Je pritom celkom jedno, či vyzeráme ako vyziabnuté modelky, alebo plnokrvné ženské typu krv a mlieko. Keď človek chce, čosi "príšerné" už len na sebe objaví, nech by vyzeral akokoľvek dokonalo.
Minule mi napríklad topmodelka, ktorá mimochodom predvádzala aj pre svetoznámu Victoria Secret, znechutene ukazovala ryhu na nose, na ktorú by som potrebovala asi tri lupy, aby som ju vôbec zbadala. Vraj je úplne nechutná a znepríjemňuje jej život, lenže agentom sa páči. Ako inak (keďže som chcela rozhovor), tvárila som sa maximálne zúčastnene a poľutovala ju, že si tú príšernosť nemôže dať odstrániť. Veď čo je to za život, ukazovať sa po uliciach s takou hrôzou na tvári.
Ďalšia, v slovenských celebritných pomeroch mimoriadne vychytená a mužmi obdivovavá blondínka, kvôli ktorej výzoru by sme my ženy vraždili, mi zase zasvätene ukazovala odstávajúce ucho. Pod bujnou hrivou vlasov ho jednak nemal nik šancu zočiť, no aj keď som sa pozrela naozaj zblízka, videla som akurát tak veľké "kulové". Dotyčnú krásku však tento kozmetický problém očividne trápil a nech by ju ktokoľvek chlácholil akýmkoľvek spôsobom, veruže by u nej nepochodil.
A presne tak je to s každou z nás. Je jedno, že vám ostatní závidia štíhlosť, keď vám na sebe prekážajú vytŕčajúce kosti. Okolie vám môže chváliť výrazné slovanské črty, keď vám vaša sánka pripomína tú, ktorou disponuje Large z Adamsovcov. Vy si môžete pripadať ako bledá mŕtvolka a nič na tom nezmení skutočnosť, že vás ostatní závistlivo vnímajú ako éterickú bytosť.
A čo také vlasy? Každá z nás chce mať presne tie, ktoré mať nemôže. Keď si ich prefarbíme na tmavo, závistlivo na ulici poškuľujeme po blondínkach. Ak si ich predĺžime, závidíme šmrnc nakrátko ostrihanej kolegyni. Ak sa nám od prírody vlnia, narovnávame, v opačnom prípade spávame s natáčkami.
Väčšinou negatívne vnímanie samých seba doťahujeme do neskutočných levelov. So spotenými dlaňami sa trasieme, aby si nik nevšimol, že nám jemne trčí ľavá kľúčna kosť, pokožku špatia materské znamienka pripomínajúce hviezdnu oblohu a necht na nohe rastie akosi inak, ako by sme si želali.
Žeby nám ženám kolektívne preskakovalo? Niečo pravdy na tom zrejme bude, a tak by sme si mali raz a navždy uvedomiť jediné. Dokonalé už veru nebudeme, tak sa naučme žiť spokojne s materiálom, aký máme k dispozícii. A keď sa budeme tváriť sebavedome, ako istá deväťdesiatkilová slečna, ktorá predo mnou nedávno vyšla z kabínky skúšajúc si šaty, na ktoré som si netrúfla ja so svojimi čosi vyše 50 kilami a nadšene s kamarátkou pred zrkadlom zaachkala od blaha, presvedčíme o svojej kráse aj ostatných. Prípadne si pomyslia svoje, ale to je ich vec. Najdôležitejšie je totiž mať rada samu seba a keď sa niekomu niečo nepáči, nech sa dá vypchať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
