Ak sa do seba zaľúbia dvaja pekní, mladí, talentovaní ľudia, je sa z čoho tešiť. Dvojici Mirka Partlová a Peťo Cmorik to aj po čase klape ako hodinky a hoci priznávajú z času na čas taliansku domácnosť, o ich láske nemôže byť pochýb. V spoločnom rozhovore si zažartovali, aké by bolo meno pre bábätko, o flinte, s ktorou by Peťo naháňal dcériných frajerov i o tom, či by "Angie" v súkromí brala chlapíka, ktorý by jej dotoval život.

Pred dverami je premiéra očakávaného košického muzikálu Krysař, v ktorom obaja účinkujete. Čo vy a Košice? Predsa len pre "nezvyknutých" je to z Bratislavy ďaleko...

Mirka: - Musím povedať, že sa z toho tešíme. Predstavenia sú naplánované prevažne na víkendy, takže to budú veľmi príjemné výlety spojené s prácou.

Ide o ďalší z projektov, kde pôsobíte obaja. Vnímate to ako pozitívum? Ľudia zvyknú hovorievať, že práca a vzťah sa nemajú miešať dokopy, no vo vašom prípade to už skoro vyzerá ako zámer. Dá sa teda povedať, že to vyhľadávate?

Mirka: - My nie, oni nás skôr vyhľadávajú a pre nás je to príjemné.

Peťo: - A sme radi spolu.

Možno je to tým, že ste spolu ešte relatívne krátko.

Peťo: - Hlavne si treba uvedomiť, že napríklad v Rómeovi a Júlii sa na javisku skoro nevidíme. Len v bufete. Ale môžeme aspoň do práce chodiť jedným autom...

V Rómeovi a Júlii však hráte dosť neštandardné úlohy - matku a kňaza. Nezaskočilo vás to?

Peťo: - Práve naopak. Ja som chcel hrať iba toho kňaza.

Veď sa stačí pozrieť a človek hneď vidí, že čistý kňaz...

Peťo: - Veru som... Chcel som ho hrať, lebo ide o spev, ktorý je veľmi náročný a krásny. A keďže nie som muzikálový herec, takže si vždy len vyberiem postavu, ktorú by som chcel a keď mi dajú nejakú inú, tak ju už nechcem. Keďže ma to neživí, tak ani nemusím. Mám to celé ako zábavu.

Mirka: - U mňa to zase bolo o tom, že samozrejme každá herečka chce byť Júlia. To je logické. Musím však povedať, že keď mi ponúkli lady Capulet, tak bola táto postava pre mňa výzvou. Je farebnejšia, hereckejšia, má krásne duety. A zrazu po rokoch, čo stvárňujem len kladné postavy, princezničky, či obyčajné dievčatá, prišla postava, ktorá je žena. Je to pre mňa zvláštne, ale teším sa z toho.

Zrejme sa vás každý pýta na to, či sa cítite byť matkou aj naozaj. Všade vravíte, že ešte nie. Otravujú vás takéto otázky?

Mirka: - Nie je to otravné, ale je to otázka, na ktorú neviem odpovedať. Takže keď sa ma niekto spýta, čo deti, tak čo mám odpovedať? Viete čo, o rok aj dva dni bude presne počaté a potom sa narodí 2. apríla. Je to zvláštna otázka. Keď príde dieťa, príde, keď bude, bude. Neviem. V tomto si život neplánujem.

Jedináčika však zrejme nebudete chcieť mať?

Mirka: - Ja som jedináčik a osobne mi to nevadí.

Peťo: - Mne to však vadí.

Mirka: - Ale samozrejme, že mi to trošku chýba. Lenže keď si to zoberiem z egoistického pohľadu, ktorý v každom jedináčikovi je, je skvelé byť stredobodom pozornosti a mať všetko pre seba.

Peťo: - Ja som z dvoch detí a je to oveľa viac super, keď máš súrodenca.

Dve deti je teda ideálny počet?

Peťo: - Presne tak. A chlapček a dievčatko. Chlapček starší, aby mohol dávať pozor na sestru. A aby ona mohla chodiť s jeho spolužiakmi.

