Prekypuje energiou, hlavu má plnú nápadov a keď začne rozprávať, len ťažko ju zastaviť. Východniarskym temperamentom valcuje nepripravených. Ním, aj svojím nepochybným hereckým talentom dobyla aj nitrianske divadlo, a to v tom najlepšom zmysle slova. Pôsobí v ňom dodnes, už tridsať rokov.

Bilancovanie, obracanie sa naspäť, zratúvanie dobrého a zlého, to ľudia po päťdesiatke robievajú. Eva Pavlíková však zástancom niečoho takého príliš nie je. Má päťdesiattri a žije tak aktívne, akoby mala čerstvých dvadsať.

„Nikdy som neriešila, koľko mám rokov. Tento vek je dobrý na to, že si môžete povedať, čo si myslíte, lebo mne už je naozaj jedno, čo si kto myslí o mne. Môžem si robiť, čo chcem,“ spokojne konštatuje.

Keď už má dôjsť na bilančný sentiment priznáva, že má pocit, že dobre už bolo:

„Zažila som už toľko dobrých rolí v divadle, svadbu, narodenie dieťaťa... Toto sa už nezopakuje. Prídu iné veci, ale tie najkrajšie som už prežila. Možno sa mýlim a príde niečo úžasné.“

Košičanka

Eva Pavlíková sa narodila v Košiciach. So smiechom konštatuje, že je plod svadobnej noci.

„Narodila som sa v Košiciach, otec tam dostal prácu. Bol ekonóm a mama novinárka. Svadbu mali 1. januára 1960. Ja som sa narodila v septembri, takže som asi dieťa svadobnej noci.“

Jedným dychom však nezabudne podotknúť, že metropola východu bola na detstvo a mladosť výborná.

„Mama mala teóriu, že deti nemá vychovávať ulica. Navštevovala som hudobnú školu, hrala som na klavíri, spievala som v troch speváckych zboroch, sedem rokov som chodila na klasický balet, bola som majsterka kraja v latinskoamerických tancoch. Na gymnáziu, so zameraním na chémiu, som začala chodiť do malého divadelného štúdia,“ vyratúva svoje aktivity herečka.

Na jednu slečnu viac než dosť, no čo sa za mlada naučíš...

„Milujem herectvo, ale aj tanec, spev, muziku, a to všetko som na doskách už niekoľkokrát zúročila.“

Aktívnosť majú jednoducho v krvi – aj Evin o dva roky mladší brat sa dal na umeleckú dráhu, aj keď nad herectvom prevážila folklórna hudba.

Osudová Nitra

Herectvo ju teda pobozkalo už v rodných Košiciach, z amatérskeho krúžku s názvom HOP, podľa jeho zakladateľov Hudáka, Oľhu a Pražmáryho, sa vykľula kvalitná prípravka na umelecké vysoké školy. Ani Pavlíková neváhala a rozhodla sa skúsiť príjímačky na VŠMU a v roku 1979 ju na prvý pokus aj prijali.

„Na VŠMU som sa dostala do ročníka profesora Zachara, čo bolo úplne super. Bola som spolužiačka s Mirom Nogom, Stanom Králom, Paľom Višňovským, Milanom Bahúlom, Inou Gogálovou – vynikajúca partia. Študentské roky boli úžasné! Vtedy poslucháčky herectva neboli žiadne missky. Od rána do večera sme skúšali v škole, pracovali na sebe. Vo štvrtom ročníku prišla ponuka z Nitry.“

Dnes sa už dá s istotou povedať, že to bola životná ponuka.

Múza

V Divadle Andreja Bagara v Nitre načala Pavlíková tridsiaty rok. Za ten čas stvárnila stovky činoherných, ale aj muzikálových postáv, veľmi často pod taktovkou obľúbeného Jožka Bednárika.

„Na absolventskom predstavení R.U.R. od Karla Čapka prišiel za mnou Jožko Bednárik a vtedajšia riaditeľka Hilda Augustovičová, či by som nešla do Nitry. Bola som nadšená Bednárikovou poetikou. Hovorila som, že to je divadlo, aké by som chcela robiť. Podpísala som zmluvu a nastúpila ešte počas vysokej školy.“

Jozef Bednárik si počas spoločnej práce herečku mimoriadne obľúbil, neraz sa dokonca vyjadril, že je jeho múzou. Rovnako to vnímala aj Pavlíková. Neraz sa pozastaví nad vtedajšími pomermi, dnes je podľa nej divadlo o inom:

„Zažila som úžasné ľudské roky. Bohužiaľ, dnes je doba iná. My sme sa vo voľnom čase navštevovali, my sme po skúške išli spolu na obed, preberali sme, čo bolo na skúške, po predstavení sme išli spolu do krčmy, preberali sme, aké bolo predstavenie. Kedysi Bednárik chodil na každé jedno predstavenie a nám, mladým hercom, hovoril svoje postrehy. Ono to nebolo tak, že premiérou sa končilo predstavenie. To predstavenie ďalej rástlo práve preto, že tým ľuďom na tom nesmierne záležalo,“ povzdychne si herečka.

