Prvý stroskotal v štyroch rokoch na hodine modernej gymnastiky, z ktorej som ušla s plačom. Odmietla som skákať do bazénu plného molitanu a na záchode som sa nemohla vycikať, keďže som márne bojovala s dresom. Druhý a zároveň finálny pokus uskutočnila učiteľka telesnej výchovy na základnej škole, ktorá ma zaradila reprezentovať školu vo vybíjanej. Skončili sme tretí. Z troch. Odvtedy sa zo mňa stal zaslúžilý invalid bojujúci s povinnou telesnou výchovou.
Jediný šport, ktorý mi kedy ulahodil, je aerobik, neviem, či nie je trúfalé nazývať ho športom, ale pre mňa je to vrchol pohybovej aktivity. Aerobik mám jednoducho rada, sadli sme si a keď mám možnosť, idem sa „vyhopsať". Jediné, čo mi na ňom prekáža, sú jačiaci cvičitelia. Mám strach z kričiacich ľudí. Panický. Je jedno, či kričia na mňa, alebo všeobecne zvýšia hlas, lebo sa (ne)spravodlivo nasrdia. V sekunde sa mi začnú potiť ruky a zmenšujem sa do veľkosti figúrky z kinder vajca. Krik bol užitočný, keď sa lovili mamuty a žena musela zvolať svojich stravníkov z kopcov na večeru, ale dnes v civilizovanej spoločnosti by mal krik zaniknúť rovnako ako zub múdrosti, ktorý sa nám do úst jednoducho nezmestí.
Nájdem si čas, oháknem sa do teplákov a rozhodnem sa stráviť príjemný podvečer bez zapojenia mozgu, len prostým pohybom. Chcem vyžmýkať zo všetkých buniek stres a cukor, ktorým ho zajedám, a tu zrazu začne niekto hulákať ako pavián. No čo som ja komu urobila, aby na mňa niekto vrieskal a ešte za moje peniaze. A ako sa v tom niektorí vyžívajú, z tváre im neschádza blažený výraz a vyšperkujú to, keď svoje jačanie nasmerujú na konkrétne osoby. „Vy v tom rohu v tom pruhovanom tričku, poriadne dvihnite tú nohu." „Slečna, nepodopierajte tú stenu a dúfam, že v tej fľaši máte čistú vodu." No fuj. Z takej hodiny odchádzam hneď po zistení, že mám dočinenia s paviánom.
A nech nikto ich prejav neospravedlňuje pri športe toľko skloňovaným povzbudzovaním. Šikanou v telocvični ma nikto nepovzbudí, akurát tak odídem s rovnakou hladinou stresu, s akou som prišla. Pri aerobiku má znieť vypeckovaná hudba a stačí, ak cvičiteľ z času na čas zakričí krok, ktorý nasleduje, no všetky sa dajú ukázať aj gestami. Vysvetlí mi niekto, načo treba okolo toho ešte hulákať ironické poznámky na margo výkonnosti, telesnej stavby či chuti cvičencov?!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