Mirka: - No už ťa vidím s flintou, ako budeš za ňou chodiť.

Peťo: - To budem, to je jasné.

Takže zatiaľ je to u vás v rovine ďalekej budúcnosti a nehrozí vám, že by ste mali napríklad vymyslené mená detí?

Peťo: - Ja už mám pre chlapca. Tichomír sa bude volať a budem naňho kričať, že Ticho buď ticho.

Máte aspoň teraz v rodine nejaké bábätko? Hovorí sa, že sa to potom na vás ľahšie nachytá a inšpiruje vás to...

Mirka: - Skôr máme bábätká v našom okolí. Sme partia kamarátov, čo sa dlhé roky stretávame a už nám tam pribudli tri prírastky. Je to milé.

Už ste aj prebaľovali?

Mirka: - Dali mi bábätko na starosti a hlavne si to celé točili iphonom.Beštie.

Momentálne je ešte dôležitejšia vo vašom živote práca. Neuvažujete náhodou o sólovom albume? Hudbou ste sa vždy chceli živiť viac ako herectvom...

Mirka: - Myslím si, že to v človeku musí vždy nejako dozrieť. Lepšie sa cítim na javisku, kde sa môžem skryť za postavu. Je to pre mňa ľahšie a slobodnejšie. Vystúpiť však na javisko sama za seba so svojou tvorbou, to si myslím, že na to ešte potrebujem čas. Musím dozrieť do štádia, aby som si bola istá, a aby som si za tým stála. A samozrejme, treba mať aj dobrý základ ako pesničku, texty a šikovného producenta.

Nie ste na seba veľmi prísna?

Mirka: - Možno áno. Som perfekcionistka. O tom to však je. Sú to veci, ktoré ma posúvajú dopredu. Možno nebudem nikdy spokojná. Je to však pohon, ktorý ma ženie dopredu.

Ako sa vy dvaja vzájomne po profesionálnej stránke obohacujete? Dá sa povedať, že jeden vďaka druhému rastiete? Boli aj nejaké strety, alebo prijímate názor jeden druhého?

Peťo: - Ja prijímam iné názory. Tým, že nie som muzikálový herec a trošku fušujem do remesla, potrebujem poradiť. Inak však máme úplne odlišné štýly spevu a nemôžeme jeden druhému hovoriť, že ako má čo robiť. Tým, že spievam rockovým a popovým štýlom a Mirka je muzikálová speváčka, je to úplne iný svet a technika spevu. Možno si radíme len po výrazovej stránke. Mirku si vážim ako speváčku a herečku, takže jej do toho ani nechcem nič hovoriť a nemám vlastne prečo.

Mirka: - Ďakujem. A je to tak aj naopak. Samozrejme, ani sa neodvážim. Jasné, že si občas rýpnem. Viem, že ho môžem korigovať na javisku, čo sa týka muzikálu, lebo s tým mám väčšie skúsenosti. To si trúfnem. Lenže čo sa týka populárnej hudby, alebo interpretovania jeho vecí, do toho vôbec nemám čo povedať.

Peťo: - Tam ani nie je čo.

Niekde som sa dočítala, že je Mirka človek, ktorý ide často proti prúdu a že si stojí za svojím.

Mirka: - Obidvaja. Obaja sme totiž barani.

A to barani môžu fungovať spolu? Nezisťovali ste si to?

Peťo: - Môžuuu. Je to síce niekedy Taliansko, občas to vyžaduje veľa trpezlivosti a veľa takého toho..., že budem radšej ticho, nepoviem nič. Je to buď alebo. Lenže zase na druhej strane to prináša aj mnoho pozitívneho, kopec iskrenia a esencie. A to vysoko prekoná nedostatky tých dvoch baranov.

A aký je pohľad ženy?

Mirka: - Podobný. Je fakt, že v tomto vzťahu som ja tvrdohlavejšia...

Peťo: - Ja už som predsa umiernenejší, to už prichádza vekom.

Mirka: - Peťo je už pokojnejší a ja som hektická a tá, čo stále niečo rieši.