Mame sa zapáčila ako mníška

V divadle stvárnila Eva Pavlíková množstvo úloh, na ktoré spomína nielen ona dodnes. Jej mama si ju obľúbila v hre Plánka, ale aj v mimoriadne úspešných Mníškach:

„Ak by som si mala vybrať, v ktorej sa mi najviac páčila, tak to bolo predstavenie Plánka. Postava ženy, ktorá žije po boku vagabunda bez štipky lásky, bez dieťaťa, po ktorom márne túži, jej lepšie ani sadnúť nemohla. A pritom tá postava je na míle vzdialená od jej skutočného života. Veľmi sa mi páčila aj v muzikáli Mníšky, kde stvárnila hlavnú predstavenú kláštora. Vyzerala tak úžasne, že som si na jednom predstavení len tak pre seba povedala: Evička, škoda, že nie si naozajstná mníška.“

Okrem toho si užila aj televízne obrazovky, najnovšie účinkuje v seriáli Búrlivé víno, kde stvárňuje bláznivú vešticu.

Jediný, čo ju chcel

Nitra bola pre mladú herečku osudová rovnako ako kolegovia, s ktorými hrala. Na jedného z nich, Maroša Kramára, spomína vrúcne dodnes. Zoznámil ju totiž s manželom.

„Stalo sa to v nočnom bare. Môj muž bol totiž šéfom nočného baru a ja som vôbec nebola barový typ. Maroš raz išiel z nejakej filmovačky a hovorí mi: Stará, poď do baru. Tak som išla. A Maroš hovorí: Henten sa na teba pýtal. To bol Igor, môj muž.“

Galantný sympaťák si na mladú herečku brúsil zuby už dlhší čas a Evička neotáľala. Po prvom stretnutí ho pozvala na predstavenie.

„Pán bol slušný, pán si vypýtal telefónne číslo a pán aj prišiel na predstavenie. A po predstavení pán plakal.

Dostala som asi 50 ruží a hovorím si: Čo ten plače? Veď to bola komédia. Chcel byť za pekného, tak si nedal okuliare, ale šošovky. Prvýkrát v živote. Nič nevidel, nič! A ja som mala priesvitné šaty, bolo mi vidno prsia, strašne som sa hanbila,“ smeje sa Pavlíková.

Svoj vzťah zakrátko spečatili svadbou. Vraj preto, lebo viac takých, čo by si ju chceli zobrať, nebolo, tak nemusela rozmýšľať:

„Nemôžem povedať, že som dostávala ponuky na sobáš priehrštím. (Smiech) Život s herečkou nie je bohviečo, ale vydržali sme spolu 26 rokov a som pyšná, že nie som rozvedená.“

Spoločne s manželom vychovali dcéru Katku.

Vychovala Katarziu

Jablko nepadá ďaleko od stromu, v prípade herečkinej dcéry to platí na sto percent. Katarína Kubošiová študuje scenáristiku na VŠMU a zároveň sa snaží presadiť ako speváčka pod umeleckým menom Katarzia. Aj keď nejde o mainstreamovú hudbu, mama svoje dieťa podporuje, ale zároveň sa o ňu bojí. V čerstvej pamäti má svoju túžbu strážiť svoj poklad, keď si to namieril do Bratislavy:

„Vedela som, že jej to lezie na nervy, tak som so sebou bojovala. Niekedy som mala pocit, že si budem musieť ruku odrezať, aby sa nenačahovala po mobile. Je hrozné, keď máte len jedno dieťa, lebo sa oň až nadmieru bojíte,“ vysvetľuje svoju ukrutnú túžbu volávať dcére každú chvíľu mama Pavlíková. Našťastie, okrem občasného strachu si obe ženy veľmi rozumejú:

„Obe máme rady divadlo, márnotratné míňanie peňazí na šaty. A takisto sme extrovertné, hneď sme s každým kamarátky, lebo obidve naivne veríme v ľudské dobro, aj keď sme potom často sklamané, že sme sa v človeku zmýlili,“ bonzuje Katarína.

Prehnane starostlivá

Život s mamou herečkou, navyše nabitou nekončiacou energiou, narodenou v znamení Panny, nie je med lízať. Kto má doma takúto ženu, vie, že spolužitie býva občas náročné. Panny sú tvrdohlavé, kritické, nesmierne poriadkumilovné, ale aj vytrvalé, ak si niečo zaumienia.

„Moja precíznosť spôsobuje, že keď pracujem, tak naplno. Jednoducho nedokážem robiť veci povrchne. Nielen skúšať a hrať, ale ani variť alebo upratovať. Som taký starostlivý typ človeka, rodinu zvyknem doslova obskakovať, a tým pádom sa všetci moji blízki majú veľmi dobre! Aj keď im niekedy moja poriadkumilovnosť určite lezie na nervy. Dcéra mi dokonca zakazuje vstúpiť do jej izby, aby som tam náhodou všetko vzorne neupratala,“ schuti sa na sebe zabáva Eva Pavlíková.

Autor: Spracovala: Mal

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.