treba mať silné päste a vidieť za pozlátko. Maska hercov dokáže byť veľmi, veľmi reálna a veľakrát veci nie sú ani zďaleka také, akými sa javia. Nechcem nikoho zhadzovať, ani nič podobné, je to len skrátka tak.

Máte na to žalúdok?

- Niekedy sa mi veľmi ťažko zaspáva. Hlavne, keď si premietam celý deň a uvedomím si, že toto a toto som mohol povedať... Veľmi závidím duchaprítomným ľuďom. Mne to napadne vždy až vtedy, keď už je to zbytočné.

Vy však máte možno aj preto toľko fanúšikov, že ste, aký ste a na nič sa nehráte. Jete čo chcete, obliekate sa, ako chcete, nezaraďujete sa do nejakých škatuliek... Akoby vás šoubiznis nezomlel. Na to treba mať silnú povahu...

- Hmm. Lebo život je iba jeden a ja si stále hovorím, že si ho treba užívať. Je to o tom, že treba robiť to, čo má človek rád. Nie preto, že to vyžaduje spoločenská konvencia, alebo že je to tak správne, alebo že tak z toho bude nejaký osoh. Podľa mňa je to zaväzujúce. Oslobodzujúce je, keď človek robí, čo miluje, s tým, koho miluje...

Nikdy ste nezatúžili byť na voľnej nohe? Slovenské národné divadlo je predsa len veľká inštitúcia, v ktorej je človek istým spôsobom zviazaný...

- Pravdupovediac nie. Vážim si, že som v národnom divadle. Má to samozrejme svoje výhody aj nevýhody. Výhoda je, že je práca v podstate pomerne istá. Nemôžem povedať, že úplne, ale predsa len... A nevýhodou, že je to repertoárové divadlo, kde hráme soboty, nedele, predstavení je veľa a mnohokrát tým trpí rodina. Lenže zase máme dva mesiace prázdnin.

A čo detičky? Medzi nimi je dosť veľký vekový odstup. Museli ste si opäť privykať, keď sa malý narodil? Predsa len, Lesanka už bola veľká.

- Práveže sme si na Matúša už vôbec neprivykali, lebo všetky tie prvé strachy a celú tú pedantnosť sme si vymrhali pri nej a on je už samorast. A navyše, je to chalan.

Vidíte rozdiel? Má očividne tuhší korienok?

- Veru má. A navyše sa aj veľmi chalansky správa. Už to nie je také, že keď sa potkne a rozbije si koleno, tak teraz hysterčím. Keď sa to stalo dcére, tak som mal výčitky, nevedel som, čo s ňou... Sú odlišní. Najúžasnejšie však na tom je, že ich mám obidvoch a že to viem posúdiť.

Pri spomienkach na vlastnú búrlivú pubertu sa nebojíte toho, čo vás čaká? Že bude Matúš naskakovať za jazdy na vlakové vagóny rovnako ako kedysi vy...

- Fú. To sa veľmi bojím. Ja som šťastný, že som pubertu vôbec prežil. Keď si predstavím, čo sa mi všetko mohlo stať... Tak len dúfam, že bude mať viac rozumu. Niekedy si človek povie, že lepšie, keď sedí pri počítači, ako by mal naskakovať na vagóny.

Treba povedať, že bulvár vás veľmi nešetrí. A to napriek tomu, že nie ste typ, ktorý by bulvár priťahoval. Užili ste si toho pomerne dosť. Čo vám vtedy pomáha a ako sa s tým vysporiadavate, keď po dvadsiatich rokoch vyťahujú veci, ktoré sú nepríjemné nielen pre vás, ale i pre vašu rodinu? Ako vnímate kauzu s vašou bývalou priateľkou Silviou Šuvadovou?

- Je mi to viac-menej ľahostajné. Po prvé, je to bulvár a po druhé, mám svoj život, viem, čo je správne a čo nesprávne, riadim sa tým, takže je mi to úplne jedno. A nedá sa proti tomu nijako brániť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.