Peťo: - Ale robíme na tom.

Mirka: - Áno, pracujeme, snažíme sa. Spoznávame viac samých seba a je to super.

Vy ste však vraj aj opatrnejší človek, ktorý si ľudí až tak k sebe nepripúšťa. Je to nejakými popáleniami sa, alebo to tak bolo vždy?

Mirka: - Aj popáleniami. Nebolo to tak vždy, ale človek dospeje v určitom štádiu či veku do štádia, že je to preňho takto ľahšie. Urobiť si možno nejakú bariérku. Ale takú správnu. Nie je to zase hranica, cez ktorú sa nik nedostane, len akýsi filter na ľudí, lebo niektorí vám uberajú energiu.

Peťo: - Je to dôležité na to, aby človek mohol jednoducho ostať sám sebou. Lebo je veľa tlakov a rôznych negatívnych vplyvov, takže si musí vytvoriť ohradu, za ktorú pustí naozaj len málo ľudí.

A nebolo to možno práve v začiatku vášho vzťahu problém? Pustiť si partnera za určitú hranicu?

Mirka: - Myslím, že my sme mali v tomto úplne jasno.

A obaja ste očividne značne veselé kopy.

Mirka: - Hej. Hlavne si myslím, že keď je človek spokojný v súkromí, tak sa to odrazí aj na práci, aj na vonkajšom vystupovaní. Mám pocit, že teraz mám dobré obdobie. Klopem. Obaja sme spokojní.

Peťo: - Vždy ide o to žiť život najkrajšie, ako sa dá.

To sa však nemusí vždy dať skĺbiť s partnerským vzťahom.

Peťo: - A to je vtedy problém. Lebo podľa mňa žiť a užívať život si treba s partnerom, ktorého ste si vybrali. Iba vtedy to bude fungovať. Ináč nie.

Sú pre vás práve rodina, láska a partnerský život tým najdôležitejším?

Mirka: - Samozrejme, že hej. Jednoznačne.

Peťo: - Rodina je základ všetkého. Vždy a u každého.

Niekto to však nevie.

Mirka: - Príde na to. Skôr či neskôr.

V Paneláku už päť rokov stvárňujete Angie. Na všetko možné ste už odpovedali, Angie je však podľa mňa najvtipnejšia v tom, ako si spokojne nažíva z peňazí všetkých tých svojich priateľov a milencov. Toto vám asi v reálnom živote nehrozí...

Mirka: - Skôr si myslím, že je tam pekne vykreslené, že človek pracujúci v bare by asi veľmi vyžiť nemohol, ale keď sa o vás niekto pekne postará... Vlastne ani neviem, z čoho tam žijem. Som majiteľka baru, ktorý mi kúpil Maslák, aj vilu mám od neho, auto je po Kordiakovi...

Nezišiel by sa aj v reálnom živote niekto taký?

Mirka: - Peniaze sa hodia vždy, samozrejme, ale... Čo ja viem. Auto mám, bývať ešte mám kde...

Je pre vás Angie príjemnou rolou?

Mirka: - Sme tam už všetci ako rodina. Panelák je náš druhý domov. Vládne tam strašne príjemná atmosféra a mám pocit, že som sa s tou postavou zžila a stotožnila. Uvidíme, čo bude, keď to skončí. Asi bude zvláštne zvykať si, že to už nie je.

Vaša dvojička mala v seriáli krátky tmavý účes. Nemáte občas chuť experimentovať?

Mirka: - Stačí, keď sa ráno nenamaľujem. Niekedy mám samozrejme stavy, že nemám chuť byť tým, kým som, ale nezmením to. Musím sa s tým naučiť žiť a nejako fungovať.

Je pre vás ako pre dvojicu, tým, že ste obaja mediálne známi, o to ťažšie chrániť si súkromie?

Mirka: - Súkromie máte, keď si ho vytvoríte. Vždy ide len o komunikáciu medzi ľuďmi. Preto treba určiť správne a zdravé hranice medzi slušnosťou a potom to funguje. Ľudia si len musia uvedomiť, že my nikomu nepatríme, nie sme ničí majetok...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.